Bratři Bluesovi

Celkom správne strelená komédia (aspoň pre mňa, prehnaný "over the top" humor môžem), k tomu hudba, čo ulahodí ušiam, charizmatické ústredné duo, ktoré si uchmatne každú scénu..... no film je nehorázne rozťahaný... dve a pol hodiny tu veľmi cítiť a bez fajnového koncertného finále by bol tento film snáď tretinový (a naháňačkový bizár veľmi nepočítam, ten bol šialený, no hudba ma bavila viac). Pôvodne som rozmýšľal nad priemerným hodnotením, no dávam nakoniec také špinavé 4 hviezdičky, lebo z tejto bláznivej komédie jednoducho srší pozitívna energia a zábavný odkaz - aj keď vám okolitý svet hádže polená pod nohy, robiť dobré skutky sa oplatí! (Alebo predsa len nie?) (17.02.2024)

Pokud vydržíte 60 minut koukat na film naprosto o ničem, přijde i děj. Spousta akce, muzika a desítky zničených aut a vyhozených dolarů do luftu kvůli efektům. Nevím, zda to v tomto případě bylo vůbec třeba, Jarmush by to natočil za pár šupů a líp. Nicméně taková byla doba a jsem rád, že se to v devadesátkách už točilo jinak. 60% (31.10.2021)

Tak, jak považuju Záměnu za sympatickou a i po letech velmi dobře fungující komedii, musím pro změnu konstatovat, že už po deseti minutách jsem u Blues Brothers cítil, že se Landisovou představou humoru a nadsázky v tomto případě jednoduše míjím. Nepřišlo mi to vtipné a především ten poměrně monotónní kolotoč honiček, automobilových srážek a výbuchů mi přišel pokud ne přímo hloupý, pak určitě ne chytrý. Česká komedie Trhák, kterou určitě nepovažuju za zářný příklad špičkového a chytrého filmu, mi v tomhle porovnání přijde jako majstrštyk pro intelektuály. Neseděl mi John Belushi, neseděl mi dabing u Dana Aykroyda, s rozpaky jsem přijímal jednoduchoučký, ba téměř neexistující příběh a scénář. Jediné, co mě oslovilo, byla hudba a v první půli jsem si říkal, že to vytáhne aspoň na 2*, ale poté, co se tam připletla country a film se přesunul do své závěrečné třetiny ve velké hale s koncertem pro policejní sbor a přítomné masy, už mě neoslovilo ani to. Celkový dojem: 25 %. (04.01.2014)

Napriek kultovému statusu v USA sa jedná možno aj o nedocenenú klasiku. Asi žiadny iný film nespája svojím štýlom, obsahom a atmosférou 70-te a 80-te roky v americkej kinematografii. V 70-tych rokoch dominoval Nový Hollywood, experimenty, post-vietnamská depresia, skrátka veci, ktoré boli nejakým spôsobom "ťažké" alebo smutnejšie a umelecky ambicióznejšie - Apokalypsa, Taxikár, Krstný otec, Všetci prezidentovi muži, Rocky, Lovec jeleňov, Francúzska spojka, Vyháňač diabla, Činska štvrť, atď. V 80-tych rokoch naopak po úplnom komerčnom prepade Nebeskej brány v r. 1980 štúdiá experimentom, depresii a voľnej ruke umelcom zamávali a preorientovali sa na prístupnejšiu zábavu, odľahčený štýl, viac svetla, viac farieb, viac romantiky a energie po tej dekáde zmaru - E. T. Mimozemšťan, Návrat do budúcnosti, Spomienky na Afriku, Rain Man, Top Gun, Indiana Jones, Bláznivá strela, Ghostbusters, a pod. Nájdu sa v každej dekáde aj opačné príklady, ale celkový štýl či atmosféra vo filmoch prevažne zodpovedala tomuto rozdeleniu. Blues Brothers oba tieto štýly spájajú. Na jednej strane je film umelecky na pomerne vysokej úrovni (kamera, nasvietenie, hudobné čísla, kostýmy, koncept o dvoch bratoch v tmavých oblekoch s permanentne nasadenými okuliarmi) a nemá atmosféru len obyčajnej bláznivej komédie. Na druhú stranu sa jedná zjavne o zábavu, ktorá sa svojím obsahom nesnaží komunikovať nejaké ťažké pravdy o živote, získava si publikum aj známymi tvárami v malých úlohách a všeobecne chce baviť. Možno sa dá povedať, že forma a umeleckejšie uchopenie zodpovedá 70-tym rokom a obsah už rokom 80-tym. Film začína tým, že Jake (John Belushi) opúšťa väzenie, vracia sa do života a s bratom dávajú dokopy starú kapelu s cieľom, aby pomohli sirotincu, v ktorom vyrastali. Na začiatku je to obsahovo vlastne depresia a snaha vykúpiť vlastné hriechy niečím dobrým a na konci už sú zlé časy zažehnané. Tak ako Jake odchádza na začiatku z depresívneho väzenia, týmto filmom symbolicky opúšťa americká kinematografia depresívnejšie 70-te roky. Potom nasleduje divoká jazda plná zábavy s občasnou vážnosťou (80-te roky) a na konci sa zistí, že každá sranda niečo stojí a že tá nespútaná bžunda raz skončiť musí, ale to automaticky napriek tomu že životné problémy človeka skôr či neskôr dobehnú neznamená návrat k depresii (k 70-tym rokom), ale pokračovanie iným smerom (možno 90-te roky?). Pochybujem, že toto celé bol niekoho úmysel, ale podľa mňa neexistuje film, ktorý by formou a obsahom lepšie vystihoval akési oporné body, na ktorých bola kinematografia USA v 70-tyh a 80-tych rokoch postavená. A ono je to ešte k tomu aj sranda, kvalitne spravená (naháňačky), s nápaditými hudobnými výstupmi, dobrými hercami a vôbec podarená. Pre Aykroyda aj Belushiho asi umelecký, i keď nie komerčný, vrchol. (25.08.2021)

Twist it! Shake it, shake it, shake it, shake it baby! Každý potřebuje milovat film, který je svým způsobem o ničem, ale má svoje vlastní kouzlo jemuž nelze odolat. The Blues Brothers mohli vyznít úplně do prázdna díky své dějové linii, ale chytlavé songy nadzvedávající diváky ze židle a duo hlavních bratří Aykroyd-Belushi, povyšují podívanou o pár desítek procent směrem nahoru. (01.03.2020)