Moje Zoe

Takove dystopicke vzruseni. Ukazuje jak hluboce Isabelle miluje Zoe. Presto upadla do emocniho realismu. Vedlejsi role jsou nepresvedcive a cely film je plytvanim casu vsech zucastnenych. (10.11.2020)

Pokud jste žena, která se racionálně rozhodla děti nemít, nebo nejste zdravá, abyste je měla, nebo vám nebylo okolnostmi dopřáno, například nejste bohatá, atraktivní, vysoce vzdělaná, pak se na film nedívejte, mně totiž spíše urazil. Na filmu je dobrý jen příběh, a to je vše. A všechno ostatní je mizerné. A na příběhu vlastně není zajímavý ani tak ten příběh, jako to téma. Isabelle je silná suverénní emancipovaná žena, která se rozhoduje sama za sebe a nelze s ní diskutovat. Lze s ní pouze "šukat" (to jsou její slova). Ve všem ostatním chybuje, ale není z lidí, kteří by si uměli chybu přiznat. Náhlá smrt dcery, za kterou pochopitelně nemůže, nepozorností je vina chůva, je kolapsem jejího světa, a jen ona zvolí řešení - reprodukovat dceru, zkopírovat ji, mít ještě jednou stejnou Zoe. Ale už jen její, a to je ten problém, etika neetika. Silní jedinci typu Isabelly se etikou nemohou zdržovat. Dialogy jsou pitomé, akce jsou neakční, scén je mnoho, a zbytečných, film se vlastně stává dokumentem, výkony herců jsou ochotnické.... (03.11.2021)

V obsahu filmu je popísaná celá hodina filmu, lepšie je ho nečítať. Rozbehne sa to ako veľmi silná dráma, ktorá môže v divákovi vzbudiť nádej aj na krimi linku, ak si však prečítate obsah, bude vám jasné, že sa to uberie celkom iným smerom. Klonovanie je absolútne amorálna téma, ktorá by nikdy nemala byť pripustená, preto sa divím, že tu sa matka pohráva s myšlienkou, že sa jej narodí absolútne tá istá dcéra, všetko bude rovnaké, nielen výzor, ale aj správanie, čo nedáva zmysel, nakoľko človeka formuje okolie, spoločnosť, zážitky a tie sú individuálne. Z toho záveru si neviem, čo má vyvodiť. Každopádne na podobnú tému sme tu mali oveľa lepší film - Východiskový bod (I origins). (31.07.2020)

Ťažká téma... klonovanie, etika... kde sú vôbec hranice? Z jednej strany sympatie k zúfalej matke (Julie btw nikdy tak príšerne nevyzerala... alebo dobrý maskér, alebo tých 50rokov už robí svoje). Z druhej strany otázka: “máme na toto vôbec právo?” Film ma hereckými výkonmi rozhodne neoslnil (okrem Julie Delpy), ale rozhodne zaujímavá téma. (27.07.2020)

Film režisérky J. Deply sa zaoberá rôznymi problémami (a morálnymi dilemami) na viacerých frontoch. Máme spracovanie pokazeného manželstva a spor o spravodlivom videní spoločného dieťaťa. Táto časť filmu/príbehu je na priemernej úrovni s priemernými hereckými výkonmi. Nič zlé, ale podobné (a dokonca v lepšej kvalite) sme už videli. Psychicky náročnejšia je časť, kde rodičia musia vysporiadať so situáciou, do ktorej by sa nikto nechcel dostať. Strata jediného dieťaťa, emocionálne vyvrcholenie rodičov, atď. – divák súcíti s rodičmi. Ďalšia a posledná časť je z hľadiska morálnych a etických otázok najviac rezonujúca. Má právo rodič nechať si klonovať vlastné dieťa? V akých prípadoch je to vôbec etické? Počas sledovania tejto časti príbehu som mal hlave tieto a podobné otázky. Jednoznačnú odpoveď na to z filmu nedostaneme – režisérka to nechá na diváka. Z celkového hľadiska spomínané tri časti filmu, napriek rozličného obsahu, sú medzi sebou dobre spojené. Tá posledná časť je však trošku na rýchlo ukončená. Úplne presne nevieme (respektíve len tušíme), že ako sme sa dostali k záveru, ktorú si predstavuje pani režisérka. To je jedna zo slabín filmu. Čo sa týka hereckých výkonov, tak J. Delpy opäť predviedla dobrý výkon (ako vždy). Vo vedľajšej roli zase by mohol dostať trošku väčší priestor D. Brühl. Kto však nedostala a ani nebola nijak výrazná (len z hereckého hľadiska), je G. Arterton. Nový film J. Deply, ako som spomínal, sa dotýka viac oblastí a zanecháva za sebou nejednu otázku (nielen z hľadiska príbehu). Pri sledovaní odporúčam k tomu venovať väčšiu pozornosť. Osobné hodnotenie: 77% (***) (20.08.2020)