Saló aneb 120 dnů sodomy

Pasolini bohužel udělal tu chybu, že se snažil předlohu zpracovat až moc věrně (když nebereme v potaz reálie) a trochu se mu to vymklo z rukou. Poselství samozřejmý, nicméně to, co knížka unese, bohužel mnohdy film neunese a tudíž se tu člověk začne po chvíli enormně nudit. Hlavní herci/postavy, jak je u Pasoliniho už tradiční, absolutně nesympatický držky (přičemž to ale tady až tak nevadí, vzhledem k tomu, že v rámci děje by to tak i mělo bejt) takže člověk musí hledat v pozadí někoho, ke komu si alespoň trochu vytvoří nějakej diváckej vztah. Předloha filmu mě v jednom směru překvapila svojí filosofickou vrstvou, která se rozhodně nedala brát jako zanedbatelná. Ve filmu je ta vrstva taky, ale bohužel jí člověk sloupne už tak nějak během začátku a zbytek filmu až tak moc nenabízí. (25.12.2020)

Po skončení som dosť uvažoval, čo chcelo byť filmom povedané. Telesná láska sprevádzaná smiechom, úsmevy, detaily tvárí, detaily pohlaví - to všetko je známe z Pasoliniho trilógie života. Aj tam sa dali vystopovať prvky zobrazenia ľudskej manipulatívnosti, ale v popredí stála telesnosť, humor a nahota. Závažnejšie myšlienky skryté v tomto kabáte boli a sú publikom ako tak prekúsnuteľné práve pre ponúknutú odľahčenosť. Salo ponúka čosi iné - smiech, nahota a sex ostáva, pribúda omnoho viac extrémneho násilia a ponižovania pokrytého elegantnou hudbou, dokonalými róbami kurtizán, postavením a dôstojnou fazónou vládcov republiky (biskup, bankár, sudca a aristokrat). Všetko zvrhlé je normálne a smiešne. V prípade osnovateľov žalúdky dvíhajúceho experimentu nejde o žiadnych tupých nevzdelancov, ale o študované vysoké vrstvy vyznajúce sa vo filozofii ako aj v umení ( o čom svedčí prebíjanie sa citátmi z diel filozofov v bežnej reči a obrazy moderného umenia na stenách izieb). Žranie hovien (naveky si zapamätám talianske slovo mangia (vyslov: Mandža! = jedz !), pokorné počúvanie, nevzpieranie sa, sebaudávanie, korenie sa moci, úchylárne najrôznejších druhov prijímané s úsmevom na tvári (okolostojace služobníctvo, vojaci a kurvy). Čo to bolo ? S týmto uvažovaním som zaspal. A snívalo sa mi o súťaži Superstar, odohrávajúcej sa v gladiátorskom ringu obkolesenom sfanatizovanými davmi. Paralela sa mi jasne(hoci možno príliš prvoplánovo) vyjavila : Pasolini neukazuje nič iné ako súčasnosť, pohrával som sa tým aj pred snom, prečítajúc si príspevok Petra Makaja, niečo mi tam však nesedelo. Snová paralela mi zasadila film do správneho rámca. Je to nadčasový film o tej stránke človečenstva, ktorú by veľa z nás rada zamietla pod koberec, hoci sa pretláča do popredia v stále rafinovanejšej podobe aj dnes. Tí, čo si dovolia poukázať na pokrivenú realitu expresívnou formou (kto dôsledne prečítal román 120 dní Sodomy markíza de Sade, vie o čom tu píšem) sú neprijateľní, pretože násilne otvárajú oči. Až tak násilne, že to bolí, pohľad sa vzpiera, myslenie odmieta kominukovať na tejto úrovni, pozrieť skutočnosti do očí totiž žiadna veľká pohoda ani užívanie si veru nie je. No a to je v príkrom rozpore s heslom dneška: "Buď v pohode, uži si tak aby si bol svoj a sám sebou!". (31.03.2005)

hodnotiť tento film je nesmierne ťažké - uvedomujem si to, a určite nie som jediný . . . nemyslím si, že je to dielo geniálne, rozhodne má nezastupiteľnú pozíciu v dejinách svetovej kinematografie; rozhodne bol v čase vzniku kontroverzný - aj dnes je jeho obsah miestami poburujúci, i keď dnešný divák je na nechutnosti zvyknutý . . . nesúhlasím však s názormi, že je to samúčelný pornografia (lebo nie je ani samoúčelná a už vôbec nie pornografia), že je to lacné a efektné šokovanie (lebo nie je ani lacné, ani efektné - so šokovaním musím tentokrát súhlasiť) pretože tento film netočil Fulci, ale Pasolini, tento film nemožno pozerať pre jeho povesť "zvrhlého" filmu, ale sledovať ako Pasoliniho interpretáciu DeSadeových textov, ktorým našiel veľmi krutú analógiu - fašistické besnenie, monštruozita a netvorská tvár režimu a jeho ľudí bola ukázaná mnohými spôsobmi - tento je však rozhodne jedným z najúčinnejších - nikto nemôže autorovi uprieť jeho zámer, pretože ak z Fašizmu jeho rodnej krajiny mal takýto pocit, nikto mu ho nesmie vziať (pretože si myslím, že z neho takýto pocit v reálnom čase mohol plynúť); takže ak nesúdime to, či mal etické právo voči divákovi ukazovať zverstvá režimu (so všeobecným presahom na akýkoľvek režim či dokonca ešte intímnejším presahom na akékoľvek politicko-nábožensko-spoločensko-mocenské usporiadanie kdekoľvek na svete a kedykoľvek v dejinách) musíme mu uznať právo na pravdivosť výpovednej hodnoty; Po tejto skoro až alibistickej obhajobe však musím upozorniť na svoje rozhodnutie troch hviezdičiek - nie, nie je to dielo geniálne a zastávam názor (a nepokladám ho za konzervatívny), že istú autocenzúru vzhľadom na etiku voči divákovi pasolini mohol dodržať . . . každopádne oceňujem dekorácie a architektúru (tu vyšiel zámer hnusného spojenia pompéznej krásy kaštieľa s hnusom odohrávajúcim sa v ňom, ligotavosti okrasnej striebornej misy s kontrastným odporom výkalov, ktorými je naplnená) ako aj záver filmu (myslím konkrétne záverečný obraz, posledný záber); (23.06.2007)

Saló je kvalitný film. Točil ho inteligentný režisér, ktorý presne vedel, čo chce povedať. Lenže je to ten najodpornejší film, aký som kedy videl a nie som určite sám. Ja som ho vlastne nebol schopný vôbec vcelku vidieť, pozrel som si väčšinu pasáží a usúdil, že nikdy viac. Možno po dlhých rokoch, keď budem otrlejší divák, si to pozriem v kľude celé. Dnešné slasher horory mi ale tú otrlosť nezabezpečia, mám na mysli skôr filmy, ktoré sa nás snažia zničiť psychicky. Taký slabší psychický odvar pre začiatok by mohol slúžiť napríklad atmosférou a dobou podobný Konformista. (08.08.2012)

Ano, tento film je ZLO a hnus. Nic jiného vás po jeho shlédnutí nenapadne a na nic jiného nemyslíte ještě několik dní potom. ALE : jednou se mně a jednomu mému kamarádovi "poštěstilo" vidět film ještě jednou (jaksi proti naší vůli - rozhodně jsme to vidět podruhé nechtěli), a museli jsme se pak shodnout na tom, jak dobrý (a silný) je to film. Škoda, že asi každý "normální" a zdravý člověk se na Salo podívá jen jednou, protože přes všechen ten hnus opravdu není možné vysledovat nic jiného (a taky že jsem se to po prvním shlédnutí ani neodvážil hodnotit). Teď jsem ale přesvědčen, že Pasolini přesně věděl, co dělá a asi bych na jeho místě nic neměnil. Schválně to skuste shlédnout podruhé... (03.08.2006)