Flora Gomes

Flora Gomes je najvýznamnejším predstaviteľom spomedzi režisérov z Guiney-Bissau. Jeho filmy si však získali popularitu aj za hranicami jeho rodnej vlasti a dostali sa dokonca aj do európskych kín. Máloktorému africkému režisérovi sa podarí prezentovať svoje filmy v Montreale, Seattli či dokonca v Benátkach alebo Cannes.

Narodil sa 31. decembra 1949 v Cadique ako syn literátov. Veľmi ťažko vnímal situáciu v krajine, ktorá bola ešte necelých tridsať rokov po jeho narodení portugalskou kolóniou – v Portugalsku vtedy vládol diktátor António Salazar, ktorý sa nebál zdierať kolónie a uplatňovať v nich model štátu, o ktorý sa snažil vo svojej vlasti. Gomes podporoval hnutie za osamostatnenie, paradoxne rok predtým, ako sa jeho spoluobčanom podarilo prvýkrát neoficiálne vyhlásiť nezávislosť, krajinu opustil a šiel študovať na Kubu.

Najprv študoval na kubánskom Institute of Art and Cinematography pod vedením známeho kubánskeho režiséra Santiaga Álvareza. Svoje štúdium dokončil v Senegale, tentoraz pod dozorom Paulina S. Vieyry. Ešte predtým, ako začal samostatne nakrúcať, spolupracoval s režisérmi ako Sergio Pina, Anita Fernandéz a pracoval ako asistent pre Chrisa Markera.

Gomes bol vždy silne spätý s históriou svojej krajiny. Keď Portugalsko konečne uznalo nezávislosť Guiney-Bissau, bol to práve Gomes kto nakrútil slávnostný ceremoniál oficiálneho vyhlásenia nezávislosti (24.9.1974). Čo sa týka jeho filmových začiatkov, začínal ako dokumentarista – nakrútil O Regresso de Cabral (1976), A Reconstruçao (1977) či Anos no Oça Luta (1978). Posledné dva menované režíroval spolu so Sergiom Pinom.

Prvým celovečerným filmom bol Mortu Nega z roku 1987. Táto historická snímka obehla festivaly v Benátkach, Cannes, Seattli či Londýne a znamenala tak pre Gomesa jasný úspech. Dôkazom toho je zisk trofeje pre najlepší film a  pre najlepšiu herečku z jedného z najznámejších afrických festivalov FESPACO v Ouagadougou. Ďalšie úspechy ho sprevádzali najmä v spojitosti s Kartáginským festivalom v Tunisku, kde Mortu Nega získala dve ceny. Jeho nasledujúci film Udju Azul di Yonta získal ďalšie dve (mimochodom, z FESPACA si tento film opäť odniesol cenu pre najlepšiu herečku) a v roku 1994 ho na festivale menovali za predsedu poroty. Nasledoval film Po di Sangui (1996), ktorý si opäť odniesol ocenenie z Kartáginského festivalu a Gomesovi sa dostalo ocenenie od francúzskej vlády (Chavalierdes Arts et des Lettres).

Ďalším medzinárodným úspechom bola snímka Nha fala z roku 2002. Tá sa premietala v Amiens, Benátkach, Montreale a na FESPACU, kde získala hlavnú cenu (Étalon de Yennenga). V roku 2005 sa stal predsedom poroty na festivale FESPACO a viaceré ocenenia sa mu dostávali aj z Portugalska (súviseli najmä s prezentáciou histórie a kultúry Guiney-Bissau). V roku 2006 dokonca pôsobil ako hosťujúci profesor na fakulte afrických štúdií na prestížnej americkej Brown University.

unclejack