danoo

Horkosladká melodráma, ktorá sa nezameriava ani tak na zmätok citov hlavného hrdinu, ale skôr na reakcie jeho blízkych. Zvolený prístup je nekonvečný, čo zdôrazňuje i oný aspekt „daru od boha“. Celé to však strieľa doprázdna a klasikou ako My Own Private Idaho (1991) či Mysterioius Skin (2004) sa nikdy nestane.

Pekne natočené, ale únavné.

Je nemožné mať na Funny Games film neutrálny názor. Na prvý pohľad je to, ako dvaja cudzinci terorizujú sympatickú rodinu (fabulárne ide o mix „The Desperate Hours“ a „Cape Fear“). Realita je ale taká, že je to o tom, ako sa Ty, Divák, stávaš komplicom v zobrazovaní násilia na plátne. Všetky tie hrozné veci sa dejú, pretože si to nevypol!

Celkom provokatívny film, ktorý skúma obtiažnosť rozhodovania medzi pomstou a odpustením - na základe nezvyčajného a nebezpečného vzťahu dvoch traumatizovaných školákov. Konštruuje to možno až príliš premyslene - každý použitý prvok má svoje presne určené miesto - a preto má menší dopad, ako keby bol produktom prekvapenia. Mnohé veci sa totiž častokrát stávajú neodôvodnene a s nedbalosťou...

Natočené podľa skutočných udalostí - fikcionalizované však pre hollywoodske účely. Affleckovi sa v Argu podarilo kombinovať napínavú drámu s minimom násilia či štandardnej akcie, pochmúrny zmysel pre humor o podivnostiach Hollywoodu a CIA a vytvoril film, z ktorého sála pocit amerického thrilleru sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (bez zreteľnej digitalizácie). Len postavy sú akosi dokumentárne.

Kazanova politická odpoveď na kritiku jeho pôsobenia pred MacCarthyho výborom (kde označil mnohých kolegov za komunistov). Postavu Terryho Malloya vnímal ako svoje alter ego. V jednej z finálnych scén šéf odborov kričí: „Zradil si nás Terry”. Brandon mu odsekne: „Tak to vidíš zo svojej strany. Ale ja stojím tu. Celé roky som donášal sám na seba a ani som o tom nevedel”. Riešenie hodné samotného Fausta!

Jedna z najintenzívnejších, najsubtílnejších a tiež najdrsnejších drám je v siršom zmysle o znásilnení všetkého citlivého a jemného brutalitou a silou modernej spoločnosti. Tá je vo filme okrem animálneho Marlona Branda zastúpená celým zvyšným ansámblom. Elia Kazan sa stal známym najmä vďaka výpravným projektom ako V prístave (1954) či Na východ od raja (1955), v intímnych lokáciách ale vedel robiť hotové zázraky.

Všetko, čo vie tento film, vie „Dobrý, zlý a škaredý“ lepšie. Pokiaľ v tretej časti „dolárovej trilógie“ Sergio Leone triumfoval, tu sú jeho postavy zmätené a ich motivácie nerozvinuté. To obzvlásť platí o Lee Van Cleefovi - režisér chce, aby sme pochopili jeho motív pre hon na „huliča s presnou muškou“ El India, ale komunikuje ho nesprávne. Van Cleef by bol totiž omnoho lepší antagonista než protagonista. Ničmenej i prvý pokus o DZŠ je pozerateľný.

Once Upon a Time in the Snow (but unfortunately with much less style and grace).

Tento film nefunguje ako životopis v pravom slova zmysle. Derek Jarman skôr využíva Caravaggiove maľby a voľnú chronológiu, aby ukázal svoje názory na umenie, lásku, sex a politiku ("All art is against lived experience. How can you compare flesh and blood with oil ground pigment?"). Kamera je maliarska. Obsadenie skvelé: Nigel Terry ako Caravaggio je vierohodne unavený životom, väzňom svojich vízií a neviazanosti, ktorá rozvíja osudy Tildy Swinton a Seana Beana. Jarman excelentne využíva mnohé ahistorizmy, aby demonštroval aktuálnosť svojich otázok i v súčastnosti. Moja obľúbená scéna ukazuje vatikánskeho funkcionára zo 17. storočia sediaceho vo vani, ktorý píše na stroji nepriaznivú kritiku na Caravaggiove obrazy. Celé to vypadá ako známy Davidov výjav s Maratom. Tieto bonmoty sú trefné a umne prezentované a je iróniou, že robia film ešte väčšmi barokovým.