Hana Meličková

"Herec nikdy neopúšťa svoju prácu, i keď musí odísť."

Toto bolo motto prvej slovenskej profesionálnej herečky, národnej umelkyne a pedagogičky Hany Meličkovej. Narodila sa v prvých dňoch nového storočia, 27. januára 1900 v Turčianskom sv. Martine do početnej rodiny zbormajstra Jána Meličku, ktorý mal so svojou ženou dohromady 10 detí. Už od malička sa túžila stať učiteľkou hudby, pričom tieto plány sa jej z veľkej časti naplnili, keď v rokoch 1923-26 pracovala ako učiteľka na Župnej hudobnej škole v Martine. V rokoch 1919-23 študovala v Prahe herectvo a hru na klavíri.

V roku 1926 dostala angažmán do činohry SND, kde účinkovala vyše 50 rokov (kvôli vojne mala vynútenú prestávku v rokoch 1939-45) až do svojej smrti a stvárnila v ňom takmer 300 postáv. Veľký úspech zožala už hneď pri svojom prvom vystúpení v Borodáčovej inscenácii Salome a kritici o nej vtedy písali ako o prvej modernej tragétke v našich divadelných dejinách. V divadle stvárnila množstvo rôznorodých postáv či už v hrách Shakespeara: Hamlet (Gertrúda), Macbeth (Lady Macbeth), Veselé paničky z Windsoru (Quickly) či Romeo a Júlia (dojka), tak aj v Tolstého Anne Karenine, kde stvárnila hlavnú rolu. Jej herectvo sa vyznačovalo prudkou živeľnosťou, ale vždy smerovalo do jednoty myšlienky a tvaru, podriadené zmyslu inscenácie.

Svoj herecký filmový debut zažila rovnako ako aj Ctibor Filčík, Otto Lackovič, Ivan Mistrík či Alojz Kramár v komédii KOZIE MLIEKO, jedinom réžijnom počine Ondreja Jariabka z roku 1950. Objavovala sa tiež po boku Jozefa Krónera v satirických komédiach ZEMIANSKA ČESŤ podľa Janka Kalinčiaka a s obdobia starej Bratislavy STATOČNÝ ZLODEJ. Vážnejšej postavy sa jej potom dostalo o niekoľko rokov neskôr v dráme POLNOČNÁ OMŠA. Potom sa začala objavovať už len v televíznych filmoch a seriáloch, kde je jej tvorba veľmi bohatá. Excelovala v Tajovského ŽENSKOM ZÁKONE, vytvorili tiež nezabudnuteľné postavy v inscenáciach Jesenského POMSTA STAREJ DÁMY ALEBO NA KAŽDÉHO RAZ DôJDE či MUMU z obdobia cárskeho Ruska podľa Turgenevovej poviedky.

Okrem toho často účinkovala aj v rozhlase (Letiace tiene, Živý bič...). Jej tvorba sa stala príkladom spätosti duševného života postáv s ich fyzickou tvárnosťou. K tomu jej pomáhala precízna herecká technika a na duševné hnutia mimoriadne citlivá tvár. Hana Meličková bola držiteľkou mnohých významných cien a vyznamenaní. V roku 1951 sa stala laureátkou Štátnej ceny a vyznamenania Za zásluhy o výstavbu (1960). Okrem toho sa mohla pýšiť titulmi zaslúžilá umelkyňa (1955) a národná umelkyňa (1961). V roku 1970 dostala významné ocenenie za televíznu tvorbu Zlatý krokodíl.

Herečka bola manželkou významného slovenského historika divadelného kritika, profesora Daniela Rapanta. Zomrela náhle 10 dní pred svojimi 78. narodeninami. V deň pohrebu odmietol vtedajší Národný výbor nakrátko zastaviť premávku na Gorkého ulici v Bratislave, aby smútočný sprievod mohol prejsť od Činohry okolo historickej budovy SND. V roku 2000 vydalo Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii SR príležitostnú známku z emisného radu Osobnosti s jej vyobrazením v divadelnom kostýme v nominálnej hodnote 4 Sk a pomenovaná je po nej aj ulica v Bratislave. Pochovaná je v rodnom Martine.

Stanislav "curunir" Bystrian