Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Krátkometrážní
  • Akční
  • Horor

Recenze (31)

plakát

Vřískot (1996) 

„PÁN GHOSTFACE, PROSÍM VÁS PEKNE, NEZABÍJAJTE MA. CHCELA BY SOM BYŤ V ĎALŠEJ ČASTI!“ ___ Veľmi vynachádzavý a zábavný „postmoderný vyvražďovací slasher“ Wesa Cravena mal taký úspech, že nielen oživil, ale aj (po)zmenil žáner. Lepšie povedané, prevrátil ho naruby. John Carpenter napísal knihu pravidiel svojím filmom Halloween v roku 1978 a nič sa veľmi nezmenilo, až kým sa koncom 80. rokov neobjavila vlna (hodnoverne) inteligentnejších a serióznejších hororových snímok: Angel Heart (1987), Misery (1990) alebo The Silence of the Lambs (1991). V prípade Screamu sa Craven rozhodol vykopať starú knihu pravidiel, oprášiť ju, pridať k nej niekoľko poznámok o posmeškoch do nablýskaného a trochu zriedeného slasheru venovaného novej generácii (takzvaný „teen-slasher“). Výsledkom bol nesmierne zábavný film, ktorý pôsobí ako prešibaná komédia a výborný dodatok k (sub)žánru slasherov. Cambellova Sidney Prescottová je skvelou náhradou za Laurie Strodovú Jamie Lee Curtisovej v Halloweene. Toto sladké a delikátne, typicky americké dievča, ktoré prežije svojich priateľov vďaka rozhodnosti a zachovaniu panenstva – to je podstatnou prevenciou, ak v tomto krváku chcete prežiť. Hororová legenda Wes Craven však zaručuje, že film sa neuchyľuje k všeobecne používanému programu, ak voľne uplatňuje svoje schopnosti prekvapiť a vystrašiť. Dômyselné používanie mobilov je účinný nápad, ktorý vyvoláva stúpajúci potenciál napätia, najmä pri často kopírovanej a mimoriadne úspešnej vstupnej sekvencii, v ktorej zdesené mladé dievča, ktoré je samo doma, prijíma volania vraha a náhle zisťuje, že vrah ju aj pozoruje. ___ Kritická obec sa zhodla, že vo filme sú dve kľúčové scény. V tej prvej podstupuje Drew Barrymore test, v ktorom má preukázať svoje znalosti hororových filmov, no hneď na to je ubodaná a obesená na neďalekom strome. V druhej scéne popisuje otravný Randy pravidlá, ako prežiť hororový film. Medzi klišé, z ktorých si snímka robí posmech, zaznie poučka, že zdanlivo mŕtvi zabijaci sa opätovne vracajú na svoj posledný lov, a že tá postava, ktorá prenesie vetu „Hneď som späť“, umrie. ___ Cravenov Scream desí a funguje dodnes: má skvelé herecké obsadenie, vkusne zrežírované napínavé sekvencie a pôsobivý i prekvapujúci detektívne ladený scénar. Vadou na kráse je už len jediné: neúprimný výsmech pop-kultúre (konkrétne jej necitlivosti k cudziemu utrpeniu), na ktorej film zároveň zarába. 65%

plakát

Sloní muž (1980) 

Debutová snímka Davida Lyncha z roku 1976 Eraserhead je hrôzostrašnou víziou priemyselného sveta plného syčiacej pary a tovární znečisťujúcich životné prostredie, dokonalých katalyzátorov pre základné pôrodné fóbie Jacka Nanceho. V The Elephant Man Lynch pracuje s mnohými rovnakými témami a obrazmi, tentokrát však nesúvisia so žiadnou podivnou, nevysvetliteľnou metaforou, ale s dojemným humanistickým posolstvom. Mel Brooks sa roky usiloval o to, aby priniesol na plátna kín pravdivý príbeh Johna Merricka, kvôli nádorom kruto prezývaného „The Elephant Man“. Rovnako usilovne sa snažil priviesť na scénu Davida Lyncha. Režisér pracujúci s nádherným širokouhlým čierno-bielym obrazom zobrazuje Londýn 19. storočia ako škaredé, nepríjemné miesto, kde sa stretáva prudérna (hanblivá) viktoriánska precitlivelosť s nevyberavou, drsnou realitou priemyselnej revolúcie. Hurt hraje Merricka s citlivosťou a dôstojnosťou, ktorá vyžaruje aj spod kilogramov líčidiel, pod ktorými ho vôbec nemožno poznať. Rovnako vynikajúci je i Hopkins, ktorý si uvedomuje, že navzdory svojim pôvodne dobrým zámerom Merricka zrejme podvedome zneužíva ako lekársku zvláštnosť. Film predstavuje pre všetkých zúčastnených naprostý triumf, predovšetkým však pre Lyncha, ktorý obdržal nespočet pôct, ktoré mu umožnili uniknúť z ghetta umeleckého filmu. 85%

plakát

Nashville (1975) 

Tento film o jednom víkende zo života ľudí z hudobnej branže vo svetovom hlavnom meste country Nashville (štát Tennessee, USA) je vďaka práci s postavami a so zvukom pozoruhodným dielom. Na poskladanie tejto mozaiky postáv, hudby, obrazov a zvukov použil Altman 16 nahrávok rozhovorov na vytvorenie zvukovej stopy, ako aj neustály pohyb kamery, rytmické prestrihy a komentáre v obraze i mimo neho. Osobitne pozoruhodná je úvodná sekvencia na nashvillskom letisku, počas ktorej sa predstaví všetkých 24 postáv. Je iróniou, že hoci film vznikol v roku 1976 ako oslava 200. výročia vzniku USA, odhaľuje práve temnú stránku tejto krajiny – rasové predsudky, sebectvo a vulgárnosť. 70%

plakát

Annie Hallová (1977) 

Kým Woody Allen nenatočil Annie Hall, považovali ho za jedného z najoriginálnejších amerických komikov, ktorého filmy však neboli viac než len sériou kabaretných skečov. Slávu mu priniesla až táto „nervózna romanca“, ktorá získala štyri Oscary, dosiahla obrovské tržby a stala sa kultovým dielom. Námet filmu – vzťah televízneho a barového komika Alvyho Singera (Woody Allen) a nádejnej speváčky Annie Hall (Diane Keaton), ktorí sa neustále schádzajú a rozchádzajú, je poloautobiografický a voľne založený na skutočnom vzťahu týchto hviezd (Keatonovej skutočné meno je Diane Hall a prezývajú ju Annie). Vo filme sa ich priateľstvo začne v tenisovej hale počas zmiešanej dvojhry, v ktorej Annie zvíťazí, a pokračuje nemotorným a komickým stretnutím žida Alvyho s Anninou protestantskou rodinou. Alvy zbožnujúci New York potom nasleduje Annie do „príjemnej“ Kalifornie. Obaja stelesňujú inteligentnú dospelú dvojicu súčasnej doby s dôvtipom, precíznosťou a podtónom úzkosti. Jedným z vrcholov filmu je scéna, v ktorej sa zrazu objaví mediálny guru Marshall McLuhan (hrá sám seba), aby vyvrátil, čo o ňom hovorí istý pokrytec, ktorý stojí v rade na lístky na Bergmanov film. Keatonovej unisexové oblečenie pozostávajúce zo širokých nohavíc, pletenej čiernej viazanky, šatky a plstného klubúka vyžarovalo charizmu a silne ovplyvnilo štýl moderných, nezávislých žien konca 70. rokov 20. storočia. 80%

plakát

Manželství Marie Braunové (1979) 

Z tvorby režiséra Fassbindera zaznamenala najväčší medzinárodný úspech najefektnejšia kritika nemeckého „hospodárskeho zázraku“ z 50. rokov 20. storočia, ktorá je zároveň aj dramatickým a jemným portrétom neskrotnej ženy. ___ Mária Braunová (Hanna Schygullová) prežíva vo vojnovom Berlíne, kým jej manžel Hermann (Klaus Löwitsch) bojuje na východnom fronte. Po návrate domov sa dostane do väzenia za vraždu amerického vojaka čiernej pleti, ktorý sa spriatelil s jeho ženou. Mária si začne s priemyselníkom Karlom Oswaldom (Ivan Desny) a dostane sa k moci aj bohatstvu. ___ Film Die Ehe der Maria Braun je prvý z Fassbinderovej trilógie o ženách [Lola (1981), Die Sehnsucht der Veronika Voss (1982)], ktoré sa snažia prežiť v krutých podmienkach povojnového Nemecka. Predstavuje vydarenú zmes prvkov klasickej hollywoodskej melodrámy a súčasných sociálno-politických tém; príbeh, začínajúci sa v roku 1943, je zároveň plný skvelo nakrútených komických a sitkomových epizód. Film sa vyznačuje efektnou kamerou, ktorá hrdinku sleduje dlhými kruhovými pohybmi. Schygullová podala vo svojom 13. filme s Fassbinderom jeden zo svojich najlepších výkonov. 80%

plakát

Lovec jelenů (1978) 

Prvý veľký americký film o vojne vo Vietname a jej následkoch získal úctyhodných piatich Oscarov. Jeho dosah Hollywoodu ukázal, že diváci sú pripravení prijať ničivú vojnu ako tému filmu, čo potvrdili mnohé snímky začiatkom 80. rokov. Hoci sa mnoho scén odohráva vo Vietname, hlavnou témou filmu je priateľstvo a psychologický a společenský dosah vojny na malú komunitu – mikrokozmos priemyselného mestečka v Pensylvánii. Brilantná Ciminova réžia vyniká v dramatických výjavoch, ako je svadba, poľovačka či sekvencia, v ktorej väznitelia nútia amerických vojnových zajatcov hrať ruskú ruletu, čo je metaforou zbytočnosti vojny. 80%

plakát

Farma zvířat (1954) 

Animal Farm bola vôbec prvým celovečerným britským animovaným filmom (ak vynecháme inštruktážny vojnový film z roku 1945 Ako sa starať o námorné loďstvo). Snímku režíroval manželský pár Halas-Batchelorová (John Halas maďarského pôvodu a Angličanka Joy Bratchelorová) na námet sarkasticko-politickej bájky Georga Orwella z roku 1945. V dobe, kedy bol film vyrábaný, dominoval celovečernej animácii Walt Disney. Halas s Batchelorovou boli rozhodnutí vyhnúť sa gýčovitému štýlu roztomilých plyšákov strýčka Walta a nadšene prijali ponuku od amerického producenta Louisa De Rochemonta (presláveného spravodajskými týždenníkmi March of Time), aby vyrobili prvý vážne mienený animovaný film pre dospelých mimo komunistický blok. Až do poslednej cievky sa Animal Farm prísne drží pôvodnej novely, ktorú Orwell napísal ako satiru na zradu ideálov ruskej októbrovej revolúcie. Na Manorovej farme sa zvieratá vzbúria proti svojmu opileckému úpadkovému majiteľovi a založia tak demokratickú komunitu bez ľudí, v ktorej sú si „všetky zvieratá rovné“. Postupne si však prasatá, najinteligentnejšie zo zvierat, nastolia totalitný štát pod diktátorskou vládou prasaťa Napoleona, v ktorom sú si síce „všetky zvieratá rovné, ale niektoré zvieratá si sú rovnejšie než ostatné“. Utlačované a terorizované masy zvierat len vymenili jedného cára za iného. Aby mohli film vytvoriť, rozrástla sa spoločnosť Halasa a Batchelorovej na najväčší animačný podnik v západnej Európe. Animácia udivuje chytrou rovnováhou medzi štylizáciou a naturalizmom – zvieratá nie sú antropomorfizované a prostredie farmy je vyobrazené veľmi realisticky. Do zvukovej stopy boli nahrané skutočné zvuky z poľnohospodárskej usadlosti. Skladateľ vážnej hudby Matyas Seiber (podobne ako Halas Brit s maďarským pôvodom) prispieva pôsobivou emotívnou hudbou, v ktorej sa miešajú folklórne prvky s modernizmom, a všetky zvieratá sú nahovorené – s udivujúcou všestrannosťou – jediným hercom, Mauricom Denhamom. Animal Farm verne zachováva zlobu, súcit a sardonický humor Orwellovho románu. Krutosť niektorých príhod nie je nijako tlmená – k znepokojeniu tedajších rodičov, ktorí vzali svoje deti so sebou do kina v očakávaní disneyovského sentimentu. Iba záver je pozmenený k trochu optimickejšiemu vyzneniu. De Rochemont sa s Halasom a Batchelorovou zhodli, že bezútešné zúfalstvo by filmové obecenstvo nedokázalo prijať. Zmenu samotného konca si môže nárokovať tiež isté historické ospravedlnenie: behom výroby filmu zomrel Stalin! 65%

plakát

Šoa (1985) 

Lanzmannov monumentálny, vyše 9-hodinový dokument o plánovanom vykynožení Židov v Európe nacistami je poctou tým, čo zahynuli, a zároveň varovaním. Hoci sa začína vetou: „Tento príbeh sa nedá vypovedať“, dokázal – nakoľko to len bolo možné – opísať neopísateľné. V tomto dokumente spomínajú na holokaust tí, čo prežili nacistické tábory smrti (Treblinka, Osvienčim a ďalšie), nezúčastnení pozorovatelia z Poľska, ktorí sa vôbec nesnažia zakryť svoju minulosť či antisemitizmus, a niekoľko „bývalých“ nacistických dôstojníkov. Lanzmannove neochvejné a podrobné otázky odhaľujú barbarské zverstvá a detailné plánovanie, ktoré vyústilo do „konečného riešenia“. V desivých príbehoch sú opísané hrôzostrašné podmienky varšavského ghetta. Lanzmann celých 10 rokov cestoval po týchto miestach zločinu, aby vytvoril svoje kolosálne dielo, ktoré bolo zostrihané z 350 hodín nakrúteného materiálu. V tomto hrôzostrašnom svedectve nie sú použité žiadne archívne zábery, čo dojem z neho ešte viac umocňuje. 90%

plakát

Ženy na pokraji nervového zhroucení (1988) 

Hoci Pedro Almodóvar mal na konte už sedem filmov, až táto anarchistická fraška – v španielskom origináli nazvaná Mujeres al borde de un ataque de nervios – prelomila bariéry a stala sa tak najziskovejším zahraničným filmom v Severnej Amerike v roku 1989 a najúspešnejším filmom všetkých čias v Španielsku. V komických udalostiach, rozohratých v štýle skutočnej bláznivej komédie, sa ukrýva feministický odkaz: ženy privádza do zúfalstva infantilný egoizmus mužov, s ktorými majú dočinenia. Mňa osobne na tomto filme nadchol Almodóvarov výstredný zmysel pre humor a elegantný vizuálny štýl, značne ovplyvnený Hollywoodom 50. rokov. 65%

plakát

Bio Ráj (1988) 

Táto dojemná nostalgická snímka sa pozerá očami dieťaťa na čaro filmu a zánik filmového stánku. Cinema Paradiso sa podľa očakávaní stal jedným z najpopulárnejších talianskych filmov posledných desaťročí nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Aj vďaka podmanivej hudbe Ennia Morriconeho je Cinema Paradiso emotívnou pripomienkou toho, nakoľko osobný môže byť filmový zážitok, a zároveň je to film, ktorý vyvolá spomienky na útle detstvo. 80%