Teoréma

Minimum slov (myšlienkové pochody, úsečné rozhovory) v nadväzujúcich nádherných obrazoch plných posmutnelej nálady, sprevádza mrazivo pôsobivé Mozartovho Requiem a Moriconneho nadžezlá hudobná linka. Pasolini vytvoril podobenstvo o konfrontácii prijatia nových ideí s nenaplnenosťou dovtedajšieho žitia prostredníctvom príbehu zámožnej rodiny veľkopriemyselníka. Zdanlivý pohodový kľud naruší telegram o príchode cudzinca. Príťažlivý vzhľad neznámeho uhrančivo zapôsobí na obyvateľov domu. "Spasiteľovi" sa s prosbou o odpustenie postupne telesne odovzdajú jeden po druhom, a následne zotrvávajú v sexuálno-mystickom opojení. Všetkými smermi pôsobiaca pohoda intenzívnej lásky-milosti sa končí náhlym odchodom cudzinca. Pri rozlúčke sa jednotliví členovia domácnosti cudzincovi zverujú z prázdnoty dovtedajšieho života. Vyrovnať sa s duchovným posolstvom odídeného je pre každého iné, ale ich životy už nikdy nebudú ako predtým. Rôznorodosť skutkov vykonaných prijatím viery na príbehoch osudov jednotlivých postáv (od mystiky cez vyburcovanie k nikamnevedúcej tvorivosti k pôžitkárstvu, šialenstvu a jurodivom putovaní) ukazuje tŕnisté cesty duchovnej obrody (zmeny) a necháva interpretáciu na diváka. Film obsahuje množstvo literárnych (Tolstoj, Rimbaud) a výtvarných odkazov. Ústredná myšlienka o nahradení citovo, emočne a hodnotovo nenaplnených životov úprimne prežívanou láskou/vierou/nádejou, prelínajú metafory odľudšteného sveta - zábery továrenských hál ale najmä vyprahnutej sopečnej krajiny (tiahnuce sa celým filmom ako horúčkovitý zlý sen), naznačujúce potrebu prekonania pustatiny na ceste do iných sfér. (24.11.2005)

...Raz to predsa už muselo ["konečne"] snáď prísť, že naprosto renomovaný autor ["P3"] bude tentoraz mať trochu slabšiu chvíľku, čo je mimochodom práve prípad jeho autorského projektu: Teorémy; ktorá nás chcela zrejme i o niečom veľmi zaujímavom poúčať, na čo si vskutku vybral veľmi zaujímavo prevedené, medzinárodné, teda zväčša skoršie len talianske osadenstvo, a pôvodne na to ale vôbec nevyzeral. • Ústredným bodom tohto metafyzickým spôsobom poňatého titulu, bol akýsi výrazný protagonista, resp. návštevník, a to konkrétne v priamom podaní britským hercom: Terence Stampom, ktorého maximálne uhrančivý pohľad a zjav, opantal všetky ostatné postavy v jeho tesnej blízkosti, medzi ktorými by sa rozhodne našli i takí: Massimo Girotti, a to ani nehovoriac o zvodnej "manganke", ktorí zrovna stelesnili manželský pár: Luciu a Paoloa, alebo povedzme v titule sa taktiež objavila nielen francúzska herečka: Anne Wiazemsky, ale zároveň aj talianska predstaviteľka v podaní Laury Bettiovej, známej napríklad z titulov, akými sú: La dolce vita [debut], či dokonca aj z Un papillon sur l'épaule a mnohých ďalších; ktorá podľa mňa podala najlepší herecký prejav z celého obsadenia! • ZAČIATOK SPOILERU: Akonáhle sa ale tento NÁVŠTEVNÍK postupom času napokon celkom vzdialil od našich postáv, tak som sa skrátka v tomto dianí začal akosi pomaličky strácať, ale aspoňže sa dostavila aj vytúžená katarzia, ktorá mala zásadný vplyv na medzitým spomínané charaktery? KONIEC SPOILERU. • I napriek určitej kritickosti z mojej strany, sa napokon jednalo i o ďalší pozoruhodný počin: P. P. Pasoliniho, ktorý si doposiaľ stále udržiava[l] mimoriadne vysokú, umeleckú úroveň, čo z čochvíľa prichádzajúcich počinov už nemusí vonkoncom platiť, pretože sa tým pádom môže i kľudne pokaziť, ako aj hocikto z nás...? (22.12.2023)

"To je ako od Picassa." Táto pochvala mojej učiteľky z výtvarnej, ktorou komentovala jednu moju prácu, sa mi vynorila v mysli, v závere tohto filmu. Možno to bude tým, že jeho štýl vo mne kubizmus niečím evokuje. Vrstvenie príbehu v obrazoch a odkazoch. Toto navrstvenie je však veľmi komplikované a neprehľadné a je určené len pre určitý typ publika. Pre väčšinu sa stáva absolútne neuchopiteľným a zostávajú plávať len kdesi na povrchu. Musím sa priznať, takáto forma tvorby mne osobne nie je veľmi sympatická a moje vnímanie tohto filmu zastalo niekde na rozmedzí medzi nadšením a sklamaním. Tomu aj zodpovedá moje hodnotenie. (08.11.2016)

Nejednoduché a dějovou strukturou komplikované dílo se na jedné straně metaforicky dotýká náboženství jako prostředku k vykoupení z prázdna, na straně druhé ukazuje, kam až toto vykoupení, potažmo nalezení smyslu k bytí, může vést. Původně zamýšlenou veršovanou formu Pasolini raději předělal do prozaického rámce, který bývá divácky přijatelnější, dle mého však v některých momentech poetistické nabývá na úkor dějového. Teoréma totiž není postavena na dialozích, nýbrž na vnitřním psychologickém dění jednajících postav. Zámožná továrnická rodina je jednoho dne poctěna návštěvou v podobě záhadného cizince. Dosud fádní životy rázem začínají nabývat vitální mízy v podobě fyzické lásky. Služka, paní domu, dcera, ale i syn jsou zataženi do spárů vykupitele (ten v sobě však z části nese i destrukční tón – božské se prolíná s ďábelským), jejich existence dostává nový rozměr. Nečekaný příchod záhy střídá návštěvníkův rychlý odchod a členové rodiny se jednotlivě musí poprat se vším novým, co jim dříve prázdné nitro neposkytovalo. Služka se navrací do vlastního rodiště, kde počne vykonávat zázraky, dcera upadne do extatického kómatu, syn pod tíhou své odlišné orientace nachází uspokojení v umění, paní domu nenaplněnou lásku k cizinci hledá v sexuálním styku s jinými mladíky a otec symbolicky uzavírá celý děj zbavením se čehokoliv materiálního (včetně šatů) a odchodem do nehostinných krajin Etny. Zdánlivé vykoupení se tak často proměňuje v sebetrýznění/obětování, které však v jednotlivých osudech vede do otevřeného konce. Pasolini mě Teorémou doslova ohromil (i když ležérnost plynutí někdy sklouzává k až statické nudě) a i kdyby již nic jiného nenatočil, jeho jméno bych rozhodně nezapomněl. (12.12.2004)

Nechápem, ako tu vcelku inteligentní ľudia dokážu písať, že ide o film ťažko uchopiteľný. Nie, tá analógia sa ani nesnaží byť skrytá, naopak je evidentná, priznaná a návodná. Prezradená je už v úvodnej scéne, a potom opakovane pri robotníckych deťoch s chlebom, otec rodiny sa pri rozlúčke zmieňuje ako bol zmenený jeho pohľad na vlastníctvo, na konci sa tam objaví aj kosák a kladivo. Filmársky roztomilé a zábavné, Pasoliniho imaginácia bola nezmerná. Obrovitý talent. Premárnený na červené hovno. Ďakujem. (13.03.2019)