Terézia Szabová-Kornošová

Život sprevádzaný bábkami
Herečka, autorka scenárov, recitátorka, neúnavná pani Terézia Szabová-Kornošová, jedna zo zakladajúcich členov Štátneho bábkového divadla v Bratislave, nedávno oslávila významné životné jubileum.  
TERÉZIA SZABOVÁ-KORNOŠOVÁ
ŠTVRTOK 24. MÁJ 2012Rozhovory
Počet zobrazení: 2875

Stretávame sa s ňou pri slávnostných príležitostiach na bratislavskom Slavíne, Námestí SNP, pri posledných rozlúčkach s účastníkmi protifašistického odboja, ale aj na divadelných javiskách, na besedách v školách, v televízii. Recituje básne, píše scenáre bábkových hier. Na cintoríne v Slávičom údolí kladie k pamätníku obetí bombardovania slovenských politických väzňov pri rakúskom Melku kytice, zapaľuje sviečky. Očistí a s nehou pohladí písmená jedného  mena - Štefan Szabó. Je to jeho dcéra Terézia Szabová-Kornošová, "naša Terka", ako ju dôverne volajú odbojári, herci, recitátori,  priatelia...

Aké spomienky sa vám vynárajú na otca?

Len tie najpríjemnejšie a stále akoby živé. Vyučil sa za krajčíra a pracoval vo firme Nehera. S viacerými mladými ľuďmi pôsobil v robotníckej telovýchovnej jednote, aktívne športoval, hral futbal, plával, pretekal. Bol mládežníckym a neskôr ľavicovým robotníckym funkcionárom. Pred vojnou pôsobili v Bratislave slovenské, maďarské i nemecké robotnícke organizácie, ktoré medzi sebou spolupracovali. V tridsiatych rokoch bol bez práce, zamestnával sa príležitostne, zato aktívnejšie pôsobil v ľavicovom robotníckom hnutí.

Boli ste svedkom takýchto stretnutí?

Ľavicovo orientovaní mladí ľudia sa schádzali na Dunajskej ulici, kde je dnes Bábkové divadlo. Demonštrovali proti nezamestnanosti, za sociálnu spravodlivosť, pred vojnou proti prenikaniu nacistických vplyvov na Slovensko, proti ľudáctvu. Keď na takéto zhromaždenie prišiel na kontrolu policajt, otec ma postavil na javisko a povedal: Terka  recituj! A bol to aj pre policajta kultúrny program, proti ktorému nič nezmohol.

Takýchto ľudí vtedajšia polícia pozorne sledovala a aj zasahovala...

Samozrejme. Po vojne som sa z archívov dozvedela, že štátna bezpečnosť mala bohaté zoznamy "podozrivých" ľudí a môjho otca už roku 1935 zatvorili za demonštrácie..

    Na Malom Slavíne, 12. mája 2012
Vznik slovenského štátu a prísny policajný režim mal následky aj na vašu rodinu?

V štyridsiatom roku sme bývali pod Hradom a z dôvodu ilegality sme sa presťahovali do malého domčeka na Pálenisko. K otcovi prichádzali ľudia. Boli to jeho ilegálne spojky. Niekto zo žičlivých susedov si to všimol a otca udal. Raz v noci ma zobudil silný brechot psov a zobudila som rodičov. Videli sme troch mužov, ako prichádzajú k domčeku. Otec vyskočil oknom a cez ploty záhrad sa snažil uniknúť. Keď preskakoval tretí plot, strelili mu do nohy a tak ho chytili a dopravili do väzenia. Tam ho vypočúvali, mučili, bili aj po zranenej nohe. Tak vtedajšia slovenská vláda likvidovala prvé ilegálne vedenie komunistickej strany.

Mali ste s otcom kontakty aj vo väzení?

Spočiatku nie, iba prostredníctvom krátkych kariet. Až po odsúdení (dostal dvanásť rokov za protištátnu činnosť) mohol poslať raz za mesiac domov list. Mame písal po maďarsky, lebo obaja mali maďarskú národnosť, ale mne písal po slovensky. Slovenčinu ho učil a zdokonaľoval vo väzení spoluväzeň - maturant. Chcel, aby som sa dobre naučila po slovensky. Uchovala som si niektoré jeho listy - mal úhľadné písmo a len málo pravopisných chýb. Keď ich po súde odvádzali do väzenia, boli sme s mamou  na chodbe. Usmial sa na nás a povedal, že vojna sa skoro skončí a nebude 12 rokov vo väzení. V listoch ma nabádal, aby som sa učila a veľa čítala. Odporúčal mi diela Tolstého, Dostojevského, ale aj knihu Šoltésovej, v ktorej brojila proti maďarizácii slovenských detí.

Ako ste na listy reagovali?

Už som bola v gymnáziu. Mali sme povinnú nemčinu a napísala som mu, že sa mi táto reč protiví vzhľadom na vojnovú situáciu. Odpovedal mi, že to nie je správne.. Reč nemôže za to, čo robia zlí ľudia a najmä nacisti.  Reč slúži na dorozumenie medzi ľuďmi, na poznávanie a aby som sa ju učila.  A aby som veľa čítala a spoznávala iné kultúrne hodnoty. Snažila som sa to aj po vojne dodržiavať.

Potom prišiel známy 19. február 1945. Slovenská vláda odovzdala gestapu politických a ďalších väzňov. Gestapo ich prevážalo zakrytými nákladnými autami do rakúskeho koncentračného tábora Mauthausen.

Pri Melku kolónu napadli americkí letci v presvedčení, že  je časťou ustupujúcich nemeckých jednotiek. Štyri autá z 25 rozbombardovali, na ďalšie padali guľometné strely. Zahynulo 29 mužov, päťdesiati boli ťažko ranení. Hodili ich na jedno auto a odviezli do domu, kde ich nechali bez ošetrenia vykrvácať. Tento osud postihol aj môjho otca. Svedectvo o tom mi potvrdil po vojne jeden väzeň, ktorý prežil.

Po vojne ste sa snažili žiť podľa otcových myšlienok a odporúčaní?

To ma priviedlo k tomu, že ako dieťa som chcela byť recitátorkou, učiteľkou, cestovateľkou. Všetko sa mi v živote splnilo a niečo aj navyše. Urobila som skúšky na štátne konzervatórium. Z dvesto uchádzačov nás prijali dvadsať. Desiati sme sa dostali do Štúdia SND. Moji profesori boli známi herci Budský, Záborský, Huba. Pri recitáciách som sa stretávala s Dočolomanským, Slezáčkom a ďalšími. Po absolutóriu som odišla do Krajového divadla v Žiline.

V Žiline ste sa stretli s výborným tvorcom bábok Zvarom a stali ste sa zakladateľmi bábkového divadla. Neskôr ste v tejto aktivite pokračovali v Bratislave. Stali ste sa zakladajúcou členkou Štátneho bábkového divadla. kde ste pôsobili 33 rokov. Na tej istej scéne, kde ste na protestných zhromaždeniach recitovali ako päťročná.       

Zúčastňovali sme sa medzinárodných bábkových festivalov vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, Juhoslávii, v ZSSR, irackom Bagdade, v Číne. Pre Slovenskú televíziu na podnet  Gargulákovej som napísala televízne rozprávky na ľudové motívy rôznych národov, aj na čínske témy.  V roku 1972 som začala robiť  bábkové divadlo samostatne  s názvom Slniečko poď na naše líčko. Bolo to s vareškovými bábkami. Čiernodivadelná šou Šeherezáda bola na motívy hudby Rimského-Korsakova. Prišli hry Prešporský čertík na motívy bratislavských povestí. Hrali sme ich aj vo Viedni. 

Nielen váš otec, aj vy ste aktívne pôsobili po vojne medzi odbojármi...

Vydala som sa za príslušníka 1. čs. armády na Slovensku. Bojoval na Prašivej, tam ho zranili a dostal sa do zajatia. Tiež bol aktívnym športovcom - gymnastom. V gymnastickej telocvični na Pasienkoch sa koná každoročne  memoriál Ladislava Kornoša. 

Ako ste sa vy stali členkou SZPB?

Bolo to vlastne na podnet Vila Stránskeho, ktorý ma pozval v Ružinove do školy recitovať a ponúkol mi členstvo medzi odbojármi. Tak som pokračovala v tom, čo môj otec začal a manžel pokračoval. Aj dcéra bola počas štúdia na vysokej škole členkou skupiny s protifašistickým zmýšľaním. Ale v tom čase nechceli do SZPB prijímať mladých ľudí, len priamych účastníkov odboja. Tak po škole skupina zanikla.

Neraz ste sa vyznávali z toho, že poézia sa vám stala láskou...

Rada som recitovala básne Hviezdoslava, Sládkoviča, Smreka, aj mladších slovenských autorov. Komponovala som rozhlasové večery poézie a ďalšie večery, do ktorých som zainteresovala Dočolomanského, Slezáčka a iných hercov. Pretkávali sme to hudbou. Účinkoval s nami aj Paľo Hammel. Prinášala som na ne  bábky a veľmi to zaujalo.

Pripravil Martin Kuček

(Rozhovor pôvodne vyšiel v dvojtýždenníku Bojovník)

Profesionálna cesta bábkoherečky

S kolegami po vystúpení v apríli 2012
Po absolvovaní dramatického oddelenia Štátneho konzervatória a Štúdia Slovenského národného divadla ju vtedajší šéf činohry J. Budský zapájal do inscenácií SND. Pracovať vedľa umelcov zvučných mien bolo pre začínajúcu herečku veľkou školou umenia. Terézia Szabová mala možnosť účinkovať v Sládkovičovej Maríne v úlohe devy pod režijným vedením Budského, v Zacharovom Roku na dedine v tancoch medzi mládežou, v Gribojedových Útrapách z rozumu v úlohe mladej kňažnej.

V roku 1951 nastúpila do činohry Krajového divadla v Žiline, odkiaľ neskôr prešla do novovzniknutého Bábkového divadla. Do tajov vodenia bábky ju zasvätil skúsený bábkar T. Zvara a režisér Z. Lepšík z Ústředního loutkového divadla v Prahe. Po prvý raz vystúpila ako bábkarka v úlohe Dobrej víly v hre Soľ nad zlato od B. Svatoňa, ktorú T. Szabová – K. preložila do slovenčiny. V Puškinovej Zlatej rybke stvárnila titulnú úlohu a v hre K. Horáka Tri vrecia slov, dostala možnosť vodiť hlavnú bábkovú postavu Chána.

1.apríla 1957 sa stala zakladajúcou členku Štátneho bábkového divadla v Bratislave, kde počas tridsaťtriročného účinkovania vytvorila viac ako 130 postáv. Medzi jej najvýraznejšie kreácie nesporne patrili Mačička v Čapkovej hre Psíček a mačička, titulná postava Belasého Petra v rovnomennej Urbánovej hre, Paško v Jarošových Troch prasiatkach, či titulná rola Robota Atomka v hre O. Augustu.

Vynikala pri stvárňovaní poetických postáv, akými boli Balerínka Malvínka v Borisovovej Zlatom kľúčiku, Volavka Doré v Středových Troch volavčích perách, spievajúca Sedmokráska vo Feldekovom Botafogovi, Cárovná labuť v Puškinovej hre O cárovi Saltánovi, ale aj postáv dramatických ako bola Čierna pani v hre J. Romanovského Sedem farieb dúhy, alebo Cárovná smrť v Andersenovom Cisárovom slávikovi, či Dora v Kákošových Troch krásach sveta. Autorsky sa podieľala na príbehu Sudba v Glockových Zamagurských rozprávkach.

V najúspešnejšom čierno-divadelnom hudobnom predstavení autora, režiséra a výtvarníka Bohdana Slavíka Moment Musical, jednotlivé výstupy dotvárali herci v priebehu tvorivého procesu. Autorsky sa na ňom podieľala T. Szabová -K. scénou inšpirovanou Lisztovým Snom lásky, v ktorej vytvorila baletno – poetický výstup Pierota a Kolombíny – motýľa a sedmokrásky. Pozoruhodná bola pantomimická spolupráca s Milanom Sládkom v titulnej postave dirigenta, ktorú potom prevzali dvaja herci US BBD, Vladimír Ragala a neskôr Dušan Štauder, terajší umelecký šéf Bratislavského bábkového divadla.

V roku 1969 sa Moment musical predstavil na bábkarskom svetovom festivale vo Francúzsku, čím sa odštartovala jeho úspešná cesta po Európe, Iraku, Mongolsku, Číne, či Kanárskych ostrovoch. Hra dosiahla vyše 800 repríz.

Svoje umenie odovzdávala pani Tereza deťom aj prostredníctvom televízie. Hneď ako Slovenská televízia zahájila v roku 1957 vysielanie pre deti, účinkovala ako bábkoherečka v bábkových seriáloch napr. Princezná Čáripíše, Mestečko Pimparapac, Rozprávková skrinka, Hrdinský zápisník, Banícke rozprávky, Ruské rozprávky, Indiánske rozprávky, Indické rozprávky, či 13– dielnom televíznom filme Meduška na námet E. Čepčekovej, v ktorom animovala titulnú postavu Medušky. Dlhé roky účinkovala aj v obľúbenej relácii STV Filmárik a Filmuška.

Televízna kamera bábkoherečku doslova očarila a podnietila ju k vytvoreniu televíznych scenárov na námety slovenských, ale aj inonárodných ľudových rozprávok. Najznámejšie z viac ako dvadsiatich autorských prác sú triptychy realizované v dramaturgii D. Gargulákovej a v réžii J. Bednárika : Farebný bazár (1983), Zbojnícke fašiangy (1986), Dunajské rozprávky (1988) a Zrkadlo – čínske rozprávky (1990). STV zaznamenala v júni 1979 tiež jej autorské predstavenie, folklórne pásmo s bábkami Slnko, poď na naše líčko, ktoré bolo venované Roku dieťaťa.

Popri hereckej a autorskej práci miluje pani Tereza poéziu. Recitovala v pásmach poézie s Michalom Dočolomanským, Jurajom Slezáčkom, Alfrédom Swanom, Zorom Laurincom s klavírnym sprievodom O. Šebestu, spevom a hudbou P. Hamela, B. Hečka, či gitarovým sprievodom J. Zsapku. Vo svojom súkromnom archíve má vzácne fotografie z týchto vystúpení.

Svoju lásku k poézii preniesla aj na javisko s bábkami. Po prvý raz priniesla pred mládež a dospelých poéziu oživenú bábkami, rekvizitami a rôznymi symbolickými pohybovými kreáciami.

V roku 1990 založila svoje DIVADLO BÁBOK (divadlo jednej herečky), pre ktoré sama písala a režírovala bábkové hry na námety slovenských a iných bájí. Vytvorila inscenácie : Šeherezáda na hudbu Rímskeho–Korsakova ako čiernodivadelné predstavenie s malou skupinou mladých nadšencov. Ďalej už spomenuté folklórne pásmo Slnko, poď na naše líčko, venované Roku dieťaťa. V inscenácii Poďte sa hrať s bábkami sa deti interaktívne zapájali do hry s bábkami na javisku, čím vytvorila nový spôsob kontaktného hereckého prejavu s bábkou. Na motívy bratislavských povestí napísala, zrežírovala a sama hrala inscenáciu Čertík Prešporský (v nemeckej verzii Teufelsbuben von Presburg), ktorú mali možnosť vidieť aj diváci na festivaloch vo Viedni v rokoch 1991, 1992, 2000.

Jej antická báj Kráska a zviera (Amor a Psyché) svojou poetikou očarúvala deti aj dospelých veľkými farebnými bábkami v symbolickej scéne. Slovenská ľudová rozprávka Ako išiel somárik na vandrovku bola poctená cenou Literárneho fondu. Ďalšia antická báj o kráľovi Midasovi, ktorý si želal, aby všetko, čoho sa dotkne, sa premenilo na zlato, poukazovala na ľudskú chamtivosť. Hru nazvala Chlieb nad zlato, lebo napokon k takému poznaniu dospel aj kráľ Midas. Niektoré jej hry mali premiéry na Bienále ilustrácií v Bratislave. S ich reprízami herečka putovala za deťmi do Detských domovov, do domov kultúry, do škôl, škôlok, ale aj medzi seniorov. So svojim Divadlom bábok prešla celé Slovensko, hrala i v malých obciach, kde predtým divadlo nikdy nezavítalo.

Posledná inscenácia, ktorou v roku 1990 T. Szabová-Kornošová zavŕšila svoje pôsobenie v ŠBD bola komédia Jána Romanovského: Princezná Kukulienka. V premiére v roku 1971 hrala postavu Pestúnky a v druhom naštudovaní z roku 1982 hrala zdvojenú úlohu Pestúnky Elvíry a Ježibaby Etely. Úspešnosť tejto hudobnej komédie dokumentuje vyše 500 repríz, zápis do Knihy slovenských rekordov a skutočnosť, že je stále v repertoári divadla.