Hees

Veľmi zvláštna druhá séria, lebo veľa udalostí bolo šitých horúcou ihlou a až nepredvídateľne sa menili ku koncu, dokonca si dovolím povedať neprirodzene. Často som sa mal pocit a nie len pri tejto druhej sérii, že Masamune-kun no Revenge ani nie je poriadnym háremovým anime, lebo dievčatá proste vyjadria city a potom sa stiahnu a viac či menej od nich už nemusíme nič zaujímavé očakávať. Pomyselný boj o Makabeho sa vôbec nekoná a je to úplne inak, vlastne je to súboj o to, kto viac pochopí svoje vlastné city a či ich vôbec má a prečo ich má. Hlavný záporný hrdina sa tiež úplne stiahne, ale z iných dôvodov. Absolútny koniec a čo sa v ňom deje v posledných dvoch dieloch by si zaslúžil tak štyri a kľudne by sme mohli dať preč výlet do Francúzka. Keď zabudnem na veľké množstvo týchto maličkostí a to, že hlavný hrdinovia, aj vedľajší si tam z toho robia dobrý deň ako sa rozchádzajú a dávajú dohromady tak Masamune-kun no Revenge - R má stále svoju kvalitu z prvej série. Masamune-kun no Revenge - R stále nie je vynikajúce romantické anime, ale občas sa mi zdalo to, že tvorcovia sa ani nesnažili spraviť veľa romantických chvíľ, ale to skôr hrať na tú minulosť čo sa stalo, keď boli všetci deťmi a pohrať sa takto s osudmi všetkých zainteresovaných osôb. Mne toto anime nejako sadlo do mojej chute napriek veľkému množstvu chýb, vždy sa mi páčila hudba aj v prvej aj druhej sérii a páčili sa mi aj všetky zainteresované charaktery. Za mňa sa tu veľa ženských charakterov trocha vymyká háremovkám, lebo ja som tu cítil, že každý charakter má svoju hĺbku a to špeciálne Koiwai a Fujinomiya. Adagaki len rešpektujem ako postavu a Makabe sa nejak vytratil v posledných dieloch ako rozhodný charakter a viac či menej začal len plniť nejakú rolu.

Toto anime, ktorého ústredná téma je vlastne pomsta ma trocha prekvapilo, hlavne preto, lebo všade má nízke hodnotenie a preto som si od tohto sľuboval niečo čo bude ťažko pozerateľné, ale opak je pravdou. Masamune-kun no Revenge má príliš veľa maličkých chýb a to napríklad to, že obyčajnému divákovi s priemerným IQ je jasné, že žiadna pomsta proste nikdy nebude, teda taká čo by Aki niečo spravila, ale ešte som nevidel druhú sériu možno budem prekvapený. Tak isto v príbehu máme stále dokola sa meniace nálady hlavnej hrdinky Adagaki Aki, ktorá ako keby raz sa červená a inokedy hlavného hrdinu Masamuneho úplne odpíše a ten nechápe čo sa deje a toto sa z môjho pohľadu deje úplne náhodne a nepáčilo sa mi to. Dobré romantické anime toto nie je ani zďaleka, teda nie také čo by som odporučil, keby sa niekto pýtal direktívne (priamo) len na romantické anime. Vymenovať by som mohol veľa maličkostí čo sa mi nepáčili, ale je tu veľa vecí, ktoré sa mi páčili. Prekvapila ma hudba, ktorá z nejakého dôvodu na podpriemerné anime z hľadiska hodnotení na iných portáloch je naozaj kvalitná a vlastne len pre ňu niektoré momenty v tomto počine fungovali. Prekvapili ma dobré postavy, ktoré vytvárali humor ako matka hlavného hrdinu Kinue, ktorá vyzerá mladšia ako on. Napríklad aj Yoshino je super charakter, teda shishou som chcel povedať, ktorý dozerá na hlavného hrdinu. Masamune zasa je veľmi dobrý charakter, lebo síce je to pekný vyšportovaný chlapec, ale zostali mu nejaké črty z toho ako keby bol neskúsený a nie tak populárny. Samozrejme tá časť z toho, že mu teraz pôjde celý jeho školský život len o pomstu a nenájde si preto žiadnu frajerku je hlúpa, ale je na nej postavené celé toto dielo. Fujinomiya je veľmi zaujímavý charakter ako vystrihnutý z absolútne iného anime, ale jej príbeh je naozaj kvalitný a jej zámery zaujímavé. Celkovo som prekvapený a spokojný napriek priemernosti som bol schopný pozerať viac dielov za sebou a tešiť sa na ďalší diel, tak z toho sa odvíja aj moje pozitívne hodnotenie.

Na nejakú školu prestúpi Shinohara a odrazu sa z neho stane vlastne ten najlepší žiak z celej školy, aj keď vlastne on nevie ani poriadne čo robí. Následne má zopár krát šťastie a potom vlastne už toľko šťastia odrazu ani nepotrebuje, lebo mu všetci začnú pomáhať. Dostane potom k dispozícii samozrejme úslužnú maidku (slúžtička), ktorá mu bude pomáhať a nesmie tam chýbať, aj nejaké to štipľavé korenie, ehm nemyslím, že to je ecchi (šteklivo sexi), proste hodíme tam červenajúcu sa tsundere (hrdinka čo často prestrelene v zlom reaguje, ale nakoniec má v sebe lásku). Liar Liar je klasické generické anime, ktoré je popravde absolútne bez nejakého esenciálneho nápadu, ktorý by stál za to, aby ste si to pozreli znova. Ešte aj vlastné pravidlá súťaženia na škole neskôr začne ako keby mierne ohýbať tak, aby to bolo celé o niečo akčnejšie a na súboje hrdinov už nadobro rezignuje. Na začiatku sú, ale súboje "mozgov" celkom fajn, problém pre diváka predstavuje výrazná neznalosť existujúcich schopností všetkých dostupných úrovní a bez tejto znalosti a znalosti, ako dobre všetko skombinovať to teda nemôže fungovať ako starý dobrý šach a proste divák chápe, že niekto len správne použil k sebe nejaké elementy a tým pádom vyhral. S No Game, No Life to má za mňa spoločné doslova nič, teda možno len pokus o chaotické rozprávanie príbehu, ale ani to tu nevyšlo (to je vlastne pochvala). Ak by ste toto chceli pozerať, tak len naozaj, ak máte chuť na nejaké anime, kde sú "akože" súboje mozgov v školskom prostredí, je tam maidka, hlavný hrdina je najprv trubiroh a potom génius ... ehm proste to nepozerajte takto vyzerá naozaj až príliš veľa iných anime, ale zas je to nudné presne na tri hviezdy, čiže hodnotením by som povedal zas, že to nie je prepadák za mňa.

Zábavné a dobre napísane. Herecké výkony hlavnej dvojice sú naozaj nie na dobrej úrovni a čo je najviac vtipné Tom Blyth hrá dobre len, keď má dlhšie vlasy, asi mu nejdú tie emotívne scény, ale skôr tie chladnejšie. Rachel Zegler naopak zbytočne niektoré scény totálne afektuje a pridáva im viac emotívny charakter svojím prejavom a je to až rušivé. Ak by ma toto nerušilo tak lepšie ako séria, ktorú toto prequeluje.

Prekvapivo dobré "pokračovanie" anime Horimiya čo je vlastne skratka z mien dvoch hlavných hrdinov Hori a Miyamura. Teraz sa zastavíme u  slova pokračovanie, lebo to nie je tak úplne pokračovanie, ale zároveň je. Sú to totiž scénky, maličké scénky, ktoré majú pôvodný príbeh dopĺňať a niektoré sú udalosťami po tom pôvodnom diele. A prečo prekvapivo dobré? Ja nemám rád prílišnú rozdrobenosť príbehu a skákanie hore dole v príbehu absolútne náhodne. Ja nemám rád ďalej, aj to, keď má niečo až príliš veľa postáv a tie si nakombinujú vzťahy tak, že ja vlastne neviem kto koho má rád a kto koho rád nemá. Takže je to vlastne pre mňa prekvapivé, že Horimiya: Piece fakt nejako dokázalo veci čo nemám rád zmeniť na to, že ma to dokázalo zabaviť. Nehovoriac o tom, že už pôvodná Horimiya mala podobné prvky, ale sme sa dosť sústredili na hlavných hrdinov Miyamuru a Hori tak tu v tomto počine máme aj ich spoločné chvíľky, ale dosť často máme aj nejaké skupinové aktivity, kde je tých postáv a ich interakcií medzi sebou až príliš veľa. Inak miestami mi toto pokračovanie pripadalo viac vtipnejšie ladené a asi čo sa týka komediálnej časti možno aj lepšie ako pôvodná Horimiya, ale inde zasa jemne slabšie napríklad v romantike sme si v Piece toho romantického až tak veľa neužili, ako by sme možno chceli. Osobne som prekvapený, že ma to bavilo, z dôvodu tých vecí, čo mne niekedy vadia inde a tým pádom toto musí mať dostatočnú kvalitu a rozhodne som spokojný. Samozrejme vhodné len pre tých čo videli predtým Horimiyu inak by som toto neodporúčal, lebo sa úplne stratíte.

Skončila sa éra či dekáda kvalitného anime zvaného Shingeki no Kyojin, štúdio MAPPA dokázalo nevídané a to zachovať mainstreamové dielo na úrovni masterpiecu (vrcholného diela) a občas jemne pod touto latkou, aby sa následne s veľkými fanfárami opäť a opäť vracalo na výslnie. Pamätám si ako som toto anime pozeral s priateľkou (keď som mal) a myslím si, že dokázalo k sebe naťahať masy, ktoré na ňom viac či menej vyrastali, keď tu bolo desať rokov. Táto finálna kapitola, etapa či ako to nazvať začína veľmi čudesne na úplne inom území a s veľa novými postavami, aby rozohrala finálnu hru, pri ktorej vlastne ani nebudete chvíľami vedieť čo sa vlastne deje, kto je s kým a kto je proti komu. Hráme sa tu s tak veľa vecami ako je napríklad to, kto je privilegovaný, segregácia obyvateľstva, útlak, vzbury, psychológia postáv, politika a podobne. Našťastie Attack on Titan nikdy nemalo problém s budovaním príbehu a s vysvetľovaním, aj keď veľa toho čo chceme vedieť sa vlastne dozvedáme v posledných dvoch dieloch, ktoré majú vyšší počet minút. Eren sa stáva z obyčajného poskoka, ktorý plnil rozkazy tým kto udáva všetko čo sa stane na celom svete, tento prerod na úplne inú postavu vyústil v to, že nie vždy sa dajú úplne presne chápať jeho činy, až napokon v posledných dvoch dieloch sú vysvetlené viac do podrobnosti. Tak isto tu skáčeme technologicky dopredu s výbavou a je zaujímavé sledovať rozdiely výbavy dvoch vlastne veľmi rozdielnych svetov, lebo jeden bol ovplyvnený rokmi bojovania proti titanom. Najdôležitejšia téma prichádza až v poslednom diele, tak aby koniec bol nejakým spôsobom dostatočne dobrý tu máme tému zmyslu života a to o čom je vlastne život a dotýkame sa toho či život má zmysel, alebo je o reprodukcii. Veľa iných diel sa týmto radšej nezaoberá, ale napríklad Trigun či Ergo Proxy môžeme spomenúť ako filozofické anime, ktoré sa dotýka podobných tém. Ja mám, ale pocit, že autor nezamýšľal takýto koniec, ale keď sa z tohto stal hit, musel jemne zmeniť svoj názor na to aký má byť koniec. Eren to teda jemne hrá na Leloucha z Code Geass, ale s oveľa hlbším psychologickým presahom, lebo sa divák musí zaoberať zvláštnymi narážkami na to SPOILER na vnímanie času a toho, že Eren vlastne vidí prítomnosť, budúcnosť a minulosť ako jeden celok KONIEC SPOILERU. Toto je potom vlastne neuveriteľné, že je tam naznačené aj to, že by vlastne koniec mohol byť úplne iný, ale tento koniec je vlastne najlepší zo všetkých možných koncov. O tom sa dá samozrejme polemizovať, ale za mňa je koniec zvládnutý výborne a o animácii a hudbe snáď nemusíme hovoriť, toto bude ešte dlho vrcholom svojho žánru v týchto sférach, ale že sme si museli na to veru počkať dlho. Mikasa nakoniec bude tou hlavnou postavou, ktorá bola pre príbeh naozaj dôležitá, častokrát v tieni Erena dostáva konečne svoj podiel v príbehu a naozaj veľmi dôležitý, kedy v tej neuveriteľnej láske, ktorá ju sužovala vlastne potrebovala Erena hlavne pochopiť a to sa nakoniec veru aj stalo. Najlepšie na tom je to, že divák po skončení a dopozeraní celého diela dochádza k domnienke toho, že vojny medzi ľuďmi, čo sa nevedia pochopiť sú nevyhnutelné za ich nejaké kultúrne či iné rozdiely, ale je tu naozaj občas aj maličký kúsok viery, že by sme si naozaj mohli všetci nakoniec nejak porozumieť, len by sme to mali skúsiť, lebo tento svet či už veľkých titánov, alebo náš ozajstný za to stojí.

Život nie je rozprávka, ale chcel by som, aby bol. V tejto rozprávke teda čakajte pekný a do pozitivity namočený príbeh. Pokiaľ ide o to komu je táto rozprávka vhodná, napriek tomu, že je prístupná každému ja by som zvažoval, že treba, aby dieťa už chápalo čo znamená, keď niekto zomrie a čo je vojna ešte pred pozretím, lebo ak na to zoberiete niekoho menšieho môže mať veľa otázok. Animácia je jednoduchšia, ale veľmi príjemná.

Ono druhá séria má niečo do seba s tým, že sa tu vysvetľuje príbeh a hlavne to čo sa stalo v minulosti. V prvej sérii dosť chýbalo nejaké lepšie vysvetlenie a bolo veľa skôr zbytočnejších dielov a tu sa to jemne polepšilo v tom, že sa v tých dieloch niečo deje, čo aspoň vysvetľuje minulosť. Čo ma najviac zaráža absolútne nefunguje romantika hlavných postáv Alice a Bocchan ma spolu nudia, nerobia nič nové a je to stále o tom istom a doslova ma nebavia sekvencie ich akože romantických chvíľ spôsobené samozrejme prekliatím. Tu vidím istý priestor na to, aby sa to dalo vylepšiť a hľadať pre nich romantické chvíle, ktoré by neboli založené na obyčajnom občasnom zdvihnutí sukničky, lebo to sa už prejedlo tak, že to doslova mňa nudí. Takže absencia dobrých romantických chvíľ pre hlavnú dvojicu priniesla oveľa lepšie romantické chvíle pre nové dvojice a tie sú naozaj výborné, plné citu a naozaj ma bavili a občas som som mal pocit, že chcem anime, kde by bol radšej Cuff, Zain, Daleth a Walter ako hlavný hrdinovia. S vedľajších postáv ma potešila, aj Viola, ktorá sa starala skôr o také vtipnejšie situácie. Mám tiež pocit, že druhá séria sa polepšila jemne, aj v rôznych iných aspektoch. Čo pomáha anime je zmena prostredia z vily na cirkus a z cirkusu do magickej školy, bez týchto zmien by fakt už bol problém zabaviť diváka. Bude fajn zistiť v tretej sérii nejaké informácie o tom čo sa tam vlastne stalo, že bol hlavný hrdina prekliaty, lebo zatiaľ je to ešte stále zahalené rúškom tajomstva, aj keď stále viac sme to v tejto druhej sérii mierne odkrývali.

Reinkarnačné isekai anime o liečiteľovi s menom Luciel, ktorý sa ocitne v novom fantasy svete a často chodí skúmať dungeon, znie ako niečo čo sme už sto krát videli a pravda je taká, že toto anime je proste bez nejakého nového nápadu. Veľa vecí je tu naozaj zábavných a to napríklad, že Luciel začína vo svojej podstate od nuly a musí sa všetko naučiť tak, aby sa stal naozaj silným. Problém nastáva v tom, že niekedy je Luciel až príliš dlho v dugneonoch a potom vlastne len robí wau efekt pre všetkých, že čo vlastne dosiahol. Keby mám toto anime nejakým spôsobom pre niečo odporučiť tak len pre to, lebo veľmi dobre navodzuje pocit RPG, alebo hier, v ktorých sa Vám zlepšujú štatistiky. Ďalšie veci potom už nemajú dostatočnú kvalitu, aby nejakým spôsobom The Great Cleric vyčnieval vo svojej konkurencii. Normálne by som povedal, že keby hľadáme priemerné isekai, tak toto je to najpriemernejšie čo som videl za dlhú dobu. Neskôr je veľký problém s rapídne sa opakujúcimi tými istými scénkami a vtipmi a anime prestáva byť vtipné a začína to doslova vadiť, že sa tu stále opakuje ten istý vtip, že hlavný hrdina sto krát vypije nejakú látku X, čo má byť na tom akože vtipné? Hrdina síce zmení aspoň raz výrazne lokáciu, aby sa to trocha osviežilo a jeho pobyt v dungeonoch je odmeňujúci, ale odmeňuje len hlavný charakter, lebo to čo sa deje potom vôbec neodmeňuje divákov a čoraz viac ma to nudilo. Vzťahy medzi hlavným hrdinom a ženskými charaktermi sú také ani ryba, ani rak, sú to vzťahy, aby sa nepovedalo, že tam nie sú pekné dievčatá, ale hlavný hrdina o ne nemá moc záujem. Ak tu v tomto anime vznikne nejaký problém, ktorý treba vysvetliť tak sa vysvetlí tak, že za všetko vlastne môže neznáma látka X. Hrdina má problém s týmto a tamtým a jediná vec, ktorá tento problém spôsobuje je vlastne tá látka X a tým sa vytvára barlička nič vlastne poriadne ani nevysvetľovať a nevytvárať ani nové záhady. Toto anime malo veľký potenciál, ale neprekročilo svoj vlastný tieň a čo je horšie, s tým ako sa tu pracovalo sa pre istotu ani nepokúsilo nijak tento tieň prekročiť a chcelo byť priemerné anime, ktoré nikoho neurazí a nikoho nenadchne.

Každý by mal rád doma mačku, ktorá by mu takto pomáhala ako v Dekiru Neko wa Kyou mo Yuuutsu, čo je vlastne veľmi zvláštne, lebo mačky sú skôr také svojské a robia si čo chcú. V tomto príbehu je to, ale tak, že Yukichi ako kocúr výrazne pomáha Saku, ktorá je ale výrazným povaľačom a najradšej by doma nič nerobila len hromadila odpad okolo seba. Povedzme si na rovinu od štúdia GoHands si pamätám niečo čo malo aspoň akú takú úroveň anime K (na to sa Vám bude ťažko klikať) a zároveň nové anime o Dievčati s okuliarmi, ktoré je za mňa výrazný prepadák a preto som mal nižšie očakávania. Kvalitu animácie teda moc nečakajte a stále sa opakujúce zábery na ulicu, ktoré predeľujú situácie a scény nie sú vôbec žiadnym skvostom. Prečo by ste toto teda mali pozerať? Hold odpoveď je jednoduchá je to proste oddychovka, ktorá sa dá pozerať a tak isto si nikdy nepoviete, ale tak ešte jeden diel, lebo jednotlivé epizódy by ste si mohli pozrieť takmer všetky aj samostatne a vedeli by ste o čom toto celé bude. Výrazne, ale musím pochváliť to na čom sa tešil najviac a to boli zábery z minulosti, kedy Yukichi bol ešte malá mačka (snáď to nie je spoiler). Tieto zábery totiž boli fakt super a potom som začal rozmýšľať či by ma toto celé nebavilo viac, ak by to vlastne bolo celé o tom ako Yukichi prvý krát sa začal starať o Saku. Yukichi a Saku sú samozrejme aj vynikajúcou dvojkou, ale bral by som väčšie zapojenie do príbehu šéfa Saku s menom Kaoru Orizuka, lebo ten sa mi zdal ako potencionálne dobrý charakter, aj na nejakú možnú romantiku. Ono vlastne som s týmto počinom spokojný, lebo tie zábery do minulosti majú trocha v limitovanej forme aj emocionálny charakter. Čím viac dielov som videl tým ma interakcie medzi hlavnými hrdinami viac bavili, ale zároveň fakt neviem o čom by mohla byť druhá séria (keby má byť), lebo tu sa doslova použili všetky dostupné možnosti.