Vladimír Godár

„Aj v našej minulosti pôsobili giganti, ktorých si – na rozdiel od iných národov – nectíme a nepoznáme ich dielo. Nevieme, že archeológovia sú dôležitejší ako developeri a televízne hviezdy.“

Vladimír Godár je slovenský hudobný skladateľ, muzikológ a vysokoškolský pedagóg, autor komornej, filmovej a orchestrálnej hudby. Študoval na matematickej škole, no napokon si vybral tóny. V rokoch 1964 – 1971 študoval klavírnu hru na ĽŠU. Keď vstupoval na konzervatórium, mal už za sebou súkromné štúdium kompozície (Peter Bartovic) i nejaké skladateľské pokusy. V rokoch 1971 – 1975 študoval hudobnú kompozíciu u Juraja Pospíšila a hru na klavíri u Márie Masarikovej na bratislavskom konzervatóriu. V rokoch 1975 – 1980 pokračoval kompozíciou u Dezidera Kardoša na Vysokej škole múzických umení (VŠMU).

Jeho prvá skladba, o ktorej sa mohla dozvedieť aj verejnosť, sa hrala až na počiatku osemdesiatych rokov. To už mal za sebou dvanásť rokov komponovania. Začínal v roku 1979 ako odborný redaktor redakcie hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva Opus, kde pobudol do roku 1988. V rokoch 1985 – 1991 prednášal na Katedre skladby VŠMU a absolvoval študijný pobyt na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (1988 – 1989). Britský dirigent Andrew Parrott ešte za komunizmu uviedol jeho diela v Holandsku. V januári 1990 sa stal predsedom Spolku slovenských skladateľov.

V období rokov 1992 – 1996 pracoval ako vedecký pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV, v ktorom roku 1993 obhájil kandidátsku prácu. V rokoch 1991 – 1996 bol vedúcim redaktorom časopisu Slovenská hudba a súčasne sídelným skladateľom Slovenskej filharmónie (1993 – 1994). Od roku 1997 pôsobil ako odborný asistent na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a od roku 1999 bol riaditeľom hudobného vydavateľstva "Scriptorium musicum". Taktiež prednášal ako hosťujúci docent na Akadémii umenia v Banskej Bystrici (2001 – 2007), ako odborný asistent (2011 – 2012) a neskôr ako docent na Katedre skladby a dirigovania VŠMU (2013-2015). Jeho diskografia v roku 2016 číta viac ako tridsať CD.

V detskom veku mal rád hudbu k filmu POKLAD NA STRIEBORNOM JAZERE (1962). Filmovú hudbu si sám prvýkrát vyskúšal v roku 1983, keď starší kolega dostal ponuku napísať hudbu k snímke o sochárovi Rudolfovi Uhrovi a posunul to Vladimírovi, ktorý sa tak stretol s režisérom Vladom Kubenkom. Godárovi sa jeho tvorba páčila, a tak napísal hudbu k pätnásťminútovému filmu. Keď ju však dali dohromady s obrazom, Kubenkovi sa zdalo, že Godárova hudba vytvorila z jeho portrétu tragédiu a použil radšej tóny Vivaldiho. Pri práci na filme Vlada Balca, UHOL POHĽADU (1984), sa spoznal s Martinom Šulíkom a neskôr napísal hudbu prakticky ku všetkým jeho filmom.

Komponovanie bolo pre neho vždy len dodatočná činnosť, neživil sa písaním hudby. Ako sám vraví, bol a vlastne dodnes je najmä redaktorom. Po prevrate pomáhal zakladať hudobné inštitúcie, stával sa historikom. Dnes sa skôr snaží, aby slovenská hudba mala aj budúcnosť vďaka činnosti inštitúcií, ktoré jej vytvoria pamäť. Zaoberá sa vydávaním a prekladaním kníh z oblasti výskumu histórie hudby a najmä devätnástym storočím. Povedal: „Nekonečne si vážim Štúrovcov, ktorí postavili nádhernú katedrálu, nazývanú slovenská poézia.“ Za knihu "Kacírske quodlibety" získal roku 1998 Cenu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu.

Spolupracuje s českou speváčkou a huslistkou Ivou Bittovou (napríklad album Slovenské spevy – vychádza z ľudových piesní, inštrumentovaných maďarským skladateľom Bélom Bartókom, ktoré Godár upravil pre sláčikové kvarteto a spev). Vladimír Godár je obdivovateľom hudby gruzínskeho skladateľa Giju Kančeliho a cez jeho tvorbu a život dôverne spoznal kultúru jeho vlasti. S manželkou má jednu dcéru a býva v Bratislave. Je držiteľom dvoch Českých levov v kategórii Najlepšia hudba, za filmy NÁVRAT IDIOTA (1999) a SLNEČNÝ ŠTÁT ALEBO HRDINOVIA ROBOTNÍCKEJ TRIEDY (2005). Na Českého leva bol nominovaný celkovo štyrikrát.

Výber z ostatných ocenení: Cena hudobnej kritiky (1988) za Dariačangin sad, Cena ministra kultúry Slovenskej republiky (2006) + Cena Andrewa Parrotta "Taverner Award" za Mater, Cena Fra Angelica za prínos pre kresťanské hodnoty v kultúre na Slovensku (2010), Cena SOZA (Slovenského ochranného zväzu autorského) za významný podiel na uvádzaní domácej tvorby v zahraničí (2011) či Cena Pavla Straussa (2014) za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia.

Marek "džanik" Janík