meave

Pre mňa plný počet. Knihu som čítala dávnejšie a zanechala vo mne rovnaký pocit. Pohľad, ktorý nám vraví, že na holokauste nie je najhoršie to, že sa môže stať aj nám, ale to, že to môžeme urobiť aj my. Že nitka je tenučká a to obrovské množstvo ľudí ktoré sa na vyhladzovaní zúčastňovalo nemohlo byť paušálne to najhoršie zo zemegule a pud sebazáchovy ide poza vedomie či možné výčitky. Že trest prichádza občas ako pomsta a nezaleží ani tak na trestanom ako na pocite obete a pravda nie je na svete najdôležitejšia. A tiež, že nie je dôležité ako sa cítime, ale čo urobíme. Pre mňa, v súvislosti s mnohým iným prečítaným, veľmi silná výpoveď.

Nebolo to vôbec zlé. Mám rada reflexiu minulosti napriek tomu že sa ma žiadne represálie nikdy nedotkli. Ale práve preto je dôležité neustále pripomínať tých ostatných. Čo mi vadilo bolo to, čo nazvali v obsahu jazzom a natriasajúce sa celulitické zadnice...keby ich vynechali a hudba by sa viac podobala starým dobrým časom, alebo jazzu, tak by som snáď zvládla aj tie latexové podvazky.

Tak chladné, kruté, aristokraticke a ženské. Moje srdce plakalo a ja som vedela,že keby som to bola ja, umierala by som kúsok po kúsku. Pretože žena - matka mení svoj život za ich podnes deň. A mnohé si tento odveký postoj k ženám nesieme v kolektívnom nevedomí spolu s neschopnosťou úplného odovzdania sa. Famózny kostýmový príbeh o slabosti a sile. A chcete dať volebná právo všetkým mužom? kdeže!...to by dopadlo :)

Môže v osamelosti nahradiť potreba istoty lásku, alebo je láska potrebou istoty? Melancholické pojednanie o rodine na troch poschodiach v rôznych bytoch, spolupatričnosti, prijímaní a zároveň odmietaní... mnoho otázok prepletených výbornou hudbou.

Bolo to takto, celú noc nezažmúril som oko, chytila ma ľahká nespavosť....ano, takto to nejako bývalo. A v živote to tak býva aj dnes. Len zadky majú inú farbu a manželky iné šaty. Presne tak ako to mnohí poznáme a mnohí na to ešte len prídu. Život je kurva a trtkačka sranda - môžeme sa zamyslieť a prežiť chvíľu nostalgie a utopiť sa - v Zemplínskej Šírave. Lebo k hĺbke, veľkosti a tajomnosti oceánu nam chýba mnoho kilákov a zdá sa, že slovenskej kinumatografii ostali len zatopené dediny - trošku smutné, trošku tragické a pre svet hlboko pod hladinou.

Príbeh mladého Cartera, ktorý vnáša miestami až starecký náhľad do problémov malomestskej rodinky, by možno nebol vôbec zlý, keby sa ho niekto nerozhodol nadabovať. Asi by stále ostal klišoidný a nie celkom uveriteľný, ale istotne by bol pozerateľný. Meg Ryan mám stále rada aj s jej neverbálnym prejavom a ani ostatní to až tak nezbabrali. Ale ten dabing... odradil ma aj od originálu.

Mám slabosť na hudobné filmy a tento mal ozaj dobré songy. K tomu jednoduchý príbeh bez zázrakov a klamstiev a je z toho príjemne strávený večer. Taký, ako keď príde kamarátka a nostalgicky popisuje letnú lásku bez následkov a z cd-čka plynie moja obľúbená hudba. Na stole sú sušienky a z čaju sa tichučko parí. Čo treba viac? ... za oknom fúkal vietor a padal dážď.

Najviac ma zaujal komentár Toma Hardyho, ktorý vystihol môj občasný pocit zmätenosti. Rýchlosť, smer a mnoho náznakov zneprehladnili základnú dejovú líniu, čo bolo, podľa mňa, na škodu veci. Takže čo dodať - príbeh bol skvelý a ja sa veľmi teším na knihu. Čaká na polici.

Štyri možno len preto, že rozumiem matke v jej obhajobe, Vaškovi v jeho rozhorčení, ktoré neobmedzuje intelekt a Líde, ktorá stále čaká a verí chlapíkovi, čo si myslí, že traumu žiarlivosti z detstva si môže kompenzovať navždy. Inak je snímka iba príbeh bez pointy. Nie zlý, ale ani ničím výnimočný.

Príliš veľa postáv a nie veľmi napínavý dej posunul tento film u mňa až kus za ostatné, omnoho zadúšajúcejšie, filmy toho žánru.