sanikope

Ak očakávate bláznivú prihlúplu komédiu o 3 iránskych buranoch na tripe po južnom francúzku, tak to bude asi strata času. Ak vas zaujíma život diaspory vo všeobecnosti a nielen tej iránskej a pocity s tým spojené- tak hor sa na to. Keďže tiež už vyše desaťročia žijem v uk, veľmi ľahko sa mi stotožnilo s pocitmi hlavných hrdinov. Film má prinútil sa pozrieť na môj nekonečný love/hate relationship voči slovensku. V tomto smere mi prišiel iránsky či slovenský problém takmer identický. Veľmi bolestivý pohľad na nekonečnú tému migrácie. I keď hrdinovia riešia hlboké traumy-režisérka netlačí až tak na pílu a podáva nám to s jemnou ľahkosťou.

Po prečítaní všetkých komentárov mám pocit že som videl asi iní film alebo má jednoducho tieto traumatické snímky čímsi priťahujú pretože sú plné jedla na zamyslenie. Pre mňa osobne som asi prvú tretinu tapal a užíval si vizuál. Potom ako Joe "zachránil" Ninu som mal moment kedy som si nebol istý či ma to bude aj ďalej zaujímať, vďaka bohu ten moment trval len okamih a od nasledujúcej scény sa z toho pre mňa osobne vykľula freudianska rodinná dráma. Nina bola pre mňa symbolom zraneného Joea, celá historka okolo unesených detí a celé to Rambo a taxidriver style mi prišli akoby taká halucinačná fantasy alias revenge za jeho detstvo, detstvo na ktoré sa snaží zabudnúť a zatlačiť to všetko kdesi do hlbokého podvedomia. No i tak sa tieto traumatické zážitky valia na povrch. Spomienky na kruteho otca a veľmi nejasný vzťah s matkou -narážka na Alfieho Psycho je pre mňa dosť podozrivá a tak mám akosi pocit že tam bolo čosi viac medzi nimi- aj to ako ju ukladal do postele-mi nedá. Najviac na mňa však zapôsobil ten pohreb tá opäť pravdepodobne vysnená forma lúčenia sa v jazere- to má dostalo. To uvoľnenie z rodičovských pút. Neviem možno som si to celé len vyfantazíroval ale ja som tam nevidel žiadneho hrdinu ale len zraneného malého chlapca ktorému sa podarilo sa zbaviť oboch rodičov a aby to nebolo také surové tak si jednoducho vymyslel akčný cover. You were never really there said it all.

Na mňa príliš minimalisticky nerozvinuté. Chvilami som sa cítil ako v 90-tych rokoch. Prišiel som domov zhulený jak taška o 2 ráno -zapol si nemecký Vox a kukal na horiaci krb alebo jazdu vlakom z Lipska do Berlina. Kamera za 5

Veľmi podarené. Pre mňa to fungovalo 1 diel, niekedy dokonca len 20 minút denne. No i tak som sa na Midge tešil, bola mojim komfortným vankušom pred dennodeným stresom. O-o-o man I already miss her. V zásade mám dosť predsudky voči akémukoľvek stand up- comedy. Zvyčajne všetkých stojákov považujem za ego triperov. V tom to prípade má Maiselovska familia vyviedla z omylu. Najviac som si však užíval chémiu medzi Abem a jeho ženou Rose. Tie drobné manželské nuansy. Briliant.

Dal by som aj 5 ale čosi mi tam chýbalo. Bolo to pekné, pomalé- to som od toho aj chcel a očakával- ale taktiež príliš učesané a vykalkulované. Veľa a časté slzy- nieže by som ich chcel popierať ale v rámci autenticity mi tam asi chýbali aj tie ostatné emócie. Taktiež mi prišlo ťažko uveriteľné stretnutie toho ex-kňaza z Minneapolisu s tým jeho ex-kolegom. Tie ich reakcie mi prišli až príliš vyumelkované- až mi nedalo premýšľať -na koľko krát to natáčali. A aby som len neprudil. Bola to príjemná podívaná pri ktorej som mal šancu sa na chvíľu sa zastaviť a sebareflektovať.

Od prvého momentu som nemal žiadny problém sa vcitiť do Davidovych pocitov a frustrácii. Poznám ten pocit keď som na telefóne s kdejakym úradníkom- pardón v rade na úradníka- frustrovaný a zúfalý. Na obranu systému môžem dodať že som nikdy nemusel čakať na telefóne, ako sa nám Ken snaží vsugerovať 1 hodinu a 45minut. Bežne mi trvá 25 minút kým mi to dakto zdvihne. Niekedy mám luck a trvá to len 15. Pamätám si keď som prvý krát volal na ten úrad- ten na ktorý robil David appeal ohľadom disability- pohovor trval vyše 2hodin. Otázky presne ako v prvých minútach filmu- môžem dosiahnuť na vrecko na košeli? Cítil som sa ako dement a moja reakcia bola takmer rovnaká ako hlavného hrdinu. Snažil som sa iba naznačiť že nie som idiot. Musel som zakceptovat že správna odpoveď je áno alebo nie. Akákoľvek iná odpoveď nie je odpoveď. Jedinou mojou výhodou je môj vek a schopnosť sa prispôsobiť sa novej dobe, mať však vyše 55- prispôsobiť sa by bolo asi o dosť ťažšie. David je ukážkou kritiky súčasnej konzervatívnej vlády. Kritika v ktorej to vyzerá takmer celé akési čiernobiele. David je vykreslený ako novozámocký ježiš. Dobrák ktorého zradil systém no on sa i tak snaží byť nápomocný tam kde môže. Paradoxom je že tento film asi takmer nebudú pozerať tí o ktorých film je, sociálne slabšia vrstva nemá jednoducho čas chodiť do artkina a pozerať sa na ďalšiu depku- dosť že chodia po food bankách. Dal by som aj 5 nebyť toho tlačenia na pílu.

Môj druhý Assayas a s veľkou pravdepodobnosťou aj posledný. Vrcholom všetkého bola pre mňa SMS hra. V polovici má prestala baviť a bolo mi úplne jedno kam to celé smerovalo. Či sa jednalo o thriller alebo mysteriozný horor? Zdá sa mi že zámer nebol ani jeden z nich. Ani by mi to nevadilo. Čo mi najviac prekážalo? Ta nuda, nedokázal som sa stotožnit s hrdinkou a jej Lewisom. Bola to len taká bublina, ktorá mi nič nehovorila. Oveľa viac by ma bavilo sledovať Maureen v tej jej prázdnote bez Sms-iek a umelej mysteriozity.

Chasidsky velmi slabý rom-com

Obyčajnosť - to je to čím film oslovuje ale takisto sa aj zatracuje. Celý film akoby nemal tú základnú premisu- v ktorej by hrdinovia niekam speli. Skôr sa v polospánku len tak tmolili odnikiaľ nikam. Želal som si akýsi hlbší rez-pritom príbeh ponúkal oveľa viac ako si scenáristi dovolil atramentom naškrabať. Dráma o zomierajúcom dedkovi alebo o onkologickom lekárovi, popritom nám však scenáristi nahromadili 3 až 5 minútové skeče, ktoré zabudli spojiť spoločnou niťou.

Francúzi akosi začali posledné 2 desaťročia natáčať prevažne filmy plne vaty (česť výnimkam). 30 minút a dosť. Nič sa nedeje. Opica na scéne? Chlapík v kríze si ukradne nohavičky? Žiadny follow-up. Každý dialóg dlhý a po 5 minútach som si zrátal 2 a 2 a prestal som poctivo sledovať titulky. Waste of time