Barvy písku jsou dokumentem vyprávějícím o zdrcující cykličnosti války. Ladislav Kaboš se soustředí na osud Slovenky Ľuby, která před lety odjela za manželem do Libye. Na pozadí pohnutého života této ženy sledujeme příběh země zmítané bratrovražednou válkou. Po smrti svého manžela se Ľuba rozhodla zůstat v nové vlasti. Stále se sice cítí jako cizinka, ale chce pomáhat raněným a postarat se o budoucnost své rodiny. Ve filmu je použit filmový materiál pořízený při vojenských operacích. Režisér si neklade za cíl šokovat brutálními scénami, ale poukázat na kontrast mezi soukromým štěstím a bezohlednou politikou Kaddáfího diktatury a později ničivou činností ISIS.(Kino na hranici)
Časosběrný dokument Barvy písku zachycuje události během občanské války v libyjském měste Misurata. Jde o autentické svědectví slovenské zdravotní sestry Ľuby El Malaheg, vyprávějící o krutosti válečného konfliktu, který změnil její pohled na štěstí, rodinu i cenu lidského života.(Letní filmová škola)
Film vypovedá o hodnote ľudského života. Príbeh slovenskej zdravotnej sestry, ktorá v Misurate žila 20 rokov, konvertovala na islam a narodili sa jej tam 2 deti. Jej nemocnica sa ocitla uprostred vojnového konfliktu a občianskej vojny. V hraničných situáciách sa odkrývajú rozdielne hodnoty arabského a európskeho sveta. Kým Ľuba chce zachrániť vnúča a dcéru a odviesť ich na Slovensko, jej deti – vychované v arabskom svete – chcú bojovať za vlasť, národ, vieru.(STV)
Ladislav Kaboš niekoľko rokov sledoval Ľubu El Malahegovú, Slovenku, ktorá sa kvôli láske odsťahovala do Líbye a konvertovala na islam. 20 rokov pracovala ako zdravotná sestra v Misurate, no keď v roku 2011 prišla vojna, jej životné poslanie zachraňovať ľudí dostalo nový rozmer. Farby piesku sú svedectvom o vojne a o tom, ako vojna núti ľudí opustiť ich domovy.(MFF Cinematik Piešťany)
Farby piesku sa takmer k ničomu nevyjadrujú, pán režisér Ladislav Kaboš (ktorý sa zúčastnil na dnešnom premietaní a myslím že ide o veľmi sympatického a inteligentného človeka) vo filme neinklinuje k žiadnemu názoru, vojnové stavy zaznamenáva iba úlomkovo a skratkovite a viac sa venuje iba životu hlavnej hrdinky - a aj to asi nie dostatočne, keďže ešte veľa vecí zostalo vo filme hlbšie nevysvetlených (Prečo konvertovala na islam, prečo sa opakovane do Líbye vracali a napríklad z jej moslimskej časti rodiny si nepamätám asi nikoho) Skrátka a jasne - ako sonda do inej časti sveta môže byť, ako dokument ma to osobne príliš nezaujalo.(19.2.2016)
Páčilo sa mi to veľmi, najmä to, čo sa nieslo celým dokumentom, nejaký neopísateľný pocit toho, že toto všetko sa dialo z veľkej lásky. A najviac ma dostal záver, kedy Ľuba, ktorá nás celým filmom sprevádzala, povedala, že neľutuje nič, ani všetky tie roky, čo musela žiť vo vojne a veľa si vytrpieť, pretože Boh jej dal najväčší dar a to takého muža, akého mala.(25.11.2015)
Pro mě osobně jeden z nejsilnějších zážitků letošního roku. Úžasně zpracovaný příběh jedné silné ženy odehrávající se v (kulturně, společensky, geograficky…) vzdálené zemi zmítající se pod vládou diktátora a občanskou válkou. K hlubokému zážitku dopomáhají mimo jiné i záběry z první válečné linie, které se režisérovi podařilo získat od přímých aktérů bojů.(29.11.2015)
Pri dokumentoch ide myslím vždy viac o obsah ako o formu, ktorá môže byť vzhľadom na prostredie, podmienky a rôzne okolnosti aj menej kvalitná ak to vyváži príbeh. Vo farbách piesku je silný príbeh nielen slovenky Ľuby žijúcej dodnes s prestávkami v Lýbyi. Ak do polovice filmu fandíte povstalcom v Misuráte, aby šialeného Kaddáfiho konečne zvrhli, po pár okamihoch osláv jeho smrti je všetko inak - už som nerozumel nielen Ľube, ale vlastne nikomu - kto sú v Lýbyi dnes "dobrí" a kto je "zlý" o čo im ide, kam smerujú - neviem. Svadba, keď ženích išiel pre nevestu, ktorú mal uvidieť prvýkrát v živote a celá "svadba" prebehla dôsledne oddelená na mužov a ženy (nevestu sme nevideli) asi naznačila vývoj. Ženíchova kolóna úplne nových mercedesov, rôznych SUV, každý so novým smartfónom v ruke, deti (chlapci) aj s tabletmi idú pre nevestu - a obrad s hostinou potom prebieha v prísne islamskom duchu. "Západná technika" vrátane zbraní je žiadaná a akceptovaná, otvorená spoločnosť so samostatnými svojprávnymi a moderne oblečenými ženami už nie.(26.2.2016)
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.
Další informace
Komentáře uživatelů k filmu (4)
Hamaradža
Farby piesku sa takmer k ničomu nevyjadrujú, pán režisér Ladislav Kaboš (ktorý sa zúčastnil na dnešnom premietaní a myslím že ide o veľmi sympatického a inteligentného človeka) vo filme neinklinuje k žiadnemu názoru, vojnové stavy zaznamenáva iba úlomkovo a skratkovite a viac sa venuje iba životu hlavnej hrdinky - a aj to asi nie dostatočne, keďže ešte veľa vecí zostalo vo filme hlbšie nevysvetlených (Prečo konvertovala na islam, prečo sa opakovane do Líbye vracali a napríklad z jej moslimskej časti rodiny si nepamätám asi nikoho) Skrátka a jasne - ako sonda do inej časti sveta môže byť, ako dokument ma to osobne príliš nezaujalo.(19.2.2016)
Ronee
Páčilo sa mi to veľmi, najmä to, čo sa nieslo celým dokumentom, nejaký neopísateľný pocit toho, že toto všetko sa dialo z veľkej lásky. A najviac ma dostal záver, kedy Ľuba, ktorá nás celým filmom sprevádzala, povedala, že neľutuje nič, ani všetky tie roky, čo musela žiť vo vojne a veľa si vytrpieť, pretože Boh jej dal najväčší dar a to takého muža, akého mala.(25.11.2015)
Mr. No one
Pro mě osobně jeden z nejsilnějších zážitků letošního roku. Úžasně zpracovaný příběh jedné silné ženy odehrávající se v (kulturně, společensky, geograficky…) vzdálené zemi zmítající se pod vládou diktátora a občanskou válkou. K hlubokému zážitku dopomáhají mimo jiné i záběry z první válečné linie, které se režisérovi podařilo získat od přímých aktérů bojů.(29.11.2015)
trango
Pri dokumentoch ide myslím vždy viac o obsah ako o formu, ktorá môže byť vzhľadom na prostredie, podmienky a rôzne okolnosti aj menej kvalitná ak to vyváži príbeh. Vo farbách piesku je silný príbeh nielen slovenky Ľuby žijúcej dodnes s prestávkami v Lýbyi. Ak do polovice filmu fandíte povstalcom v Misuráte, aby šialeného Kaddáfiho konečne zvrhli, po pár okamihoch osláv jeho smrti je všetko inak - už som nerozumel nielen Ľube, ale vlastne nikomu - kto sú v Lýbyi dnes "dobrí" a kto je "zlý" o čo im ide, kam smerujú - neviem. Svadba, keď ženích išiel pre nevestu, ktorú mal uvidieť prvýkrát v živote a celá "svadba" prebehla dôsledne oddelená na mužov a ženy (nevestu sme nevideli) asi naznačila vývoj. Ženíchova kolóna úplne nových mercedesov, rôznych SUV, každý so novým smartfónom v ruke, deti (chlapci) aj s tabletmi idú pre nevestu - a obrad s hostinou potom prebieha v prísne islamskom duchu. "Západná technika" vrátane zbraní je žiadaná a akceptovaná, otvorená spoločnosť so samostatnými svojprávnymi a moderne oblečenými ženami už nie.(26.2.2016)