poster

Když chlapec potká dívku

  • Francie

    Boy Meets Girl

  • slovenský

    Keď chlapec stretne dievča

    (festivalový název)

Drama / Romantický

Francie, 1984, 100 min

Režie:

Leos Carax

Scénář:

Leos Carax
(další profese)
  • Pepinec
    *

    Tuhle jsem se byl projet na kole. Naslepo, jen podle ukazatelů. Jezdil jsem po šipkách, s naivně bláhovou nadějí, že všechny ty cesty někam vedou. Najednou ale šipky zmizely a uprostřed cesty se objevila závora. Je to tak, že na kole bych rád někam dojel a u filmu bych rád k něčemu došel. (Litoměřice 2013, 7/14)(28.8.2013)

  • Snorlax
    ****

    Tohle ještě není Zlá krev, která už se může pochlubit zcela osobitým stylem, zde je cítit mohutná inspirace Godardem a Resnaisovým Loni v Marienbadu. Ale vizuál je již v Caraxově prvotině zcela dokonalý, nekompromisně oslovující každého diváka s očima. Z filmu mám rozporuplné pocity, některé scény byly výtečné, například erotická scéna provedená pouze v dialogu patří k tomu nejlepšímu, co se v této oblasti dá ve světové kinematografii najít. Bohužel má snímek i svá slabá místa, kdy se mi jeví jako pouhá kopie svých vzorů.(25.1.2015)

  • ancientone
    ****

    Je nesmierne podnetné a citovo inšpiratívne sledovať potulovanie sa Caraxovho mikrokozmu naprieč našim bežným svetom, v ktorom my diváci žijeme, pôsobíme a v prvom rade sledujeme toto režisérovo ponevieranie sa v novovlnovom habite, evokujúcom najmä atmosféru a štýl Godardových filmov. .......... Boy Meets Girl je film, resp. Caraxov osobný koncept filmového sveta, krásny na sledovanie a ideálny na ponechanie vlastnej mysle unášaniu na jeho horko subtílnej vlne melanchólie a mladíckej mileneckej bolesti, zároveň veľmi zložitý na štrukturálne rozoberanie, keďže Carax ponára vcelku banálne rozprávanie o dvoch mladých ľuďoch so zlomenými srdcami do mnohovrstvovej mystiky nočného Paríža, prezentovaného v obrazoch veľakrát blízkych filmu noir a s ním súvisiaceho sveta šerosvitu a démonov nemeckých expresionistov. Opája sa vrstvením citácií poézie, zložitých obrazových hier, množstiev intertextuálnych hlavolamov, odkazov na snímky novej vlny zo 60-tych rokov a mnoho ďalších detailov viacnásobne sa poprepájaných v expresionistických kontrastoch tmy a svetla, vďaka ktorým film pôsobí znova o čosi viac lyricky. .......... Caraxov film je na prvý pohľad veľmi hĺbavá citová emulzia založená hlavne na melancholických zložkách, sublimujúcich ľúbostné bludičky, na druhý pohľad ide zasa o veľmi dômyselnú, oduševnenú mozaiku pre zarytých cinefilov, ktorí sa vo filme môžu, simultánne so všeobecnejšie ponúknutým silným emocionálnym zážitkom, donekonečna rýpať, lúštiť a dešifrovať množstvo nielen externých, ale aj vnútorných prepojení a súvislostí pomedzi jednotlivými zložkami filmu. Tie implicitne stavajú na obdiv množstvo vzájomne súvisiacich a zasvätene prepojených prvkov, ktoré môžu byť rovnako relevantné, ako aj malicherné. A v tom spočíva čaro snímky. ........... Každý si v tomto na povrch lakonickom diele, prehovárajúcom k divákovi prostredníctvom najvšemožnejších maličkostí v rôznych jazykoch oveľa viac, než by sa mohlo zdať, nájde niečo svoje, pričom šanca nájsť nepreberné množstvo magických žmurknutí a pantomímnych pohnútkov je rovnako reálna, ako aj možnosť nenájdenia ničoho, azda len stojatej, depresívnej hladiny vitriolu. .......... Caraxov film, tak, ako je pre jeho tvorbu čím ďalej tým typickejšie, poteší najmä vyslovených filmových krtov s čo najbohatšou kultúrnou základňou, vďaka ktorej sa dokážu prevŕtať cez množstvo citových a konštruktérskych rovín čo najbližšie k jadru Caraxovho zložitého univerza, chmúrne poetizujúceho utrpenie a šialenstvo spojené s hlbokou láskou (ktorú film svojou zložitosťou sám o sebe perfektne alegorizuje), viacnásobne prestúpené motívom zlyhania (najhmatateľnejším v replikách: „kiežby som dostal druhý život alebo v až „alphavillovsky“ mechanizovanom „skús to ešte raz“), inokedy zasa punkovo ručiace či skratkovito filozofujúce nad hernými automatmi. Možností a kombinácií rôznorodých záchytných bodov je neúrekom. Boy meets girl je pocta francúzskej kinematografii predstavovanej najmä dielami Godarda a Truffauta, postmodernistická skladačka, inšpiratívny činiteľ subjektívnych pohľadov a nezameniteľná balada ľúbostných labyrintov v jednom.(19.2.2014)

  • giblma
    ***

    Kontrastní černobílá kamera, (kolikrát až otravně) vypiplaná mizanscéna, motiv kostek a Caraxovo alterego Alex, bloudící noční Paříží. Několik scén se mi hrozně líbilo - punkem podkreslené voice-overové nevyznání lásky, které zní skrz domovní mikrofon. Bistro s asijskými automaty (co ty na to, Sofio Coppolo?). Večírek se samými "zajímavými" a "důležitými" lidmi (co ty na to, Fellini?). Znovupřehrání konce, které plně odhaluje jeho tragiku. Když se nestříhá a novovlně nezatemňuje obraz během souvislých scén, tak to na mě i působí. To se ale neděje často, nadšení se pere s otrávením a já jsem ve výsledku zmatená. (Cinematik 2012)(13.9.2012)

  • xxmartinxx
    ***

    U Caraxe je to očividně baví/nebaví a líbí/nelíbí a nic mezi tím. Pokud se tedy nestane co mně, protože se mi to sice líbí, ale rozhodně mě to nebaví. Myslím, že by to byla pěkná část do nějakého povídkového filmu, jako samostatný kus mě to ale nepřijde dost nosné. Jako debut je to sice zajímavé a plné potenciálu do budoucna, ale to je tak vše.(16.12.2012)

  • - Film měl premiéru v roce 1984 na filmovém festivalu v Cannes v sekci Mezinárodní týden kritiky. (Terva)

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace