Woodstock
Woodstock
Režie:
Michael WadleighHrají:
Joan Baez, Roger Daltrey, Arlo Guthrie, Janis Joplin, Jerry Garcia, Carlos Santana, Jimi Hendrix, Joe Cocker, Pete Townshend, Keith Moon, Harvey Mandel (více)VOD (2)
Obsahy(2)
Rok 1969 byl plný zlomů. Člověk poprvé stanul na Měsíci. Proti všemu očekávání New York Mets vyhráli Světovou sérii a ve městě Bethel, ve státě New York, prožilo půl milionu lidí z různých vrstev společnosti tři neobyčejné dny, které změnily jednu generaci. Obrovský koncert měl jediný cíl: Mír a Hudbu. Lidé mu začali říkat Woodstock. (Magic Box)
(více)Recenze (147)
Nic nedefinuje éru hippies tak jako Woodstock. Tohle by se v dnešní době už opravdu opakovat nemohlo. Fascinující uvolněná atmosféra, která nezmizela ani po 40 letech. Vždycky mi bylo líto, že jsem tuhle dobu nemohla zažít. Teď mě to štve dvojnásob. ()
Několikrát jsem se pokoušel přijít na klob tomuhle fenoménu, ale neúspěšně. Tohle že je vrchol květinové a feťácké mládeže? Poselství dalším generacím? Špinavé a neostříhané gebule, opilé a lenošící za zvuků všelijaké hysterické muziky? Po letech na to samotní aktéři vzpomínají jako na úlet mládí. ()
Nevim jestli jsem slepej ale kde byli kurva CCR? To je bohužel to co chybí do 5* hodnocení. ()
Director's cut... Aj Kryl to vravel, keď videl všetkých tých ľudí pod pódiom, ako začal veriť, že pesníčkou sa dá snáď niečo zmeniť. Asi najhromadnejšia podobná snaha v histórií sa sústredila na tomto najlegendárnejšom festivale, ktorý symbolizoval mier. Zatiaľ čo niekde ďaleko paralelne prebiehala vojna vo Vietname. Pre mňa bol tento improvizovane pôsobiaci dokument jeden z najľudskejších filmov, aké som videl. A napriek tomu, že sa odohrával v čase ďaleko pred mojím narodením (a viem, že je to klišé), mal som pocit ako keby som tam bol tiež. Určite pomohol aj fakt, že mám už pár festivalov za sebou a to je pocit, ktorý spozná človek len keď je na mieste uprostred tej nekonečnej atmosféry. Na druhej strane, zažiť Woodstock je pre mňa rovnako nedosiahnuteľné, ako vedieť si predstaviť akýkoľvek festival človeku, ktorý nikdy nebol ani len na koncerte. Janis Joplin pýtajúca sa divákov, či nie sú moc sfajčení a či majú dostatok tekutín, Hendrixove prevedenie americkej hymny,... To sú veci, ktoré zažila len jedna generácia. Je jasné, že nepoznala len dobro a krásu, akú vidíme tu, ale zažila toho veľa a nič podobné sa už nezopakuje. ()
V tomto prípade nejde len o veľkolepý rockový koncert, ale aj o vynikajúce spracovanie filmového dokumentu. ()
Náčelník polície; nahý týpek tancuje s ovcou v náručí; pánko, čo čistí záchody. Tri najlepšie nehudobné momenty. Najlepší hudobný - keďže hitovky neboli - Santanova Soul Sacrifice so šialene dobrým bubeníkom. (Lumiere - director's cut - 19.4.2017) ()
Veřte nebo ne, každý den si kousek pustím...hlavně tu část kde to rozbalí Country Joe and The Fish - a potom ta scéna kde všichni hulí trávu - nezapomenutelné... ()
Ang Lee ma prinútil si to znova dohľadať a ja mu ďakujem druhýkrát. (páni a dámy z MagicBoxu, chcem darčekové, vychrumkané 2DVD) ()
Chvílema se mi zdálo, jako kdybych sledovala spíš velký hudební klip, než dokument. Pro mě osobně, na jeden filmový zátah velmi, velmi nestravitelné. A vůbec, hodnotí se tu kvality dokumentu nebo jen to, že je to prostě Woodstock? ()
„Wanna take you higher!!!“ Že som sa nezúčastnila, mi vôbec nevadí. Kolosálny a senzačný director´s cut som prosím skonzumovala, ako by som tam bola- kráľovsky som si pochutnala, nič mi nechýbalo a to úplne najrelevantnejšie- ešte ako som si zatancovala! Síce ma mrzí, že som neokúsila jógu od toho príma týpka a „osvieteného“ inštruktora 2v1 a nedostala sa do tej echt katarzie, ale skoro, skoro, vážení:). Jo, jooo, ja ešte stále mľaskám! 90% ()
Dokument o udalosti, ktorá sa vymykala všetkému dovtedajšiemu. Udalosť, ktorá bola vrcholom fenoménu kultúry "hippie" a zároveň oficiálne uzatvorila 60. roky, roky veľkých udalostí a prehupla históriu do ďalšej etapy. Kultúra "hippie" bola v samej podstate dosť fantastická, lebo hlásala zdieľanie tohto sveta nami všetkými. Zanechanie rozporov a zla a usilovala sa o spoločnú lásku medzi všetkými. Avšak bola totálnym úletom od reality a na ňu nakoniec narazila. Využívala na dosiahnutie svojich krásnych cieľov zlé prostriedky. Na jednej strane neviazaný sex každého s každým, dosiahnutie eufórie pomocou drog, žiadna hygiena, nikoho skoro nič nezaujímalo, len sa dostať do tranzu a tam to končilo. Ja však z istého uhlu túto kultúru uznávam, aj keď mnohí ju po rokoch považujú za úlet, najmä v spojení s týmto festivalom. Aj dnes v časoch krízy a zistenia, že kapitalizmus nám šťastie neprinesie, lebo je založený na sebeckosti a chamtivosti mi toto prináša odpoveď na to, ako sa zjednotiť. Ľudia totiž túžia po spoločnom dobre a aj vtedy ľudia prišli na túto obrovskú udalosť aj s tým, že hľadali odpovede v dobe, ktorá sa k nim nestavala dobre. Spoločnú eufóriu zažívame najmä na Slovensku pri veľkých športových úspechoch, ale potom akosi pominie. Môžem sa na to pozrieť aj tak, že uvediem príklad. Pred pár mesiacmi sme si ešte užívali jazier Košarísk blízko Bratislavy a včera, keď som tam zašiel, zistil som, že sú ohradené s nápismi ako súkromný pozemok, zákaz vstupu a voľne vypustené psy. Naša spoločnosť sa nezmenila k dobrému a preto tento fenomén aj dnes inšpiruje. Dokument ako taký, je dĺžkou prepálený, ale prináša neopakovateľnú atmosféru života detí kvetov. Zachytáva vystúpenia hudobných velikánov ako Jimmy Hendrix, The Who, Joe Cockera a podobne. Veľká masa ľudí si užíva spoločné kúpanie, váľanie sa v bahne, vylihovanie na tráve, či meditácie. Stretáva ich však aj realita, ako telefonáty domov, pôrody, zdravotné problémy, rôzne názory na ich pobyt tam od miestnych obyvateľov. Podporovali ich najmä odporcovia vojny vo Vietname. Udalosť z ktorej si spravili ľudia koncert zadarmo, ale zároveň si doň priniesli anarchiu a veľké zápchy. Dokument strieda hudbu, rozhovory a správanie ľudí, pracuje aj s obrazom, je to proste veľký relax, občas však aj nuda. Obraz a odraz jednej generácie a keď to s týmto vydržíte dokonca ako tých pár ľudí tam, dočkáte sa odmeny v podobe gitarového mága Jimmyho Hendixa. Úchvatné, nedokonalé, sporné, živelné, anarchistické, jednoduché a hlavne zmierujúce. Mier! ()
Z pohľadu na samotný festival, jedná sa o pojem, míľnik, legendu, monument. Po stránke hudobnej aj spoločenskej. Tento absolútny dokument to dokazuje. Bolo to niečo, čo je z dnešného hľadiska, vzhľadom na pretechnizovanú a málo slobodnú ľudskú spoločnosť, ťažko zopakovateľné. ()
,,AKO BY ĽUDIA ODNIKADIAĽ PRICHÁDZALI SEM, PRETOŽE TU SI ĽUDIA MYSLIA, ŽE SÚ NIEKDE, A VŠETCI VLASTNE HĽADAJÚ NEJAKÚ ODPOVEĎ. ALE TU ŽIADNA NIE JE. PREČO BY SEM INAK PRIŠLO 300 000, 120 000, 60 000, 70 000 ĽUDÍ? IBA KVÔLI HUDBE? JE TU TAK DÔLEŽITÁ IBA TÁ HUDBA? MYSLÍM, ŽE NIE, ALE... ĽUDIA NEVEDIA. NEVEDIA AKO ŽIŤ A NEVEDIA, ČO MAJÚ ROBIŤ. MYSLIA SI, ŽE KEĎ PRÍDU SEM, TAK MÔŽU ZISTIŤ, ČO TO JE ALEBO AKO S TÝM NALOŽIŤ. MYSLÍM, ŽE ĽUDIA SÚ VEĽMI STRATENÍ.“ __ Dokument o Woodstocku – rovnako ako festival samotný – je kultovou filmovou záležitosťou, o ktorej viem už peknú riadku rokov a ktorú som už mal už niekoľko krát neúspešne rozpozeranú, no nikdy som ju nevidel do zdarného konca. Vzhľadom na gigantickú dĺžku je jeho pozretie na jeden záťah porovnateľné s trojdňovou festivalovou šnúrou v znamení psychotropných látok a iných nerestných potešení, preto som ho napokon, v rámci 50. výročia tejto slávnej udalosti, predsa len na dve sedenia zvládol pozrieť. Rozhodne sa nejedná o odpočinkovú záležitosť, pretože minimálne polovicu stopáže je obrazovka rozdelená minimálne do dvoch záberov zachytávajúcich často úplne rozdielne situácie, pričom pozornosť diváka zamestnáva ešte čítanie titulkov. Vidieť už legendárne vystúpenia Joa Cockera hrajúceho na neexistujúcej gitare, Carlosa Santanu alebo v závere Jimiho Hendrixa je nepochybným diváckym zážitkom. Proti hudbe daných interprétov nič nemám, no takmer vôbec ju nevyhľadávam, takže viac než jednotlivé vystúpenia som viacej oceniť nehudobné vsuvky, ktoré prostredníctvom rozhovorov približujú život a svetonázor hippies generácie. Vo výsledku sa mi veľmi ťažko hodnotí, keďže skôr než regulárny dokumentárny film považujem ,,Woodstock“ za unikátny archívny záznam tých dní slúžiaci ako nostalgická spomienka pre žijúcich účastníkov a posolstvo o danej dobe pre budúce generácie. (doteraz 4027. hodnotení, 145. komentár k filmu) ()
Jako připomínka jedné z nejdůležitějších hudebních události 20. století je to senzační. Má to skvělou atmosféru a výbornou výtvarnou stránku (obraz se zdvojuje, kamera rotuje, klidní interpreti jsou snímáni jako v klubu - světlo, stín, naopak při nářezových záležitostech kamera divoce kmitá). Ale co vám budu povídat, jako film to pro mě bylo ,,přepálené". Viděl jsem verzi, která má tři a půl hodiny a přiznám se, že u posledního Hendrixova sóla už mě slušně bolela hlava a přál jsem si, ať to už skončí. Každopádně ale kus skvělé práce. ()
Co se hudby týče, měl bych dvě přání, které ale už jaksi nejsou možné, a to zajít si na koncert The Doors a zůčastnit se Woodstocku v 69'. Alespoň, že Woodstock si můžu doma pustit, i když ne úplně celý :) ()
Jako filmový dokument to bylo kvalitní, líbilo se mi rozdělení obrazu na dvě půlky, ale míra zábavnosti při sledování se blížila bodu mrazu. Mělo to hrozně přepálenou STOPÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁŽ a zastaralý VIZUÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁL. Schválně jsem tu zdůraznil dvě nejčastěji používaná a tudíž i nejotravnější slova na ČSFD. ()
Nádherná hudba, neopakovatelná atmosféra, milion lidí... - kvůli týhle akci mě štve, že jsem se narodil až 1982. Povinnost pro všechny neo-hippie (nebo alespoň lidi, kteří milují krásnou hudbu a ne ty elektronický ...). ()
Za Janis Joplin, její charakteristický hlas je nepřekonatelný a nezapomenutelný. Při jejím zpěvu mě mrazí v zádech, působí na mě jako opium. Dokument je velkou připomínkou zpěváků, kteří nás opustili a shlíží na tento svět z nebe, snad. ()
K tomuhle dokumentu prostě není moc co dodat. Kromě toho, že má naprosto skvělý střih a práci s více obrazy najednou, tak je to především nádherný záznam toho, jaká byla doba a jaká byla její hudba. Ta hudba je pořád úžasná a ty hodnoty... pořád se na ně kašle. Rebelství moc nepomohlo, ale můžeme doufat, že se někdy ještě jednou něco podobného podaří. ()