Mondo Trasho

Každý nejako začínal. A Waters začal presne tak,ako aj skončil. Inými slovami, Mondo Trasho je ukážkou toho, že ono bolo už hneď od začiatku jasné, kto sa stane kráľom trashového filmu. .......... Vyľudnené a sivé mestské prostredie, nevýrazné a strnulé, je pôsobiskom postáv z Watersovho hektického vesmíru, plne stelesneného už v postave transvestitu s nadváhou - božksým Divine, vzdialeného bežnému divákovi a formám triezveho či dobrého vkusu, priamočiaro v prospech estetiky hnusu vo Watersových filmoch vždy tak hojne obsiahnutej a dosahujúcej nové a nové vývojové stupne. .......... V princípe sa jedná o jednoducho zbúchanú machuľu: Priamy a dynamicky zmätený sled psychopatologického vyčíňania s nezmyselnou prácou kamery, ledabolou kompozíciou obrazu a nekvalitnou, ale obsahovo bujnou, zvukovou stopou, pomocou ktorej dostáva celý neohraničený chaos ešte vyšší točivý moment. Watersovo umenie, respektíve útok naň, spočíva v sebavedomosti a excentrickosti, ktorými dielo celú dobu uvedomelo disponuje a tým si drží pevnú pozíciu a konzistentnosť. …....... Práve zvuková zložka sa vďaka vskutku šťavnatému repertoáru, od jazzu po klasiky vážnej hudby, a hustému prepleteniu celej snímky sunie najviac dopredu pred divákove oči. MONDO TRASHO plynule skĺza k tendencii pôsobiť ako chaotický videoklip, improvizácia tvorenia obrazu k hudbe náhodne púšťanej v danej chvíli. Samoúčelné orgie spôsobujú intenzívne opojenie brakovým vizuálom, zatrateniahodným a nezameniteľným zároveň. Tá miestami až detinská snaha diváka šokovať za každú cenu, nech to dá čo to dá, sa darí a jej apetít sa napĺňa. Ono to nič nehovorí - nevadí. Hlavne že sa to vie škeriť. Brutalistický kolotoč. ......... Kde inde sa dá nájsť škála excesov od Úvodnej dekapitácie sliepky, cez Foot fetiš až po Beethovenovu "Deviatu"? Vzhľadom na bizarne-absurdný ráz snímky možno začať v podobnom zmysle "filozofovať" nad prípadným posolstvom spomenutej deviatky, ako nad symbolickým číslom. Či už ako nad číslom boha, alebo naopak, v Crowleyho interpretácií číslom opačnej entity, je Waters v kolónke, do ktorej spadá, jednoznačným mentorom, ďalším vlastníkom "deviatkovej symboliky.. nebyť Eda Wooda a H.G. Lewisa, môžno ho označiť za absolútneho mentora trashového filmu. (03.10.2013)

Film krásně začínající sekáním hlav, no co to asi tak může být... ááá, už vim, nějaká prvotina od Johna Waterse! Tak to se není co divit. Po hlavách následuje jakási trashová Popelka, kterou pak srazí Watersův/ova dvorní herec/čka Divine autem a už to jede. Není to taková zábava, jak jeho další filmy, protože jde v podstatě o němý film, kterýmu dialogy nahrazují různé profláknuté songy. Nečekejte od toho inteligentno, nečekejte od toho nic, jenom čumte s vyvalenejma očima, co je to za psycháreň... Někddy je to sranda, někdy nuda... Kromě Divine se tam objeví i další moje oblíbená watersačka Mink Stole... PS: ta hudba je někdy do sebe namixovaná dost drasticky... (ale na svou dobu řekněme dost dobře) (21.12.2010)

Výberom hudby, jej zostrihom a priradením k scénam, dejom i vyústením lepšie než slávny Angerov Scorpio Rising. Dokonca viac potrhlé. Pritom ostávajú prítomné v zásade všetky znaky Watersových filmov. Tu sú: nezmyselne a násilne konajúca polícia, zatýkajúca najmä tých, čo za nič nemôžu. Sexuálne správanie s príchuťou fetišu - tu v podobe ženských lodičiek a ich dôkladného vylízania. Hlavný hrdina na ceste zločinu, ktorý nebol prirodzenou súčasťou jeho mentálnej výbavy, ale bol k nemu viac alebo menej prinútený okolnosťami. Náboženské zjavenia alebo výrazná úloha extrémne pobožných. Zástupcovia inštitúcií pomoci (lekári, učitelia), ktorí by mali pomáhať, no namiesto toho životy kántria alebo aspoň poriadne trápia psychiku žiakov. Psychiatri ako predĺžená ruka inštitúcií moci a trestu, ktorá s obľubou eliminuje a do izolácie zatvára všetkých, čo vybočujú z naordinovanej linky (tu partia hipíkov). Vážené osobnosti, ktoré sa v skutočnosti venujú len zločinu alebo zneužívaniu biznisu. Transvestita Divine a jeho herectvo. Skvelá hudba. Experimentovanie s možnosťami obrazu aj deja. (27.04.2015)

Jak nejlépe popsat Mondo Trasho? Asi jako horečný sen nějakého foot-fetišisty. Klasický Waters, klasická Divine. Vlastně mě nenapadají žádná další slova. Zajímavé je, že až na pár monologů Divine se ve filmu vůbec nemluví - dialogy nahrazuje dobový soundtrack, na jehož použití John Waters samozřejmě neměl zakoupené žádné licence, a proto je Mondo Trasho dodnes nevydaným filmem (minimálně žádnou oficiální cestou). Nějaké větší zkrácení by rozhodně neuškodilo, veškeré dění ve filmu by se bohatě vešlo do krátkometrážního snímku, přesto to vůbec nenudí. Bizarní underground hadr. (02.09.2019)

Čierno-biela šialenosť za 2 100 dolárov, v ktorej dialógy nahrádzajú staré pesničky. Od podivného a trocha nezmyselného úvodu, Mondo trasho začína byť trocha zábavné, čo však ale moc dlho nevydrží, pretože je to všetko zabité blbou a miestami nepochopiteľnou scénou, ktorá zvyčajne po niečom takom nasleduje. Sklamanie. (29.11.2008)