Generáli

Zase raz prvý, ide o 14. diel seriálu História jedného dokumentu. Ján Golian (26.1.1906) , od roku 1927 v armáde ťažko znášal rozpad Československej republiky. Bojoval na východnom fronte, ako náčelník štábu  Rýchlej divízie júl 41 až november 41 ako major, marec 43 až apríl 43 ako podplukovník. V polovici roku 1943 sa vrátil na Slovensko do Banskej Bystrice na funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska. Od 27.4.1944 na tajnej porade s ilegálnou SNR prevzal funkciu veliteľa ozbrojeného povstania. V lete 1944 sa pplk. Golian venoval vojenským prípravám povstania. 25.8.1944 vyhlásil bojovú pohotovosť, sám stal  na čele svojej armády (akej viď môj komentár k filmu Živí rozprávajú). 29.8.1944 bol povýšený londýnskym MO na plukovníka a 5.9.1944 SNR na brigádneho generála. Velenie 1. československej armády odovzdal 7.10.1944 Rudolfovi Michalovi Viestovi (24.9.1890), ten v období od 1920 až 1939 pôsobil, ako dôstojník československej armády v diplomatických a potom vo veliteľských funkciách až po veliteľa 6. a 7. armádneho zboru. Od roku 1933 brigádny generál (prvý slovenský generál v československej armáde) a od roku 1938 divízny generál. Od roku 1939 emigroval a stal sa ministrom česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne. Z Moskvy sa vrátil s časťou 2. československej paradesantnej brigády do Bystrice na pomoc SNP. Stal sa veliteľom 1. československej armády a predsedom Rady obrany Slovenska, takto exilová vlády si chcela upevňovať svoju politickú líniu. 28.10.1944 vydal svoj posledný rozkaz o presune do hôr. Dňa 3. novembra 1944 na základe udania a počas teroristického záťahu Einsatzkommanda 14 proti povstalcom generál Ján Golian spolu s generálom Viestom boli zajatí v Pohronskom Bukovci. Nasledovali výsluchy na štábe EK-14 a v Bratislave. Po výsluchoch nasledoval prevoz do Berlína, kde oboch generálov napriek platným medzinárodným dohodám o ochrane vojnových zajatcov odsúdili na trest smrti. Poprava bola pravdepodobne vykonaná v koncentračnom tábore vo Flossenburgu v neznámy deň roku 1945. Prečo Povstanie bolo potlačené? Nezmyselné tlaky zo strany moskovského a londýnskeho vedenia, nezmyselné preferovanie partizánov a nejednotnosť velenia, nedostatočná výzbroj povstalcov, nejednotnosť medzi partizánmi a slovenskou armádou, takmer žiadna pomoc zo strany spojencov, vytriezvenie z počiatočnej víťaznej eufórie, konfrontácia s neúprosným bojom skúsených esesáckych žoldnierov toto všetko postupne znižovalo údernú silu povstania. (07.12.2017)