Mária Kráľovičová

Mária Kráľovičová-Procházková sa narodila v obci Čáry (okres Senica), 7. júna 1927 do rodiny maloroľníka, ako najstaršia z piatich súrodencov. Mala tri sestry a jedného brata, ktorý bol zo súrodencov najmladší. V domácnosti žili aj so starou mamou, ktorá bola podľa jej slov typickou „sviečkovou babou“ ako aj jej mama, pritom otec bol komunista. Tieto skutočnosti však nič nezmenili na harmonickej výchove, pričom ich otec učil, že ľudia sa delia iba na: „dobrých a zlých, pekných a škaredých, múdrych a hlúpych.“ To ako ich rodičia vychovali oceňuje i dnes a váži si hodnoty, ktorým ich naučila výchova i ťažká doba, v ktorej žili. Dnešný svet berie taký aký je, rozumie tomu, že svet sa vždy vyvíjal a napredoval a tak to aj ostane, aj keď sa s dnešnými hodnotami nie vždy stotožňuje.

Navštevovala meštianku, po ktorej začala pracovať ako holička a neskôr sa zamestnala v obchode s odevmi. Potom objavila v novinách inzerát o konkurze na miesto herečky, ktorý napokon aj absolvovala. Porotu na čele s Andrejom Bagarom rozosmiala a zaujala natoľko, že po krátkej dobre prišiel list z divadla, že je prijatá. S touto informáciou sa najskôr jej mama nestotožňovala a „zbila ju čepcom“. Bolo to pre dobu, v ktorej boli herci u nás skôr vnímaní ako komedianti a kolotočiari. Napokon jej však mama pomáhala sťahovať periny do Martina, čo bolo komplikované vzhľadom na povojnovú infraštruktúru, kde bolo zničené veľké množstvo železničných tratí, a tak museli veľkú časť pri sťahovaní z domoviny prejsť pešo.

Do Komorného divadla Martin prišla presne 15. augusta 1945. Tu pôsobila dva roky, počas ktorých stvárnila 14 postáv a hneď v prvej sezóne získala na Divadelnej žatve v Prahe ocenenie Talent roku za postavu Aničky v hre Ženský zákon (J.G. Tajovský). Vďaka tomu, že sa ocitla v centre slovenskej kultúry a vzdelanosti, nevyrástla len divadelne, ale i osobnostne a to hlavne vďaka ľudom, s ktorými sa v Martine stretávala. Okrem hercov a režisérov to boli aj spisovatelia, básnici či maliari, ako napríklad Benka (Synevin), Hollý st., Kusý, Boor (Habič), Barč (Teta Mahuliena) a mnohí iní. S básnikom Štefanom Krčmérym (Ján Jesom) sa mnohokrát prechádzala po Národnom cintoríne v Martine, kde jej recitoval i prednášal literatúru a napokon aj dal meno Marína. Meno, akým ju dnes takmer všetci oslovujú.

Po pôsobení v Martine začala navštevovať Štátne konzervatórium v Bratislave, odbor herectvo (1947 – 1950) a už počas štúdia v roku 1948 sa stala členkou Slovenského národného divadla, kde pôsobí dodnes. Jej premiérou bola Agnesa z hry Škola žien (Moliér), po boku Andreja Bagara. Pamätnou sa stala vďaka Jozefovi Budskému, ktorý ju obsadil do zdramatizovanej Sládkovičovej Maríny. Hra bola neskôr zakázaná, no ľudia ju spoznávali vďaka gramoplatniam či recitačným koncertom, a to nielen vo vtedajšom Československu. Neskôr stvárnila mnoho ďalších výrazných a významných postáv, ktoré boli zväčša lyrické či dramatické. Až v roku 1996 prišla výraznejšia komédia, v ktorej sa objavila opäť po 50 rokoch, no už ako dohadzovačka, ktorú hrala s veľkou chuťou. Bol to Tajovského Ženský zákon, preložený do záhoráčtiny (na doskách SND sa hral 14 rokov). V roku 2013 sa vydala na rozlúčkové turné po Slovensku s komédiou Kto zhasol a detektívkou Ryba v trojke.

Debutovala vo filme Priehrada (1950) ako Uľka Bojnová. V roku 1957 sa stala prvou slovenskou televíznou herečkou spolu s Elom Romančíkom v snímke Do videnia, Lucienne!. Z tohto TV filmu je zachovaných len niekoľko fotografií, nakoľko v danej dobe ešte nejestvovali záznamy. O tri roky neskôr stvárnila manželku pána Sekáča (František Dibarbora) v jednej z mála podarených slovenských športových komédií, Skalní v ofsajde. V roku 1969 sa objavila v hororovo-komediálnom seriáli Príbehy lepšej spoločnosti. Ďalšou televíznou inscenáciou bol v roku 1979 Čechovov Višňový sad. Účinkovala v seriáli Duchovia (1997), kde stvárnila babku Kvetku, prichádzajúcu zo záhrobia, po úspešnom vyvolávaní duchov rodinou Pagáčovcov. Poslednou výraznejšou postavou na TV obrazovke bola Mária „Mery“ Ozubená, energická 80-ročná mama Kamily Škvarkovej (Zuzana Tlučková) v seriáli Priateľky (2008).

Okrem herectva sa výrazne venovala aj rozhlasu a prednesu. V rozhlase narozprávala takmer raz toľko postáv, ako v divadle a filme. Je prvou recitátorkou, ktorá slovenskú poéziu prezentovala v recitáloch na troch rôznych kontinentoch (Brusel, Montreal, Havana, Hanoj, Jeruzalem).

Z osobného života možno prezradiť, že so svojím manželom sa zoznámila na svojom prvom plese v Redute, kde mala oblečené šaty z predstavenia Marína (šaty navrhol maliar Ján Mudroch). S Miroslavom Procházkom (novinár, básnik, spisovateľ) prežila viac ako päťdesiat rokov, keď ju v roku 2005 navždy opustil po prehratom boji s rakovinou lymfatických uzlín. Mali spolu dve deti a aktuálne je trojnásobnou babičkou a keďže toto oslovenie nemá rada, tak ju aj vnúčatá oslovujú Marína. Cíti sa stále mladá a plná energie a aj v tomto veku sa rada nalíči, pekne oblečie a vyjde si medzi ľudí. Ako sama tvrdí, pomáhajú jej v tom letá strávené v Piešťanských kúpeľoch.

Za svoju tvorbu získala mnoho ocenení:

• 1946 – Talent roku Divadelná žatva Praha
• 1961 – Laureátka štátnej ceny
• 1967 – Titul zaslúžilá umelkyňa
• 1976 – Kryštálová ruža
• 1978 – Cena Andreja Bagara
• 1979 – Titul národná umelkyňa
• 1979 – Televízna cena Zlatý krokodíl
• 1984 – Laureátka štátnej ceny
• 1998 – Cena Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu
• 2001 – Zlatá slučka za najlepší dabing
• 2002 – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy
• 2004 – Kvet Tálie
• 2006 – Sieň slávy OTO
• 2007 – Cena Jozefa Kronera za celoživotné herecké dielo
• 2007 – Výročná cena Literárneho fondu
• 2008 – Krištáľové krídlo v kategórii Divadlo a film
• 2010 – Chodník slávy DPOH
• 2012 – Osobnosť Bratislavy
• 2012 – Medaila Prezidenta Slovenskej republiky za významné zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry
• 2014 – Cena predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia

Radovan "TeddyBearik" Košťan