drake31

Ak ma film baví alebo niečím ohromí, odpustím veľa. Ak je film zlý, niekedy v tom zlom sa dá nájsť niečo na čom sa dá zasmiať, a keď už nič iné len si z toho filmu robiť srandu. Ale ak je film nudný a bland, neexistuje nič čo dokáže film v mojich očiach zachrániť. V prípade Red Notice, dokážem oceniť len dve veci. Prvá: Prekrásne shameless product placement pre Aviation Gin & Teremana Blanco Tequila, hlavne Ryan s jeho unikátnou fľaškou (ktorá ukradla celú scénu) ma naproste dorazili, až natoľko, že som to až rešpektoval (možno preto mám jednu už dlhšiu dobu v chladničke). Druhá: Prekrásne Ritu Arya & Gal Gadot - moje srdce plesalo zakaždým ako sa objavili na obrazovke, a mal som taký ten prihlúply zaľúbený úsmev na mojej tvári. A tam to končí. Film stál 200 miliónov, a keď porovnám s nedávnymi filmami ako Eternals (200 mil), Dune (165 mil), či taký Shang-Chi (150 mil - 200 mil.) film ktorý sa tiež natáčal počas pandémie, tak sa jednalo buď o pranie peňazí či všetci traja herci v hlavných úlohách dostali po 50 miliónov. Film nevynikol po žiadnej stránke, určite nie po tej vizuálnej, a CGI nevyzeralo nijako dobre! Bezvýrazné a zabudnuteľné scény v rámci akcie, dialógov, humoru. Príbeh, akoby vygenerovaný počítačovým algoritmom, na čele s hviezdami filmu. Ani tá charizma Dwayna či Ryana nestačili, práve naopak, mám pocit že v takomto nezáživnom filme tie isté charaktery čo dookola hrajú v každom filme posledných pár rokov len dajú spotlight na ten fakt, a ten schtick kvôli tomu nepobaví ani neočarí... teda mňa v tomto prípade určite nie, ani prinajmenšom. Nemal som veru žiadne očakávania od Red Notice, ale to, že by som sa nudil a nebavil ani len trochu ma veľmi sklamalo. Ako maddy píše v jeho komentári "ekvivalent toho najgenerickejšieho hollywoodskeho blockbusteru" a ja len, a len na 100000% súhlasím. Ale možno to je práve formula, ktorá funguje keďže sa zdá že Netflix ma v rukách veľký hit, a povedzme si úprimne, keď bude pokračovanie, tak samozrejme, že si ten film pozriem...

NXT si naprieč rokmi prešla mnohými etapami. Keď show začala v roku 2010 ako "reality show" kde wrestleri "súťažili" o permanentnú pozíciu pod WWE, ja som bol stále niekde na začiatku svojej wrestlingovej púte, kedy som si stále myslel, že wrestling je skutočný, nikdy ma nenapadlo prečítať komentáre či fóra, a dirt sheets či kayfabe boli termíny ktoré som nepoznal - a ja som bol naproste pohltený týmto svetom. Táto prvá séria NXT taktiež dala svetu vtedy jeden z najcoolovejších momentov wrestlingu so zrodom Nexusu ako aj jeden z najhorších keď ich Cena pochoval zaživa. Ďalšie série som však nesledoval, a NXT bolo ukotvené v mojej mysli len ako táto reality show. Sledovanie wrestlingu v nasledujúcich šiestich rokoch začalo stagnovať, vďaka viacerým životným povinnostiam, a obzvlášť v momente keď som si uvedomil, že už som akoby z toho vyrástol, a tá wrestlingová fantázia sa vytratila. V momente keď som začal pozerať RAW či SmackDown ako normálnu televíznu sériu, a uvedomovať si aká zlá show to je (čo je pocit ktorý si zachovávam dodnes) tak som opustil wrestlingový svet, a vracal som sa len kvôli mojim obľúbeným PPV - Rumble, MITB, Wrestlemania. To sa však zmenilo, keď jeden z mojich najobľúbenejších YouTuberov a moja veľká inšpirácia, TotalBiscuit (R.I.P.), bol hosťom podcastu Going In Raw with Steve & Larson kde rozprávali o Royal Rumble 2016, a ich nadšenie pre wrestling bolo neskutočne opojné a nákazlivé, až natoľko, že týchto pánov dodnes sledujem ako aj wrestling. A táto PPV bola taktiež mojim návratom k wrestlingu, mojim zoznámením a zaľúbením na prvý pohľad s menami ako Kevin Owens, Sami Zayn ktorých milujem dodnes, a toto zaľúbenie ma poslalo na púť do minulosti a sledovaním revitalizovanej NXT. Z ničoho nič som bol zrazu v siedmom nebi, cítil tie isté pocity ktoré som mal keď som prvý krát začal sledovať wrestling, každý TakeOver bol event ktorý prinášal zápasy o ktorých som ani netušil že sú možné či zápasy ktoré sú schopné odrozprávať príbeh mnohokrát silnejší než filmy na poli dvoch hodín. Táto láska sa len prehĺbila s príchodom Shinsuke Nakamuru keď v jeho debutnom matchi počas PPV NXT TakeOver: Dallas porazil, v dnes klasickom zápase, vyššie spomínaného Sami Zayna - od tohto momentu som bol naplo pohltený touto show, a ja som nepremeškal ani sekundu. Keď som sa presťahoval za prácou do UK v máji 2016, toto nadšenie a môj interest vo wrestling len rástol, obzvlášť keď som mal okolo seba ľudí, ktorý taktiež sledovali wrestling, a zasvätili ma do sveta o ktorom som stále vedel len veľmi málo. A NXT bolo po niekoľko rokov mojou #1 show, nech sa dialo čokoľvek, musel som dostať moju týždennú dávku skvelého wrestlingového programu, a taktiež som si plánoval dovolenky podľa Sobôt kedy mal byť TakeOver, či kupoval nezdravé množstvo tričiek mojich obľúbencov. Táto láska bola spojená hlavne s wrestlermi samotnými a charaktermi ktoré stvárňovali... čo bol double-edged sword, lebo v momente ako sa moji obľúbenci, či ktokoľvek z NXT dostal na main roster, môj hnev a rozhorčenie ohľadom Raw a SmackDownu len rástlo, keďže Vince v mojich očiach (a očiach mnohých) ruinoval čo robili tieto charaktery špeciálnymi. Ale NXT stále bolo a existovalo, a moja láska bola zdanlivo nepriestrelná, obzvlášť keď každý TakeOver bol perfektnou ukážkou wrestlingu, a mnohé charaktery ktoré som si zamiloval boli stále v NXT. Moja zlatá doba NXT začala 01.04.2016, avšak ako každá zlatá doba aj táto začala pomaly upadať. Tým dňom bol 18.09.2019 kedy NXT odpremiérovala naživo na USA, a započala sa tak Wednesday Night Wars proti AEW Dynamite, wrestlingová show ktorá mala vysoko očakávanú preméru o pár týždňov neskôr (02.10.2019) na TNT. V tomto momente, NXT zrazu začalo strácať svoje čaro, nielen preto lebo rivali produkovali lepší wrestligový produkt, ale preto lebo NXT sa zrazu snažilo byť niečím iným. Možno to nebolo očividné od tej prvej epizódy, no v nasledujúcich mesiacoch sa mnohé začalo meniť k tak trochu meh produktu - televízny produkt, ktorý pomaly začal stagnovať, strácať energiu, strácať ten šarm ktorý robil NXT špeciálnym, obzvlášť pod banerom generickej, nudnej, nezáživnej WWE. TakeOveri mali stále skvelé zápasy, no začal som cítiť, že to nadšenie sa začalo vytrácať a ja som sa začal starať menej a menej o postavy, ktoré som si obľúbil za posledných niekoľko rokov. COVID-era wrestlingu určite nepomohla show, a kreativita v porovnaní s AEW Dynamite bola deň a noc. 14.09.2021 bol den kedy NXT naplno vypadla z môjho kalendáru, deň kedy Vince & Bruce prebrali vedenie NXT a odpremiérovali NXT 2.0. Už to nemá ten šmrnc, nie je to ono, dlho nebolo, a NXT je teraz späť vo svojej developmental fáze kde sledujeme wrestlerov učiť sa zápasiť a zlepšovať sa v ringu, po boku pár zostávajúcich veteránov, ktorý sú v mnohých prípadoch len tieňmi ich predošlých ja. Možno časom sa to zlepší, ale pokým mi Steve & Larson nepovedia, že NXT je znovu must-see wrestligový produkt, tak sa neplánujem vrátiť k sledovanie NXT, mimo PPV, ak teda nejaké budú. NXT bol revolučný produkt pre WWE, a keby Vince nebol taký aký je, viem si predstaviť ako mnohé veci z NXT mohli byť úspešne implementované naprieč dvoma hlavnými show, no Vince je Vince, a rozhodol sa to urobiť opačne. Napriek tomuto úpadku, nikdy nezabudnem na mnohé skvelé momenty či zápasy ktoré NXT vyprodukovalo, ako aj wrestlerov ktorých som tu videl po prvý krát a zamiloval som si ich wrestling, mnohých z nich teraz s radosťou sledujem každú Stredu či Piatok pod AEW banerom. Koniec koncov, NXT bola značkou ktorá ma navrátil do náruče wrestligu, a za to budem HHH a Regalovi navždy vďačný ❤️

Jeymes Samuel so svojou režisérskou prvotinou zažiaril, a The Harder They Fall je jedným z najcoolovejších, najštýlovejších, a najosviežujúcejších filmov roku. Prvých desať minút má viacej swagu v rámci vizuálu, soundtracku, či titulkov než mnohé filmy počas dvoch hodín. Skvelá kamera, soundtrack ktorý je absolútny banger ako aj score od samotného Samuela, či tá hráva farebnosť naprieč filmom dodávajú ten spomínaný štýl a cool (taktiež aj vtip na čele s White Town). Cast je samozrejme famózny - bodaj by som to netvrdil, keď sú v ňom dvaja z mojich najobľúbenejších hercov súčasnosti (Stanfield & Majors), a to nehovorím o ďalších menách z radu hereckej (black) excelencie, kde všetci pull off a “holy fuck you’re cool as shit” look (ukradnuté z Twitteru). Podobne ako AppleCore píše vo svojom komentári, aj ja som toho názoru že mať to viacej svižnejších a hravých dialógov aj ja by som išiel do plného počtu, a v mojom ponímaní aj tempo filmu je kade-tade čo nie je zrovna najlepšie pri 140 minútovom filme. The Harder They Fall je zábavný western so skvelými momentmi, ktorý poteší hlavne preto, že v dnešnej dobe tých mainstreamových westernov veľa nedostávame... no je taktiež filmom pri ktorom ma najviac zamrzí a zabíja tá odporná rasistická ignorancia niektorých užívateľov *sigh* 4.5*

Keďže Edgar Wright je jedným z mojich najobľúbenejších režisérov ktorého filmy absolútne milujem, Last Night in Soho bol samozrejme jedným z mojich najočakávanejších filmov posledných dvoch rokov (damn you COVID!). A veruže sa bolo na čo tešiť. Ak už nič iné, Edgar Wright doručil peckovú audio-vizuálnu lahôdku a ja som sa bavil náramne. Avšak bavil som sa omnoho inak než som zvyknutý u jeho filmov, keďže v istom momente preradí rýchlosť a Last Night in Soho sa stane jeho najintenzívnejší film čo sa týka napätia, a úprimne, jeden z najintenzívnejších filmov čo som videl v poslednej dobe. A to nielen vďaka réžii, zvuku, vizuálu, strihu, kamere, ale hlavne vďaka Thomasin McKenzie ktorá je absolútne brilantná, a ja som len so zatajeným dychom sledoval jej zhoršujúci sa stav, dúfajúc že čoskoro príde ten moment kedy si dievča vydýchne, a jej púť Londýnom konečne nebude len nočná mora. Thomasin je rozhodne lead filmu, nesie film na svojich ramenách od začiatku až do konca, a moja najdrahšia-najmilovanejšia Anya jej sekundovala prekrásne - tieto dve dámy sú absolútne hviezdy, a nasledujúce dekády v Hollywoode budú, a mali by byť v znamení týchto dvoch herečiek (+ Florence Pugh, samozrejme). Čo sa hororu týka, Last Night in Soho určite nie je ten najstrašidelnejší či najkrvavejší film, a je to viacej psychologický horor, ktorý fungoval pre mňa, a ako som spomenul, HLAVNE vďaka Thomasin McKenzie. Príbeh nie je najsilnejší, avšak to opojenie z neónového vizuálu a retro hudby zakrýva tento nedostatok ako aj istú predvídateľnosť, a Edgar Wright ma strhol natoľko, že s tým nemám problém. Last Night in Soho pokračuje trend päť-hviezdičkových filmov pri mene Edgar Wright, a aj keď nie čistokrvných 5*, návštevu kina som si nesmierne užil a to filmové opojenie ma bude povznášať nasledujúcich pár dní. 4.75* P.S. Ja osobne sa už teším (not) na tunajšie toxické komentáre, ktoré pevne verím že budú napísané s veľkou dávkou entuziazmu... Jupíííí *sigh*

Kto ma sleduje či číta moje komentáre vie, že muzikály sú TOP v mojom srdci, takže to nebude prekvapenie keď poviem, že Dear Evan Hansen je muzikál ktorý som počul mnohokrát, a piesne ako Waving Through a Window či You Will Be Found patria k tým mojim najobľúbenejším v rámci tohto žánru. Úprimne poviem, že mi trvalo dlhšie než by sa patrilo uvedomiť si o čom celý ten muzikál je len počúvaním na Spotify, to až dokým som sa jedného dňa nad tým nezamyslel a navštívil Wiki - Yikes. Je to smutný príbeh, je to príbeh ktorý v mnohom rezonuje vo mne, keďže Evan má isté charakteristiky, tendencie či mentálne problémy s ktorými zápasím aj ja... no taktiež je to príbeh, ktorého hlavná premisa je neskutočne FUCKED UP! a vyžaduje patričnú dávku mentálnej gymnastiky ospravedlňovať mnohé akcie hlavného protagonistu. Ale som sucker pre príbehy ktoré nie sú nič iné než len shameless tearjerkers obzvlášť keď sa jedná o muzikály, takže ten fakt ma až tak netrápil. Toto zmýšľanie som mal dovtedy dokým som videl prvý trailer pre tento film, a to ako Ben Platt vyzeral. No bol som ochotný dať benefit of the doubt. Potom sa začali objavovať prvé recenzie, prvé myšlienky, prvé reakcie a moje srdce začalo plesať - toto bude Cats 2021 som si naivne a nadšene myslel. Dve hodiny odkedy som prišiel domov z kina, hnev ktorý je vo mne len rastie a rastie pretože jediná vec čo ma štvala na tomto filme od začiatku až do konca bol Ben Platt, tvár Dear Evan Hansen od samého pečiatku. Ktokoľvek odklepol tento casting, či ten make-up, či tú parochňu, či všetko čo sa týkalo Evanovej vizáže si zaslúži kriminálne potrestať. Ak by toto bola audiokniha, či rádiová hra, nemám najmenší problém, no to ako Ben Platt vyzeral v tomto filme bolo tak neskutočne mimo, že každú sekundu čo bol na plátne som neznášal. A to ma štve o to viacej lebo Kaitlyn Dever, Amandla Stenberg boli skvelé, ako aj trojica hercov v úlohách rodičov. No keď Ben bol s kýmkoľvek na obrazovke, obzvlášť v tých romanticky ladených scénach s Kaitlyn, necítil som sa veľmi príjemne - creeped out & cringe boli hlavné emócie. Na svojom Twitteri, som napísal, že vyzerá ako creep ktorý požiera deti, je sériový vrah, a že vyzerá ako niekto koho matka je len figment jeho mysle, keďže v skutočnosti jej telo hnije niekde v jej posteli... takže keď takáto je moja vízia hlavnej postavy, je len veľmi ťažké akokoľvek súcitiť s Evanom, či byť zainvestovaný do jeho osudu, či byť schopný odpustiť mu a preniesť sa cez to čo spôsobil ľuďom vo filme. Za celých 28 rokov čo som (žiaľ) na žive som nevidel jediný film, ktorý by som takto veľmi neznášal čisto len na báze miscastingu alebo vizuálneho odprezentovania hlavnej postavy. Neviem či by to bolo 5*, keďže je to až moc seriózny muzikál a ten príbeh má svoje problémy, no určite by som ho mal radšej, ocenil viacej, a samozrejme pravdepodobne plakal počas mnohých scén - no v tomto momente, to aká sa cítim ohľadom Dear Evan Hansen, tá 1* je štedrým hodnotením. Možno jedného dňa sa k tomuto filmu vrátim, a ja sa budem schopný preniesť cez ten JEDINÝ masívny problém ktorý mám s filmovou verziu Dear Evan Hansen, no to určite budú roky rokúce, pretože pevne verím, že odo dnes Ben Platt a jeho filmový Evan Hansen ma budú mátať v mojich snoch *sigh* P.S. Jenny Nicholson odprezentovala môj problém omnoho lepšie v jej videu, ako aj mnohé iné problémy ktoré som ani nezaregistroval vďaka mojej enormnej nenávisti... čo nie je prekvapenie lebo Jenny je jedna z najlepších čo sa video-esejí na YT týka!

Willy's Wonderland by bol jednoznačne jeden z najhorších filmov roku, ak nie ten najhorší ktorý som doposiaľ videl v 2021, ale keďže vo filme je Nicolas Cage, to mení celú prezentáciu, celý vibe, a všetko stupídne či vizuálne neprajné sa akoby lusknutím prsta mení na niečo magické, na film od ktorého som nedokázal odvrátiť zrak a moju pozornosť, a to je Cageova supersila. Tento rok, Nicolas Cage podal Oscarový výkon v Pig, film ktorý ma prekvapil a ja som si absolútne zamiloval, je to film v ktorom má Cage scénu(y) aké by som neváhal začleniť do mojich najobľúbenejších scén tohto filmového roku; a na druhej strane spektra máme Willy's Wonderland v ktorom Cage hovorí ešte menej a jeho výkon alebo lack thereof je o to viac fascinujúci a impozantný a nejakým zvláštným spôsobom je lepidlom ktoré drží tento film pohromade. Five Nights at Freddy's premisa je fajn a s vyšším rozpočtom a kvalitnejším... ehm... kvalitnejším absolútne všetkým, by to mohol byť úspešný horor ak nie celá séria, no práve ten nedostatok kvality, tá lacnosť Willy's Wonderland skombinová s Cageovou prítomnosťou robia tento film mojou osobnou príjmene-stupídnou klasikou.

Everybody's Talking About Jamie je rovnomennou adaptáciou muzikálu o ktorom som až doteraz nepočul, ktorého námetom bol BBC dokument o teenagerovi menom Jamie Campbell, ktorého neskôr naplneným snom bolo pódium a on na ňom ako drag queen. Filmová adaptácia tohto príbehu funguje náramne a film je naplnený niekoľkými nesmierne pozitívnymi prvkami reprezentácie. Everybody's Talking About Jamie je filmom a nájdení odvahy a sebadôvery odprezentovať svoje skutočné ja do sveta, do sveta a pred ľuďmi ktorý do dnešného dňa predstavuje hrozbu v rámci fyzického, mentálneho, emočného šikanovania. Cishet ako ja som si určite neprešiel ohňom ako Jamie, alebo iný ako on, no to neznamená, že nedokážem oceniť a obdivovať tú dávku odvahy, tú dávku entuziazmu, snov a túžob, ako aj súcitiť so sekvenciami strachu, neistoty či hlúpeho správania cez ktoré si Jamie prechádzal. Smial som sa, poplakal som si, mnohé piesne už sú v mojom každodennom Spotify playliste, a aj keď choreografie neohromili či film sa trochu ťahal v pár momentoch, myslím si, že film ako taký bude zaradený niekde v mojom liste najobľúbenejších filmov roku 2021. Everybody's Talking About Jamie je pozitívny-feel-good film ktorého posolstvo je timeless, a dúfam, že Max Harwood & Lauren Patel budú mať pred sebou žiarivú budúcnosť.

Záver samotný je hodný 5*. AEW dominuje a bude dominovať môj wrestligový život dlhú, dlhú, DLHÚ dobu a robiť ma šťastným. TK a co. robia wrestligový svet neskutočne vzrušujúci a aj keď je Dynamite niekedy ako horská dráha, nikdy nenudí a určite nebude (spoločne s Rampage) s týmito novými akvizíciami, ktoré odpremiérovali vo veľkom štýle počas All Out. Lucha Bros. vs. Young Bucks jednoznačne zápas noci, no PPV ako taká, až na jeden zápas doručila naprosto gigantickú porciu wrestligovej zábavy s tonou skvelých, vzrušujúcich momentov ktoré zahriali pri srdci a poslali zimomriavky naprieč celým mojim telom. Ak niektorý wrestligový fanúšik ešte nie je na tomto AEW hype traine, po tejto noci naozaj neviem čo by museli spraviť.

Mojich 5* nevybalansuje tieto odpady! či nejako ovplyvním zmýšľanie istých jedincov, no ja som sa bavil... náramne... a nečakane! Po prvom trailery, či prvých reakciách som sa obával, že táto nová verzia Cinderelly bude vážne zlá, no film bol zlý v takom milom duchu. Je to rozkošne hlúpy film, over-the-top cheese vo všetkom, vizuál a zvuk bol bol na každom negatívnom a pozitívnom spektre kvality tak isto ako aj prítomný cast. No napriek tomu, že by sa dalo menovať hodiny prečo tento film nebude učený na školách ako vrchol kinematografie, ja som si ho nesmierne užil práve vďaka všetkému tomu zlému, a samozrejme mnohému čo ma pobavilo. Prevedenie piesní je skvelé, ja som jednoducho sucker pre tento štýl, a oceňujem kreativitu i keď nie vždy to vydalo na 100%, a tie originálne piesne taktiež bavia. Spomínaný cast je tiež skvelý - tí starší s radosťou prehrávali a vyzerali že si užívali ich scény, a tí mladší sršia šarmom, charizmou a takou novotou na obrazovkách. Camila Cabello je krásna, jej hlas sa mi vždy páčil, a áno, rozhodne nie je tou najlepšou a najnadanejšou herečkou, ale to srdce tam je a snaží sa dievča. Mnohokrát som sa z chuti zasmial, avšak mám pocit, že ani raz to nebolo vďaka úmyslu tvorcov. Bavil som sa od začiatku do konca so stupídnym úsmevom na tvári, a to je v každom prípade ten najlepší efekt aký film môže na mňa mať. Táto Cinderella nie je taký beautiful spectacular trainwreck! akým bolo Cats, je to milší, príjemnejší, zábavnejší muzikál, ktorý napriek svojím nedostatkom ma trafil do toho perfektného miesta, a vďaka nemu som mal príjemný Piatkový večer... zážitok ktorý zjavne tunajšie publikum so mnou nezdieľalo, a ja to chápem 😂 Na záver len 🖕 pre bigotov a konzervatívnych looserov, die mad.

A slzy mužných-macho-alfa-chlapov zas a znovu padajú ako vodopád, a sám neviem či ma to viacej štve alebo baví sledovať takéto zúfalstvo. Gunpowder Milkshake nie je perfektný akčný film, nájde sa niekoľko vecí ktoré by som dokázal vytknúť, ale ani jedna z nich neubrala na porcii zábavy, ktorú som mal počas sledovania filmu. Očakávať "Wick-like" akciu by bolo naivné, a preto bola obzvlášť očarujúca tá menej seriózna akcia, ktorá mnohokrát prekvapila - scéna v nemocnici rozhodne vyhráva na plnej čiare. Tiež pomáha skvelý vizuál jednotlivých setov, kamera, či vynikajúca hudba - Goonfight at Gutterball Corral *chef's kiss*. Cast je samozrejme famózny: Karen Gillan je hviezda, a v kombinácii s Chloe Coleman tvoria vynikajúce duo. Samozrejme by som uvítal viacej času s knihovníčkami - bodaj by nie s takou štvoricou legiend - ale som aspoň rád, že dostali možnosť zažiariť a kick ass. Gunpowder Milkshake je príjemný, oddychový, cool akčný film, ktorý ubehne ako voda a hlavne zabaví - väčšie očakávania než tieto som nemal, a tie boli naplnené k mojej spokojnosti. 4.25*