Lhurgoyf

Brian Herzlinger je obyčajný chlapík, akých sa po uliciach Hollywoodu pohybujú stovky. No, priznajme si to, je to skôr looser, ktorý nemá prácu, nemá peniaze na zaplatenie nájmu svojho bytu, a aby toho nebolo málo, už nemá ani priateľku. Jediné, čo vlastní, je sen. Sen zažiť rande s Drew Barrymore. A keď šťastnou náhodou vyhrá v televíznej súťaži 1100 dolárov, rozhodne sa všetky peniaze vložiť do svojho projektu, zrealizovať si sen a natočiť ho na kameru. Tu hneď naráža na prvý problém, žiadnu kameru totiž nevlastní. A tak sa rozhodne využiť ponuku istej sietie elektro-obchodov, ktorá ponúka odskúšanie tovaru po dobu jedného mesiaca s možnosťou jeho vrátenia bez udania dôvodu. "Požičia" si teda nadrahšiu digitálnu kameru, zaangažuje do projektu svojich priateľov, nakúpi tony pásiek a hor sa na vec! Obmedzenia sú jasné: Brian si musí do 30 dní, s rozpočtom 1100 dolárov zariadiť rande s vysnívanou Drew. Podarí sa mu to? My Date With Drew je dokument mapujúci snahu sympatického Briana, natočený s ľahkosťou, šarmom a vtipom. Tomuto sympaťákovi sa proste nedá nedržať palce pri riskantnom vkĺznutí na after párty premiéry filmu Charlie's Angels 2 na základe falošnej VIP priepustky, kde má osloviť samotnú Drew (a kde je tak nervózny, že to samozrejme všetko pokazí). Doslova sa potíte s ním pri príprave na "skúšobné rande", ktoré ho má pripraviť na skutočnú vec. A ste sklamaní neúspechmi, ktoré ho stretávajú. V súvislosti s filmom ma napadá jedno slovo - je povznášajúci. Ešte dlho po skončení som mal fantastickú náladu. Bravo.

Masters of Horror je projektom scenáristu, producenta a režiséra Micka Garrisa, ktorý poveril 13-tich známych hororových klasikov realizáciou hodinových príbehov plných strachu a hrôzy. Ako to dopadlo? Rozporuplne. Séria má ohromný rozjazd v podobe Coscarelliho Incident On and Off the Mountain Road (****), ktorý je mixom medzi Texas Chainsaw Massacre a Jeepers Creepers, s bonbónikom v podobe vždy démonického Angusa Scrimma. Po ňom nasleduje Gordonovka Dreams in the Witch House (*****) s nezameniteľným čiernym humorom ala Re-Animator, jeden z vrcholov celej série. Hooperov Dance of the Dead (***) je vizuálnym tripom, ale s hororom má jeho poviedka pramálo spoločné. Kvalitu opäť zdvíha Argentova Jenifer (****), erotické giallo s typickým režisérskym vedením talianskeho majstra. Dostávame sa k najväčším sračkám seriálu, Garrisovej Chocolate (**) - nudnej detektívke bez pointy, a Danteho Homecoming (**), politickej kvázi satire, v ktorej sa mŕtvi vojaci z Iraku vracajú na americkú pôdu v podobe zombies, aby v prezidentských voľbách hlasovali proti repulikánskej Bushovej vláde (a to fakt nekecám). Fuj. Landisov príspevok v podobe hororovej komédie Deer Woman (***), zakladajúcej sa na indiánskej legende, je nemastný-neslaný a ľahko zabudnuteľný štandart. Už keď som začínal mať obavy o kvalitu série, prebral ma Carpenterov Cigarette Burns (*****), poviedka s ohromnou atmosférou, temným príbehom, coolovou hudbou a kvalitným gore. Maloneho Fair Haired Child (***), čo stráca na mdlých hercoch a klišoidnom príbehu, si vynahrádza na vskutku desivom monštre. McKeeho Sick Girl (****) je tak trochu lesbickým príbehom plný bizarných dialógov a úchýlných postáv v štýle jeho predchádzajúceho filmu May. Cohenovka Pick Me Up (***) vychádza zo zaujímavej zápletky vzájomného súboja dvoch masových vrahov, bohužiaľ bez dotiahnutého konca. A konečne McNaughtonova Haeckel's Tale (****), vyrábaná v spolupráci s George A. Romerom, ponúka nezmyselný príbeh v zlých televíznych kulisách, za to ale s poriadnymi zombies, kostlivcami a nejakou tou záhrobnou nekrofíliou. V pôvodnom pláne série bolo odvysielať trinástu epizódu - Miikeho Imprint, ktorý sa ale z podivných dôvodov (údajne kvôli desivosti príbehu a priveľkej hororovej intenzite), nemohol dostať na obrazovky plateného televízneho kanála. Tento diel bude vydaný samostatne na DVD.

Amatérske home-video, pravdepodobne natočené za jedno, a zostrihané za druhé popoludnie. Obecne nie som proti amatérskej tvorbe, pokiaľ výsledný film nenudí. Severe Injuries nudí ohromne. Sľubný nápad hororovej komédie o neschopnom masovom vrahovi (v montérkach a zváračskej maske), ktorý vraždí v dievčenskom internáte je realizovaný tuctovo, bez akejkoľvek invencie, či vtipu. Pokiaľ nerátame kečup namazaný okolo huby, krv poriadne vystriekne myslím že dvakrát, takže ani gore fanovia si neprídu na svoje. O nehercoch sa už ani nemá cenu zmieňovať, a ich česť nezachráni ani minútový štek Lloyda Kaufmana.

Guláš. Áno, ak by som mal k tomuto filmu priradiť jedno slovo, bolo by to práve toto. All For Love je totiž skladbou šiestich príbehov priateľstva a lásky, ktoré sa niekedy náhodne, niekedy zámerne pretnú. Dá sa povedať, že je to taká kórejská verzia Love Actually s tým rozdielom, že v britskom príbehu režisér umne rozpráva a vedie jednotlivé segmenty tak, aby divák pochopil ich dianie. Jeho kórejský náprotivok mal s tým očividne problém. Úprimne povedané, prvú pol hodinu som tápal v temnotách, pýtajúc sa sám seba, kto je to more ľudí na plátne, čo vlastne robia a prečo sa dej neustále prepína z jedného miesta na druhé. V polovici filmu som mal vychytané asi 2 príbehy, a trošku som chápal čo sa deje. No a v závere, mysliac si, že režsér so mnou hral 120 minút nejakú dômyselnú hru, a že mi to proste musí docvaknúť, mi došlo leda to, že mi nič nedošlo. Mohol to byť dobrý film (hlavne emocionálny koniec má naozaj silu), len na jeho pochopenie je asi potrebných viacej zhliadnutí, na čo už ale nemám chuť, ani náladu.

I keď sa štvrtý a piaty Návrat oživlých mŕtvol natáčal paralelne, režisérovi Ellory Elkayemu sa nejak nepodarilo udržať kvalitu (alebo aspoň zábavnosť) predchádzajúceho dielu. Čím to je? Možno absenciou akéhokoľvek aspoň trošku zmysluplného scenára. Hneď na začiatku nám síce film krásne naväzuje na minulý diel, ale zrazu cvak, hrdinovia zo štvorky (či už preživší, alebo zombifikovaní) sú tu opäť v plnej kráse s tým rozdielom, že niektorí hrajú rovnaké postavy, niektorí úplne iné, ale o predchádzajúcich udalostiach nikto nemá ani poňatia. Huh. Tvorcovia si očividne mysleli, že vykonštruovanie akéhokoľvek nezmyselného príbehu zombie filmu predsa nemôže uškodť, a tak nám naservírovali absurdný scenár o drogách, zombie feťákoch, dvoch agentoch Interpolu s otrasným talianskym prízvukom a veľkej záverečnej karnevalovej rave párty. A už to nanešťastie nie je vôbec vtipné.. Zásluhu na tom majú aj zombie teenageri, ktorí už vôbec nevyzerajú tak rozpadnuto ako laboratórne mŕtvoly v štvorke. Naopak, obrovský potenciál - hlavný charismoš Tarman (určite si na neho spomeniete, je to ten slizoidný kostlivec vyliezajúci v jednotke z kontajnera), zostáva nevyužitý. Prakticky len vylezie, štýlovo sa zaksichtí do kamery, borci ho odstrelia a koniec. Film nevie, kam vlastne smeruje, neustála nekonzistentnosť deja ho roztriešťuje len na sady scénok so zombies, divák tak zostáva zmätený a unudený.

Slušné. V dnešnej dobe šprintujúcich zombies je príjemné opäť zas vidieť tie pravé klátiace sa mŕtvoly... a kvalitné gore. Neviem čo videl Jenda, ale v mjojej (očividne uncut) verzii neboli žiadne zatmievačky, a grafické vyobrazenie zombie-festov bolo vždy plne v zábere. Výhrady (ako to obvykle pri low budget zombie filmoch býva) smerujú k nepríjemnej predvídateľnosti a miernej prihlúplosti deja, no a k ešte jednej veci. Akonáhle sa na scéne objavia živé mŕtvoly, kamera sa začne neúnosne klepať. Chápem že kvôli väčšej dynamičnosti je trasenie kamery nevyhnutné, tu to však vyzerá tak, ako keby mal kameraman Alzhaimera... a ja po filme epileptický záchvat.

Romantické komédie by nemali len hriať, ale aj baviť. The Beast and the Beauty má ale od tohoto žánru tak, ako ho poznáme v kórejskom jemnom prevedení, predsalen trošku ďaleko. Romantická linka ustupuje do pozadia, a vpodstate slúži hlavne k previazaniu a k podporeniu tej komediálnej. A to akej! Slapstickový humor je tu dotiahnutý do maxima, herci často hrajú viac telom, než vládnu slovami - a i keď je mi tento druh humoru často nepríjemný, tu fungoval DOKONALE. Zásluhu na tom má jednoduchučký, ale zato vypointovaný scenár a kopa humorne napísaných situácií. Pokiaľ mi pri ostatných romantických komédiách (Goodbye UFO, Oh! Happy Day) vadil prílišný humor, bolo to preto, že romantická časť filmu sa brala vážne. Tu to tak nie je. Táto časť je braná s nadhľadom a vôbec sa nesnaží zakryť svoju absurdnosť a miernu prihlúplosť. Film tak vo výsledku zaručene funguje, a pokiaľ nečakáte romantický film, ale čistokrvnú komédiu, budete nadšení.

Po nedávnom znovuoživení zombie žánru si zaslúžila oživiť i pravá čierna zombie komédia, a myslím že vďaka Necropolisu sa to viac než podarilo! Režisér Ellory Elkayem a jeho partia hororových nadšencov určite vie čo robí, z filmu cítiť obrovské nadšenie a láska k zombie žánru (záverečné titulky stoja za to!). Zápletka je jednoduchučká a mierne (no ok, dosť) priblblá, zahŕňa v sebe krádež toxického plynu v reaktore Černobylu, vlúpanie partie teenagerov do podzemia tajnej diabolskej megakorporácie, a genetické konštruovanie zombie detí a zmutovaných zombie vojakov... ale whatever. Zásadným mínusom je prílišné preťahovanie deja - v prvom dieli začali mŕtvoly vyliezať už pri úvodných titulkách, v Necropoilse sa poriadne objavia až v druhej polovici filmu - a to je moment, od ktorého začína pravá zábava. Na scénu sa vyvalí horda zombies, teenageri nám začnú zomierať, vyšplechnú litre krvi, a zožiere sa kopec mozgov. Devízou filmu je už spomínaný humor a hlavne hlášky. Hláškujú zombies ("Send more security guards!"), hláškujú mrtví teenageri ("You're so beautiful. You know what I want to do to you? I WANT TO EAT YOUR FUCKING BRAIN!") a hláškuje Peter Coyote ("For what we are doing these? FOR THE WORLD DOMINATION OF COURSE!"). Bavil som sa ohromne, a teším sa na piaty diel!

Sympathy for Lady Vengeance 2? Ani náhodou. Zatiaľ čo Parkov príbeh pomsty je zabalený do ohromnej porcie atmosféry a dynamického deja, Princess Aurora neustále zakopáva o deravý, tuctový scenár. Debutantka Eun-Jin Bang sa snaží vykonštruovať chytrý, temný thriller, výsledkom čoho je len udýchaný dvojhodinový pokus presvedčiť diváka o možnosti ospravedlnenia motívu páchaných vrážd. Nezžil som sa s hrdinkou, nesympatizoval s ňou, film ma po skončení proste vypľul a zanechal bez akýchkoľvek pocitov.

Helter Skelter nie je len názov jednej pesničky od Beatles, ale aj predstava rasovej vojny vykonštruovanej z chorej mysle nechvalne známeho maniaka Charlesa Mansona. Tento film popisuje skutočné dramatické udalosti, ktoré sa na konci 60-tych rokov odohrali v kruhu "Mansonovej rodiny", vrátane známeho masakru v rezidenciách LaBianca a Tate (pri ktorom zomrela tehotná manželka režiséra Romana Polanskeho). I keď bola snímka vyrobená v televíznej produkcii, na výslednej kvalite to nič nemení. Dynamická kamera, úderná hudba, a hlavne kvalitné herecké výkony (Jeremy Davies alias Charlie Manson alias Ježiš Kristus je vskutku démonický!) vytvárajú krásne mrazenie počas celej enormnej stopáže filmu, ktorá nenudí ani sekundu.