Topco

Znovunájdený argentínsky masterpiece. Noir ako bič – obsahom i formou! Špičková technická stránka: od kamerových kompozícií a hĺbky ostrosti s viacerými obrazovými plánmi, cez nápadité strihové prechody, až po našľapanú hudbu Astora Piazzollu. Noiristi si prídu na svoje pri viacerých fetišoch, vrátane retrospektív s voice-overom, expresívneho svietenia a výživnej snovej sekvencie! (videné na NFF 2023 s úvodom Eddieho Mullera nahratým exkluzívne pre NFF).

Tak ako môže tento film pôsobiť banálne, tak je premyslený a komplikovaný. Scenárom, kamerou, strihom a celkovou naračnou skladbou s 3 vrstvami: VHS záznamom, spomienkami, vlastnými predstavami. Žiaden "coming-of-age" film. Dospievanie je tu zastúpené epizódne. Toto je dojemný melancholický poklad o spomínaní, smútení, prehrávaní si minulosti a potrebe si skompletizovať pocity, kde sú všetky tieto obsahové aspekty premietnuté do funkčného filmového jazyka. SPOILER: Oslavovaná "under pressure" sekvencia je zmyslovou metaforou snahy dostať sa po rokoch pod kožu (stratenému) otcovi a vyskladať si o ňom kompletný obraz. KONIEC.

Minimalistický hodinový klenot. Nie je tu jedna scéna navyše, každá replika tu má svoje miesto (vrátane textov piesní). Mladučká Kati Outinen je so svojím výrazom outsiderky dokonalá v každej scéne. Ide o menej veselý počin než Akiho predošlé i následné filmy, ale aj tu dôjde na úsmevné pointy. Hrdinkinu záverečnú pomstu som si užil maximálne: víťazoslávne škrtnutie zápalkou asi nikdy nebolo sladšie (a to sa ani nemusí konať žiaden výbuch). PS: Potešil plagát Bogarta a Bacallovej vo vestibule malého kina.

Ultimátna cesta za hranicu priestoru a času... ďaleko za hranicu ľudského poznania a chápania. Vesmírna filmová opera, ktorá je jedinečnou vizuálno-zmyslovou udalosťou v histórii kinematografie, ktorá sa už nikdy nebude opakovať.

Dystopická sci-fi klasika s jedinečnou kafkovsko-orwellovskou atmosférou a občasným noirovým „kukučom“, v ktorej ide depresia a satira vzácne ruka v ruke. Možno aj najlepšia nepriznaná (voľná) adaptácia Orwellovho 1984.

Teeeda. Odvážna epizóda! Sama o sebe aj v rámci dramaturgie doterajšieho seriálu.

„Možno si nechcel nikdy nič ani cítiť... ale očividne si niečo cítil. Toľko z nás samých zničíme, len aby sme sa rýchlo uzdravili, až nakoniec v 30tke sme emočne na dne. A potom už dokážeme ponúknuť stále menej a menej, keď začneme s niekým novým. Ale donútiť sa, aby si necítil úplne nič... aká škoda! Naše srdcia a naše telá sú nám dané iba raz a skôr, než to zistíš, Tvoje srdce bude opotrebované a telo ani nehovoriac... Práve teraz je tu smútok, bolesť. Nezabíjaj to. Spoločne s radosťou, ktorú si pocítil.“

Tá epickosť v dialógoch! Krásna skúsenosť. Toľko („ušpinených“ a zároveň poetických) životných právd na malom priestore nájdete už len u Bergmana. Kašlite na škatuľku „western“ a nenechajte sa oklamať akčnosťou traileru. Žáner tu reprezentujú len kostýmy, rekvizity, kulisy, lokácie. Je to o príbehu (osídľovanie Ameriky je tiež len rámec), postavách a ich dialógoch! Tých dialógoch! Dole klobúk, Taylor Sheridan, je to balada. (A že tu je vývoj prakticky len jednej postavy, je znak majstrovského scenára)

Výhradne dialógová časť. Vyrovnávanie sa so smútkom. Viac životných právd na malom priestore nájdeme už len v Bergmanovi. Sheridan umí. Tie vycibrené dialógy. Tie postavy a ich repliky! Skladám klobúk.

Prívlastok „nový Dexter“ je presný a podporuje ho aj podobný štýl obliekania a fyzionomické prvky titulného antihrdinu. Najviac ma bavili regulérne komediálne vsuvky a úplná nepredvídateľnosť. Svojím spôsobom jedinečný komediálny krimi seriál s výbornou psychologizáciou postáv.