V záři reflektorů

Vydarený dokument Netflixu o transkomunite v Amerike, ktorý sa opiera o odkazy na jej filmové zobrazenia. Ukazuje sa, že cisrodovému publiku zostáva skryté množstvo symbolov, ktoré odzrkadľujú formovanie transkomunity. Napokon, komu by napadlo hľadať ich vo filmoch ako Ace Ventura, Mlčanie Jahniat, či Psycho? (22.06.2020)

Plná palba opět hlavně za informační hodnotu. Návaznost ukázek na výpovědi se mi zdála ještě přirozenější než ve Visible: Out on Television. Ocenil jsem upřímnost výpovědí, vč. toho, že se bojí, že jsou teď v médiích moc, že je to na škodu a nakonec o tu možnost se jako menšina zviditelňovat (v tom pozitivním smyslu) přijdou. Ostatně si myslím, že na "cis" je u nás brzo, i když chápu, že je to prostě opak "trans", pro Američany mohlo být "hetero" blízko hanlivého "homo" a "straight" zase jako nemístně hodnotící (může se překládat jako "normální"). A nelíbila se mi úplně poslední metafora po vší té snaze přesvědčit, že trans jsou lidi jako ostatní. // 90% // P. S. ke zvracení: Rozumím tomu, že jsem v jiné situaci než trans, nicméně ve Hře na pláč mi to přišlo spíš jako reakce ze šoku a domyšlení důsledků pro heteráka a v Ace Venturovi to bylo tak přehnaný, že mě to vždycky rozesmálo jako parodie na homofobii (koneckonců tam nejen vydatně blil, ale ještě spálil všechno, co měl na sobě, a nakonec schoulený ve sprše srdceryvně plakal). Ale scéna dopadení a odhalení už mi vtipná nepřišla. (06.11.2021)

Hodně povedený dokument, který vysvětluje pocity a vnímání transgender lidí. Až při sledování tohoto dokumentu jsme si uvědomila, jak často se ve filmech a seriálech objevovali transgender role, bohužel jak je tu vysvětleno, v né příliš pozitivním světle. A proto se nedivím, že lidé reagují na transgender lidi tak agresivně, nechápavě, nehezky. Takhle jim to servíroval hollywood na talíři. Najednou se na to dívám jinak po shlédnutí tohoto dokumentu a myslím si, že to měla být hlavní zpráva hlavní důvod, proč tohle bylo natočené. A musím říct, že se to vážně povedlo. (29.09.2020)

Kvalitný dokument, ktorý ukazuje jak ovplyvňuje vnímanie nejakej minority u majority (a v začiatkoch ich uvedomenia si samého seba aj u samotnej minority) mainstreamová kinematografia a médiá. A to, že sa v tomto dokumente jedná o trans osoby je viacmenej jedno. Kľudne si túto minoritu môžete nahradiť hocijakou inou a pointa bude rovnaká. Akurát tu sa dozviete viac o histórii stvárňovania týchto ľudí v kinematografii a získate tipy na zaujímavé transfilmy. Dozvedel som sa nejaké nové fakty (asi najviac o problémoch trasmužov, ktorých som vo filmoch doteraz veľmi nevidel a príliš som sa o nich nezaujímal), získal pohľad niekoľkých transľudí na kinematografiu a to jak sú vnímaní, ale nie so všetkými závermi súhlasím. Miestami svoje súkromné skúsenosti zovšeobecňujú ako nejakú všeobecnú pravdu. Napríklad nevidím problém v tom, že transpostavy hrajú cisgender herci, alebo že sa v nejakej žánrovke objaví sériový vrah s transgender sklonmi. Nie som taký retard, aby som kvôli tomu všetkých transľudí pokladal za sériových vrahov. Trochu ma sklamalo, že môj obľúbený film Hra na plač tam zdrbali za scénu zo zvracaním, keď chlapík zistí, že jeho milovaná má penis. Mne tá reakcia v tom filme pripadala zmysluplná vzhľadom na postavy a okolnosti. Asi najväčšia pointa dokumentu je v tom, že pokiaľ nechce byť nejaká menšina odkázaná na svoju prezentáciu v mainstreamových médiách, ktoré zo začiatku majú logicky vždy predsudky z neznámeho, keďže odzrkadľujú väčšinovú spoločnosť, tak to musia zobrať do svojich rúk a šíriť osvetu pekne pomaličky sami. Našťastie v dobe internetu to majú ľahšie ako kedykoľvek v minulosti. 8/10. (24.08.2020)

Trochu ma dievčatá a chlapci nasrali svojimi reakciami na grcajúcu scénu v Hre na plač, filme, ktorý je práveže jednou z najstrhujúcejších modlitieb za bezvýhradnú ľudskosť a toleranciu na všetkých frontoch; či už ide o vierovyznanie, rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Tu žiadne sorry vážení, rihal by som za daných okolností veľmi pravdepodobne aj ja... a trvám na tom, že to nemám "kultúrne naučené"... a kto tvrdí, že by nerihal, ten je buď riťolez alebo pokrytec (to, ako vulgárne sa toho následne chopili ďalší filmári je už druhá vec... ale ani z toho by som až takú vedu nerobil). Inak ale dobre volený a všeobecne zrozumiteľný pohľad do danej problematiky, pri ktorom vôbec nevadí, že je výhradný. Naopak, teoretizovanie tých, ktorí by mali žiť a nechať žiť a starať sa o seba, nie z tejto témy vybíjať vlastný prospech, také ma v najmenšom nezaujíma. Akurát to nemuselo byť zamerané výhradne na Ameriku a Hollywood, tým pádom zo záberu vypadli filmy ako Normal (Normal je americký film, splietla má účasť Toma Wilkinsona... hm, tak aby som za selektívny výber výhradne negatívnych príkladov neznížil hodnotenie...) alebo Priscilla, kráľovná púšte... (nie, zlatíčka, dejiny kinematografie vážne nie sú len o ubližovaní vám a zosmiešňovaní vás... a USA nie sú celý svet). Nakoniec ale najväčšie (a najpodstatnejšie) sympatie vo mne vzbudila finálna poznámka (z úst historičky, ako inak) o tom, že prienik transgenderu do médií, zmena v tom, ako sú títo ľudia v médiách zobrazovaní a následne začínajú byť vnímaní, že to ešte zďaleka nie je žiadne víťazstvo. Veru nie je. Ale čím menej hystérie (Hra na plač) a viac triezvosti prejavíte, tým skôr sa tej plošnej zmeny dočkáte. Hlavne sa tými médiami nenechať opiť, pre tie ste len artiklom a keď záujem o vás opadne a slniečkári (ktorým rovnako ide o iba nich samých a nie o vás) sa unavia, tak vás viac už ani len neoštia. Ale dovtedy snáď bude veľa vecí inak. (09.02.2021)