danoo

TČČ je pre mňa pokojne tečúcim filmom - riekou. Je v ňom život, sila a emócie, ktoré nejde odplaviť. Herci, predovšetkým Caviezel, Penn, Chaplin, sú úžasní, len pohľad na ich tváre vo chvíľach ticha povie takmer všetko. Toľko úvod. O čo v skutočnosti ide? Terrence Malick zmiešal dve postavy z vojnových románov Jamesa Jonesa, Od tiaľto až na večnosť (1951) a rovnomennej Tenkej červenej čiary (1962), aby vytvoril svojho vojaka Witta (Caviezel), dezertéra, čo medzi divochmi objaví nesmrteľnosť, obetuje sa a zomiera bez strachu v duši (je to najsugestívnejší vojnový charakter od Conradovho/Coppolovho plk. Kurtza). V Malickovom diele skutočne nájdeme paralely so Spielbergovým filmom, a síce naliehavé otázky, ktoré si vojaci kladú. Otváracia scéna z Vojaka Ryana je ohromujúca - je to však pornografia - sledujeme odtrhnuté ľudské končatiny lietajúce vzduchom, ale robíme to ako voyeri. Tu namiesto úvodného masakra prvý útok prichádza až po 50 minútach; dovtedy sa dej odohráva prevažne uprostred mora, pláží a plání presvetlených slnkom: sú to reálne zmyslové pocity, vnemy vojakov bojujúcich v Tichomorí. Samozrejme má to aj objektívne pozadie. Na rozdiel od európskych bojísk, americkí vojaci v južnom Pacifiku museli čeliť krátkym, intenzívnym bitkám, prerušovaným dlhými tichými periódami, kedy ich do šialenstva privádza pohľad do vlastného vnútra. V tomto smere je TČČ sofistikovanejším, filozofickejším až teologickým pohľadom na jednotlivca, ktorý sa ocitol na pokraji priepasti a musí bojovať, aby prežil nielen fyzicky, ale hlavne duchovne. Film sa nikdy nestal a nestane masovou záležitosťou, pretože dav je povrchný. Napriek tomu alebo skôr práve vďaka tomu sa nazdávam, TČČ je NAJDÔLEŽITEJŠÍM a zároveň NAJNÁROČNEJŠÍM AMERICKÝM FILMOM 90-tych rokov dvadsiateho storočia.

Tragikomické sci-fi s grotesknosťou hodnou snáď samého veľkého Françoisa Rabelaisa. Terry Gilliam vystaval svoj film na princípe neúprosného osudu, ktorý bol hlavnou témou v časoch antickej drámy a motíve cestovania v čase. Žánrovo tým nadväzuje na Back to the Future (kumuluje zábavnosť Zemeckisovej trilógie, ale odchyľuje sa od jej jednoznačného vyznenia) a Terminátora 2 (Kasandrin komplex Kathryn Raillyovej), zároveň odkazuje na Hitchcocka a jeho obľúbené leitmotívy ako manipulácia, znepokojenie, strach zo straty sebakontroly či emocionálne zničujúca atmosféra a v neposlednom rade prináša strhujúcu štúdiu defektnosti ľudskej pamäti - to všetko a ešte oveľa viac smeruje k tomu, aby som pieseň What a Wonderul Word od Louisa Armstronga začal vnímať trochu ináč... Veľká vďaka úžasnému režisérovi úžasného filmu!

Geniálny, pôsobivý, dokonalý, pútavý a šokujúci, strašný, pochmúrny, temný, bezútešný, depresívny, zvrátený, uchylný zároveň vtipný, proste čistý psychothriller s čistým scenárom, kamerou hereckými výkonmi a réžiou. Finchervo 7 je Hitchcockovým Psychom dneška.

Mlčanie jahniat je podobne ako Psycho hororom i psychologickým thrillerom zároveň, pričom jeho napätie vyplýva zo vzájomného vsťahu Dr. Lecter vs. C. Sterling. Hanibal-Kanibal sa s mladou psychologičkou zahráva ako mačka s myšou, za každú novú informáciu o páchateľovi si nechá zaplatiť tajomstvom z jej detstva, a tak získava nad ňou moc... Možno ešte spomenúť, že tento F I L M získal ako prvý horor v histórii Oscara.

Kráľ westernu s kráľovskou hudbou, kráľovskou šírkou záberu a kráľovskou stopážou.

V minulosti sa Robert Altman nemilosrdne pozrel za scénu filmového priemyslu (Hráč), country hudby (Nashville), módy (Pret- á- porter) a tento raz prichádza na pranier anglická nobilita tridsiatych rokov minulého storočia. Gosford park je výpravný, staromódny, britský detektívny film, spletitá zmes intríg, satiry a ostrej sociálnej kritiky a tiež obrazom mikrokozmu vidieckeho šľachtického sídla, čo pod pozlátkom starostlivo ukrýva osobné tragédie jednotlivcov. Typicky "britskú" atmosféru dotvára prítomnosť desiatok známych anglických hercov, za všetkých by som spomenul moje obľúbenkyne - H. Mirren a M. Smith - obe boli za svoje presvedčivé výkony nominované na Oscara. Film sa nebude páčiť každému, pretože si vyžaduje hlavne čas a trpezlivosť. Kto ale pristúpi na Altmanove pravidlá hry, akokoľvek zložité a spletité, bude nadšený.

Humor a charizma Whoopi Goldberg ma liečia, a preto tento nezuckerovsky zuckerovský kúsok pozerám vždy, keď na mňa idú depresie a ono to funguje. Vysoko detoxikačne!

O tejto kultovej klasike by sa dali písať celé romány. Quentin Tarantino bravúrne skĺbil 3 existenciálne príbehy s šialeným scenárom, krvou a nápaditou réžiou, ktorou je dodnes taký povestný. Pulp Fiction zbožňujem a scény ako Pumpkin and Honey Bunny, či adrenalínová inekcia trčiaca z Uminho výstrihu ma dostanú vždy.