Made You Look: A True Story About Fake Art
VOD (1)
Obsahy(1)
Příběh o chamtivosti, tvrdohlavosti a neuvěřitelném podvodu ve světě umění začíná ve chvíli, kdy jedna žena přinese do newyorské galerie dosud neznámá umělecká díla. (Netflix)
Recenze (8)
Naprosto skvělý dokument o umění. Respektive o padělcích. O umění nevím vůbec nic, ani se o to nezajímám, nicméně tady je to hodně z právního hlediska, k čemuž mám blízko. A za mě je to vážně skvěle natočeno a vytvořeno. Neboť i když je umění, potažmo obrazy a jejich padělky úplně mimo vás, tak vás to okamžitě vtáhne do děje a žerete každou minutu. ()
Fajn dokument, ktorý výrazne nevystupuje z priemeru Netflix dokumentov. Téma je mimoriadne zaujímavá, príbeh je solídne vyrozprávaný, bohužiaľ tie najzaujímavejšie otázky nie sú náležite zodpovedané. A to najmä, v čom spočíva hodnota umenia, keď jeden obraz má v jednu chvíľu miliónovú hodnotu a hneď na to je bezcenný? Je falzifikátor skutočne len podvodníkom alebo aj umelcom, keď dokáže tak autenticky napodobniť štýl iných autorov? Tieto témy sú naťuknuté, ale veľmi rozobraté nie sú. ()
Bez ohľadu na to, aký je abstraktný expresionizmus podľa mňa brutálne preceňovaný, bola fejková kauza galérie Knoedler obrovským škandálom v rámci USA, aký ešte nemal obdoby. Milovníci "umenia" á la Motherwell, Pollock, Rothko a spol. sa chytili do siete veľmi fundovaného a profesionálneho podvodu, ktorý vyzeral tak vierohodne, že o tom nebolo takmer žiadny pochýb. Až kým sa to celé neprevalilo... Dokument bol spracovaný solídne, z pohľadu sprostredkovateľky Ann Freedman, odborníkov na moderné umenie, či oklamaných zákazníkov, ktorým roky viseli v dome fejkové obrazy za 2 milióny. Tvorcovia dokumentu pospájali celé puzzle podvodu vcelku komplexne. Mimochodom, z tohto by bola aj vcelku kvalitná dráma. Ak by mal niekto chuť na niečo klasickejšie na tému falšovania umenia, tak odporúčam The Last Vermeer. ()
Falšovať Pollocka nie je možné. Všetky tie cákance sa dajú veľmi dobre porovnať, pretože nikdy taký chos, ktorý ani sám nekontroloval, sa nedá napodobniť. A ak chce mať niekto doma Rothka – jeden alebo dva obdĺžniky dvoch farieb, prípadne ohraničených treťou, za niekoľko miliónov dolárov, je to už jeho problém. A úprimne, neplakala by som za stratenými peniazmi, lebo je to fejk, ale pre svoj mizerný vkus. Je poľutovania hodné, že na takéto „originály“ majú väčšinou iba ľudia, ktorí sotva rozoznajú žltú od modrej, hlavne, že na to majú, aby sa mohli vo svojej retardovanosti vystatovať, aký drahý obraz im visí na stene, alebo ho berú iba ako čistú investíciu, ktorú neskôr predajú za viac. A keď niekto príde s doteraz nikým nevidenými obrazmi známych autorov, tak by som si to preklepla ešte viac. Čo sa týka určovania pravosti – okrem histórie vlastníctva a štýlu, sa dá zistiť aj vek farby, ktorou je obraz namaľovaný. Nestačí len lupa, kde vidíte praskliny a prach, ale napríklad rontgen. Historici umenia to tiež presne nevedia, potrební sú aj technici a chemici, ktorí sa týmto zaoberajú. Takže si nemyslím, že tá teta galeristka hovorila celkom pravdu, že sa nechala oklamať nejakou krpatou žienkou, ktorá prišla odnikiaľ s obrazmi v kufri auta. Podľa mňa v tom išla s ňou. Keď nejakí chemici potvrdili, že je to nová farba na starom plátne a starom blindráme, čiže je to podvrh, správu galéria ignorovala, zamietla pod koberec a ďalej obrazy predávala. A Hammerovci sa tam spomínajú ako filantropovia, pritom to boli skazení skurvysynovia, zvrhlejší ako prasce. Michael Hammer tam dosadil túto tetu galeristku, ktorá je zrejme taká klamárka a podvodníčka ako celí Hammerovci. Galéria profitovala iba z predaja falzifikátov, ale boli s tým spokojní. Čurák iba vycieral tie umelé zuby, nepohol ani prstom a kupoval si mercedesy za pol milióna dolárov. Jasné, že nemal príjem iba z galérie, ale to už je o inom. Nuž, dopadlo to tak, ako to dopadlo. Ešte, že tak. ()
the bad artists imitate, the great artist steal ()
Dva obdélníky nad sebou za sto milionů ? Ok, asi je to umění, ale tady se nabízí říct - dobře vám tak, "sběratelé". ()
Na konci dokumentu se ptá právník (sic!), zda se dojem, který ve vás dílo vyvolá, sníží tím, že není, zač se vydává. Podle mě rozhodně ano, a onen muž tím vystihl podstatu umění a jeho rozdíl nejen od padělku, ale třeba taky od kýče. Autenticitu díla ve vztahu k autorovi řeší Borges v (neobyčejně vtipné) povídce "Autor Quijota Pierre Menard" ()
Pre mňa skôr podpriemerný dokument z radov Netlixu, ktorý kebyže mi 'nevyskočí' v ponuke, tak si zrejme nepozriem. Pomerné vysoké hodnotenie preto prekvapuje. Obsahovo ide o reálny príbeh dokumentujúci predaj fejkových diel slávnych umelcov (Pollock, Rothko, Motherwell) prestížnou New York-skou galériou so 165-ročnou históriou. Dokument podrobne celý príbeh rozpitváva, s viacerými otázkami zodpovedanými, no ďalšími stále otvorenými. ()