Pravidla hry

Renoir zřejmě svůj film mínil jako satiru, ale vyznívá spíše jako melodrama. A občasné komické vložky, které svým stylem patří spíše do nepříliš povedených grotesek, celkovému statutu seriózního filmu též příliš nepomáhají. Samotná postava Octava je křečovitým středobodem veškerého dění a musím říci, že v roli muže-diblíka bych si dovedla možná někoho představit, ale rozhodně by to nebyl Renoir. U Renoirových filmů jsem zvyklá na moderní postupy a výbornou kameru, takže si je dovoluji považovat za samozřejmost. A Pravidla hry vlastně nic moc jiného nenabízejí. (Viděno během Challenge Tour Speciál 2015: Filmový lov.) (23.06.2015)

Pokud jsem to pochopil správně, tenhle Renoirův film měl být jakási odlehčená kritika amorálnosti vyšší společenské vrstvy. Zásadní problém je v tom, že Renoir v mých očích nedosáhl v konečném důsledku ani jednoho z výše uvedených popisků – nenatočil ani opravdu satirický a vtipný film, ale ani film, který by byl opravdu rázný a kritický. Mám rád, když jde tvůrce v etické oblasti do důsledků – a hlavně když kritičnost vychází z něj samotného, z jeho nejniternějšího přesvědčení, zkušeností a z jeho svědomí. Renoir byl nejspíše až příliš nedílnou součástí francouzské smetánky, aby ji mohl nějakým upřímným a účinným způsobem napadat. A tak je jeho snímek jakýmsi nedochůdčetem šmatlajícím mezi Nenápadným půvabem buržoazie od Buňuela (opravdu vtipným, leč hodně sžíravým snímkem) a trudnomyslnou tvorbou jeho krajana Bressona - a nutno podotknout, že nedosahuje ani zdaleka kvalit tvorby zmíněných umělců. (19.12.2018)

Dílo přeceňované a dílo mistrovské někdy dělí velmi tenká hranice. Pravidla hry, vybraná i letos filmovými odborníky do elitní desítky nejlepších filmů všech dob (The Sight & Sound Top Ten Poll 2012), působí dosti vyčpěle a – ač si to u filmů připouštím nerad – nudí. Renoirův humanismus nejde dohromady s cynickými, pokryteckými a afektovanými příslušníky buržoazie. Spíše než kritický je tón filmu smířlivý, spíše než satiru připomínají Pravidla hry ztřeštěnou clairovskou komedii, která se teprve v závěru náhle zlomí ve vážné drama. Projevuji-li v hodnocení Renoirova ambiciózního (film navzdory vysokému rozpočtu propadnul), zdlouhavého a repetitivního projektu shovívavost, potom pro jeho formální stránku. Renoirova práce s více plány obrazu, v nichž se zpravidla něco děje/někdo pohybuje, divákovu pozornost nevede, naopak ji zostřuje. Významy nevytváří střih, ale s naší pomocí sama kamera. Dokonale organizovaným odcházením a přicházením postav na „scénu“ vás Pravidla hry ve bdělém stavu udržet dokážou. Jestli to není na tak oslavovaný film málo… no, asi je. 75% Zajímavé komentáře: Rob Roy, Toj, mortak (26.09.2012)

Smotánka spoločnosti je v každej dobe rovnaká. Množstvo pretvárky, intríg, cudzoložstiev a klamstiev. Na zúbky sa jej tentokrát pozrel poetický realista Renoir, aby sa pokúsil šokovať a podať pravdivý obraz vtedajšej spoločnosti. Je jej chovanie iba dôsledkom chovania predvojnovej spoločnosti, ktorá na všetkých úrovniach klame? Alebo túto atmosféru svojou morálkou spoluvytvára? Záverečný výstrel môžeme chápať ako prvý francúzsky výstrel nadchádzajúcej svetovej vojny. Renoir možno ani nevedel, ako nadčasovo bude jeho dielo pôsobiť o niekoľko desiatok rokov neskôr. Z dnešnej tvorby sa podobnou témou zaoberal Altman v Gosford Parku a asi bol tento film preňho výraznou inšpiráciou. (25.06.2012)

Na veľkom zámku La Coliniere sa zíde klasicky snobská francúzska smotánka, ktorá roztočí kolotoč „nepredvídateľných udalostí” , ktoré zamiešajú kartami, o dianie sa taktiež postará vskutku vkusné služobníctvo, a tak dve partie ľudí, sa navzájom dopĺňajú, až to smeruje k samým klamstvám, hádkam, FLIRTOM, nenaplneným láskam, je to celé veľkolepé, s niekoľkými extrémne krásnymi ženami, a okolo nich sklamaní muži, napríklad krásnu slúžku Lisette milujú dvaja na zámku, pričom by mohla mať absolútne kohokoľvek, na ktorého by luskla prstom, alebo paní zámku, Christine, najprv ignoruje slávneho pilota Andrého Jurieuxa, ktorý sa vyrovnal Charlesovi Lindberghovi, ktorý pristáva vo Francúzsku, a to bez jej odozvy, je sklamaný, že ho neprišla privítať, ako mnohí ďalší, že si chce siahnuť na život, aj on príde na zámok, s podporou istého Octaveho... Christine, je ale vydatá za Roberta, ktorý ju podvádza už 3 roky s Genevieve, a to vedia vlastne všetci. Mlčia, ako RYBY, nikto je nič nepovedal. Podľa môjho stručného skonštatovania tohto problému, vyplýva, že na zámku sú rôzni ľudia, s rôznymi pohnútkami, pričom je to totálne geniálne, fascinujúce všetko sledovať, a to vďaka nádherne dynamickej kamere, ktorá je v progresívnom, nadčasovom POHYBE, a to aj pre brilantnú réžiu, ktorá je naprosto očarujúca + samotný scenár, ktorý prináša veľa postáv, s tým, že sa im dostanem do hláv... PRAVIDLA HRY sú na tom tak isto, ako slávny CITIZEN KANE, keď ani jeden nebol v dobe vzniku považovaný za to, za čo je považovaný v súčasnosti : Za majstrovsky nakrútený snímok !!! Boli nepochopení, nedocenení... Bohužiaľ, ja na tom už nič nezmením. Aspoň, že to môžem oceniť, po tých veľa uplynutých rokov od nakrútenia, obidva sú považované vôbec, za to najlepšie, čo sa kedy v dejinách kinematografie - nakrútilo !!! A to nie je málo. PS : Aj tak som si istý, že NAOZAJ výnimočný film musí byť zákonite - nezaprášený, t. j - aj po, trebárs 70. rokov od premiéry, by som mal mať chuť si ho pozrieť, neviem, ktorý zo súčasných, na tom tak bude o 40 rokov, veľmi dobre viem, čo za produkciu akurát vládne, a tak som na pochybách, či si trebárs za 10 - 20 rokov pozriem niečo, čo sa nakrútilo v 21. storočí ( Najmä po roku 2010 !!! ), alebo radšej siahnem po filmoch, ktoré majú už 100 ROKOV. TAK TO JE SILA !!! A je to veľmi pravdepodobné, že ak sa toho dožijem, tak si budem radšej pripomínať klasiky, typu Casablanca, Sunset Boulevard, Citizen Kane, ako 25. pokračovanie odvaru Rýchlo a Zbesilo, alebo vnuka kapitána Ameriku... (01.12.2016)