Topco

Godardova celovečerná prvotina je artovo-európskou evokáciou amerického filmu noir a zároveň štartérom Novej vlny. Belmondo v úlohe túlajúceho sa anarchistického zlodejíčka Michela s neodmysliteľnou cigaretou podáva svoj prelomový výkon. Príbeh je triviálny: elánom nabitý mladík ukradne auto a následne chladnokrvne zastrelí policajta. Z toho, že je hľadaný si nerobí ťažkú hlavu, naopak, snaží sa ohúriť svoju promiskuitnú priateľku – americkú študentku/novinárku Patríciu. Belmondov Michel priamo odkazuje na svoj idol - Humphreyho Bogarta, keď stojac pred plagátom k jeho poslednému filmu vôbec The Harder They Fall (1956) imituje jeho slávne gesto – prechádza si palcom po vrchnej pere. K tomuto gestu sa počas filmu neraz pozérsky vracia, najmä aby zapôsobil na Patríciu. Okrem toho nájdeme aj oveľa nenápadnejšie odkazy na iné filmy noir: Michel rozprávajúc o svojej smole vo výbere dievčat parafrázuje repliku z Maltézskeho sokola (1941) a v kine, kde sa jeho priateľka skrýva pred policajtom, sa zasa premieta Premingerov Whirpool (1949). Godardova filmová reč je jedinečná: chaotická a improvizačná presne ako Michelovo konanie. Godard svojho antihrdinu necharakterizuje ani cez jeho činy ako cez výrazové prostriedky (rušivý diskontinuálny strih známy ako „jump cut“ či kauzálne medzery medzi obrazmi). O gradácii príbehu nemôže byť ani reč, kriminálna zápletka (ľahká kombinácia Gun Crazy a They Live by Night) ho nezaujíma. Namiesto nejakého významného posúvania sa v deji sme svedkami lenivej, konverzačno-romantickej línie s existenciálnymi presahmi (o.i. Faulknerovo „Medzi smútkom a ničím, vyberám si smútok") a mládežníckej bezstarostnosti. Godard tak priniesol nový (umelecký) pohľad (nielen) na film noir.

Chuťovka. Rozprávková retro-štylizácia je krásnym ironickým obalom pre... hmm, túžbu vymaniť sa z farmárskeho života! Uhrančivá Mia Goth si monológom v záverečnej tretine a posledným záberom pýta Oscara!

Na Truffauta netradičná, dystopická latka a rovno netradične z toho necítiť francúzskeho ducha (tento raz nakrútené skôr na americký spôsob, aj keď na takéto tvrdenie tu zasa chýba akcia). Okrem Orwella a 1984 tu vďaka sugestívnej atmosfére a chladnému svetu bez emócií cítiť budúce klasiky ako Truman Show či Lobster. PS: Režisér ako Hitchov známy obdivovateľ evokuje spolu s Herrmannom pri nočnej more Vertigo.