Rambo159

Práve som dočítal v poradí už piaty diel tejto pacifickej hexalógie objasňujúcej celkom dosť podrobne situáciu na tichomorskom bojisku, o ktorom toho vieme máločo. A preto sem uvediem pár zaujímavostí týkajúcich sa Iwodžimskej operácie Detachment.

Význam Iwodžimy bol daný jej polohou - presne v polovici cesty medzi Japonskom a základňami amerického strategického letectva v súostroví Mariány.

Američania chceli ostrov získať najmä preto, aby na ňom dobudovali komplex letísk, z kt. by mohli vzlietať nálety proti Japonsku a aj ako záchranná stanica pre stovky bombardérov, kt. by vzhľadom na svoje poškodenie, nedostatok paliva a iným ťažkostiam nemohli dosiahnuť materské letiská.

Význam bitky pre Japonsko bol dvojaký - taktický, spočívajúci v pôsobení čo najväčších strát nepriateľovi a v zdržovaní jeho postupu k metropole a strategický, kt. hovorí o tom, že pragmaticky uvažujúci Američania si po krvavej bitke o Iwodžimu uvedomia, akú cenu by museli platiť pri útoku na japonské domáce ostrovy a budú preto menej tvrdí pri jednaniach o podmienkach ukončenia vojny.

5 týždňov trvali ťažké boje s fanatickým nepriateľom skrývajúcim sa v nekonečnej spleti jaskýň, podzemných tunelov, okopov, roklín a betónových bunkrov. O tvrdosti bojov svedčí aj skutočnosť, že z 21 000 japonských vojakov prežilo len 216, aj to boli väčšinou Kórejci, ktorí neboli nikdy tak fanaticky naladení ako Japonci. A americké straty na konci bitky (deň D+36) boli tiež enormné - bojová sila (len) divízie námornej pechoty bola znížená zo 100 na 30%, čiže z 18 000 chlapov padlo a zranilo sa 8162, skoro polovica!! Celkové straty od vylodenia do dňa D+36 činili 25 851 mužov - z toho 6821 padlo a 19 920 bolo zranených.

Posledná kapsa odporu sa nachádzala v severnej časti ostrova a nazývala sa "Rokle", ktorú neskôr Američania premenovali na "Údolie smrti" - takmer neprístupný terén rozoklaných skál a úbočí, kde sa držal generál Kuribajaši s poslednými vojakmi. Udržal sa tu 9 dní, ale pritom tých 9 dní bránil priestor o veľkosti len asi 150x150 metrov a posledné 2 dni už len 50x50 metrov! Kuribajaši napísal: "5 dní sme nejedli ani nepili. Ale náš bojový duch je stále nezlomený."

V deň D+34 Američania, ktorí konečne zostúpili do Údolia smrti, zavalovali vstupy do jaskýň, ničili posledné izolované hniezda odporu a posledných Japoncov zovreli do priestoru, ktorý už nebolo možné účinne brániť. V nedeľu 25. marca (deň D+35) v 10:45 vojaci troch útočných plukov 5. divízie zlomili v Údolí smrti posledný japonský odpor.

Nikdy nekončiacu nudu na dovolenke som si krátil čítaním tejto knižky, a musím konštatovať, že je strašne skvelá. Dokonca som ju uprednostnil aj pred morom, a viem, že som dobre urobil. Jedinečné svedectvá  krušných chvíl, miestami až brutálne naturalistické, ktoré doslova prežívate a predstavujete si pri čítaní knihy, pričom neviete prestať. Proste čítate a čítate a čítate. Ste tam. Na východe, hladný, ranený, trpiaci, ale s kamarátmi a s presvedčením, že robíte správnu vec. Vec, zrodenú z bolesti a sebaobetovania. Máte pocit, že bojujete a bránite Európu a jej kresťanskú tradíciu. Odporúčam všetkým, ktorí ešte majú skreslený "boľševický" názor o vojskách nemeckých a ich dobrovoľníckych jednotkách, pretože to prečítate jedným dychom a navyše vám to aspoň trošku bude vŕtať v hlave. :)

 

Milióny bohatých vesničanů, kulaků, byli už dávno pryč na Sibiři. Měli se tam učit pohrdat statky tohoto světa. Kolchoz, v němž všichni povinně sloužili stalinskému režimu, pohltil prakticky veškeré obilí, kukuřici a olej, které se v dané oblasti urodily. Díky tomuto okrádání mohl Stalin vyrábět tanky a připravovat světovou revoluci. Odevzdaným rolníkům s nevinnýma očima, zbaveným vší vůle, nezbylo než večer smutně spolykat misku brambor s cibulí a pomodlit se před ikonami.

 

Bolševici se celé hodiny schovávali a číhali jako dravá zvěř na kořist třeba jen pár desítek metrů od našich chalup. Museli sme odpočívat zcela oblečeni se samopalem vedle sebe. Sebenáruživější kuřáci si dvakrát rozmysleli, než se vydali k plochám osázeným arménským tabákem. 

Jednoho dne odpoledne chtěl náš kuchař vykopat nějaké brambory na svažitém poli u lesa. Rudí leželi na břiše v trnitém křoví. Nechali ho dojít až k sobě. Pak se ozvala rána. Kuchař spadl s prostřelenou nohou. Bolševici se na něj vrhli a zatáhli ho do houští.

Rychle jsem se dal se dvěma vojáky do pronásledování Rusů. Slyšeli jsme, jak raněný nešťastník křičí. Jeho katové ho táhli po kamenité pudě a kořenech. Když už jsme je doháněli, museli ho rudí chtě nechtě pustit. Ale když jsem se nad ubohým druhem sklonil, podíval se na mě očima plnýma slz - z úst se mu hrnula krvavá pěna. Než sovětská hlídka odešla, bodli ho vojáci nejméně desetkrát nožem do hrudníku. Nemohl dýchat. Rány se otvíraly a zavíraly jako živé.

Se smrtí bojoval půl hodiny. Museli jsme mu přikrýt obličej sítí proti komárům, protože kolem zakrvácených úst se mu rojily spousty much. Pěna se naposledy pohnula: "Maminko! Maminko!" opakoval dětským hlasem umírajících mužů.

Pochovali jsme ho k ostatním nahorě na svahu. Malý hřbitov jsme obehnali pořádnými dřevěnými kůly, aby byl v zimě chráněn před divokou zvěří. Ale kdo byl divočejší? Lesní zvěř, nebo bolševici odmítající řádný boj? Vrahové číhající na své oběti, které pak probodávali?

Jarná Kopa už tradične skvelá, ale miestami studená a bez ľuďí :)

Už tradične šumiacka chata + nejaký ten malý výletík po rozbitých horehronských cestách...na obrázku viď Palcmanskú Mašu :)

Víkendový výletík za krásami Malých Karpát - našimi cieľmi boli: hrad Biely Kameň, Pezinský zámoček s Národnou galériou vín,  jaskyňa Driny, Smolenický zámok, Katarínka, hrad Dobrá Voda a mohyla gen. M. R. Štefánika

 

http://www.katarinka.sk/

Už druhá zimná operácia prebehla podľa očakávania veľmi dobre.

Insanity is....

Nedalo mi sem nedať podaktoré trefné kórejské príslovia:

Ak chceš poznať novinky z mesta, choď na vidiek.

Dobrák nezbohatne.

Leňoch sa potí pri jedle a mrzne pri práci.

Neteš sa z ryby v rieke, ale z ryby v ruke.

Sekera nezatne do svojho poriska.

Správa sa ako myš pred kocúrom.

Studená ryža a studený čaj sú znesiteľné. Neznesiteľný je studený pohľad a studené slovo.

Studňu k ústam nepodvihneš.

Vo vysokých horách sú najkrajšie údolia.

Zvada ženy s mužom je ako voda rozrezaná nožom.

Upútavka na najväčšiu leteckú udalosť tohto roka na Slovensku.

Strážny hrad pri ceste do oblasti stredoslovenských banských miest postavili najneskôr na začiatku 14. stor. Jeho hranolová veža v čele opevnenia je natočená nárožím proti prístupu, aby uhol odrazu tlmil účinok dopadajúcich striel. Hradby nadväzujúce na vežu uzatvárajú nádvorie s palácom na opačnej strane, pod ochranou valcovej bašty. Koncom 15. stor. Revište získali do vlastníctva Dóciovci, ktorých agresívne správanie vzápätí vyvolalo dlhoročné krvavé spory so susedmi. Po vymretí rodu hradné panstvo v roku 1672 prešlo pod správu Hlavného komornogrófskeho úradu, ale už v roku 1678 Tokoliho kuruci zanechali na Revišti vyplienené spálenisko.

Hrad spomínaný v roku 1320 vystavali na vrchu, kde sa počas tatárskeho plenu zachránilo veľa ľudí. V polovici 16. stor. bol súčasťou protitureckej obrannej línie, ale po páde Fiľakova sa Osmani v roku 1566 zradou zmocnili i dobre opevnenej Hajnáčky. Hrad bol oslobodený až koncom roku 1593. Zanikol požiarom v roku 1703, počas stavovského povstania Františka II. Rákociho. Zachovali sa iba skromné zvyšky stavieb dolného, stredného a ťažko dostupného horného hradu, svedčiace o umnom využití hradnej skaly.

 

Ostro vyčnievajúce hradné bralo predstavuje vypreparovanú tufitovú výplň sopúcha sopky, spevnenú žilami stuhnutej čadičovej lávy, vyvrhnutej z hlbín zeme pred 2,5 miliónmi rokov.

Kľukatou dolinou kedysi nasmerovali jednu vetvu cesty do stredoslovenskej banskej oblasti a nad ňou vybudovali v 2. polovici 13. stor. strážny hrad. Ten spustol pravdepodobne v bojoch s Matúšom Čákom a obnovený bol až v 15. stor. Na začiatku 16. stor., keď Čabraď vlastnil kardinál Tomáš Bakóc, hrad prestavali a opevnili predhradím. Po roku 1558 v držbe Jána Krušiča, neskôr posilnený vonkajším opevnením s delostreleckými bastiónmi, odolal všetkám náporom osmanských vojsk. V 17. stor. hrad už bol vlastníctvom Koháriovcov, ale po zmene komunikačných pomerov sa dostal do ústrania. Koháriovci v 18. stor. preniesli sídlo centrálnej správy rodových majetkov do Svätého Antona a Čabraď v roku 1812 nechali podpáliť. Hrad odvtedy pustne.

Chata jak má byť, prostrredia Horehronia skvelé, tony piva tiež a zábava s kamošmi + trip na Muránsky hrad. (10. - 12. august 2012)

Každoročná akcia prebehla úspešne v dňoch 7. - 10. august 2012. Stihol sa pozrieť Divín, Fiľakovov, Rapovce - bazény s morskou vodou a pod.....

Konečne po druhý krát na ich koncerte plného nářezu a metalcore-u :)) Neexistuje nekúpiť CD!!

V nedeľu som sa trochu nudil a tak som podnikol výlet ne tieto miesta :)

Geniálne víťazstvo nad Čechmi - konečne, už im trebalo striasť namyslený hrebienok, nadupaný zápas jak sviňa. :))))

No a s Rusmi to bol tuhý tlak, bez šance, veď zlato im patrí - neprehrali ani raz a my tak máme STRIEBRO.

Absolútne vydarené a geniálne dvojdňové sústredenie v žilinskom dojangu s majstrom Jánom a ďaľšími inštruktormi a kolegami. Nové poznatky duchovné i bojové, zdokonaľovanie, príroda, opekačka a mnoho iného. Určite teším na ďalšie "dobrodružstvá" s WON HWA DO!!! :)))

Dnes som sa vzhľadom na moje nízke výkonnostné kvality vydal na túto náročnú trasu. No ono by som ani nešiel, ale som za to dostal 2 kredity na mojej univerzite, takže preto som šiel :DDD Makačka, prekonávanie sa, zmoknutie, viditeľnosť +/- 10 metrov, brodenie sa v snehu a ešte vačšie zmoknutie....fajne, hlavne keď dole v meste svietilo slniečko :( :DDD

V dňoch 4. - 8. 4. 2012 som mal to šťastie a navštívil som toto krásne mesto. Najvačším zážitkom bola samozrejme Hagia Sofia (Chrám Božej múdrosti), so všetkou jej impozantnosťou a krásou. Dychvyrážajúce ohromenie každého čo vstúpi do tochto chrámu je to najkrajšie čo sa dá vtedy cítiť. Tá ohromnosť a priestor, akoby "vznášajúca" sa kupola,  históriou dýchajúce steny! Mmmm... :D však chrám bol slávnostne otvorený v roku 537, teda už v 6. storočí!!! Preveliká škoda, že ju Osmani tak pokazili :(

Ďalej stojí za zmienku Palác Topkapi, Hagia Irena, Palác Dolmabahce, Modrá mešita, Sulejmanova mešita, Veľký bazár, atď...

*********************

Taktiež vyjadrujem veľký smútok nad pádom Konštantínopolu 29. mája 1453. Všetci obrancovia hrdinsky padli aj spolu s posledným cisárom Konštantínom XI. Palailogom. Ľudia v meste vedeli, že nemajú možnosť vyhrať, či ubrániť sa, vedeli, že padnú, ale zotrvali!!! Neopustili pozície. Skoro 2 mesiace sa bránilo 5000 bojaschopných Grékov a 2000 Janovčanov a Benátčanov proti cca 160 000 moslimskej horde!! A nikto nepomohol, západ sa na nich vykašlal, aj keď cisár sľúbil, že za pomoc podriadi východnú cirkev pápežovi. Nepomohlo.

Sultán vyzval mesto, aby sa vzdalo. Vyhrážal sa, že ak sa nevzdajú, po dobytí mesto vyrabujú a zotročia si obyvateľstvo. Gréci ponuku odmietli.

Dlho neopravované múry sa začali po bombardovaní na niektorých miestach rozpadať. Proti oslabeným miestam viedli Turci opakované útoky, obrancovia však všetky v krvavých bojoch odrazili.

Po týždňoch neúspešných útokov sa sultán rozhodol k neobyčajnému kroku. Potreboval ovládnuť hlavný prístav mesta, zátoku Zlatého rohu, tú však uzavierala obrovská reťaz. Turci v tme pretiahli na namastených doskách asi 70 lodí asi míľu po súši, potom ich opäť spustili do vody už na byzantskej strane zálivu. Umožnilo im to bezprostredne útočiť na najslabšie hradby na strane prístavu.

Opustené mesto nemalo bez pomoci zvonka priveľa šancí na úspech. Postupne začali dochádzať bojovníci, potraviny, pušný prach aj zbrane. Napriek tomu odmietli aj ďalšie výzvy na kapituláciu a boje pokračovali ešte mesiac.

Na 28. mája nariadil sultán definitívny útok pozdĺž celých hradieb. Vojakom sľúbil obrovskú korisť a tri dni voľného rabovania. Obrancovia nemali šancu obsadiť všetky ohrozené miesta a museli sa stiahnuť za vnútorné hradby. Tu potom vytrvali ešte jeden deň.

Nakoniec sa do čela 12-tisíc vybraných janičiarov postavil sám sultán. Turci objavili malú bočnú bránu, ktorá zostala nestrážená a prvé oddiely vtrhli do mesta.

Keď cisár Konštantín zistil, že je všetko stratené, odmietol utiecť. Zhodil purpurový plášť, odznak svojej hodnosti, a na čele verných sa vrhol do poslednej bitky. Padol ako obyčajný vojak. Turecké vojská mesto podľa sultánovho sľubu tri dni plienili. Tisíce ľudí zomrelo, asi 50-tisíc vzali do otroctva.

Odvaha posledných verných a hlavne hrdinstvo posledného cisára Konštantína XI. sú ukážkou toho, čo si máme v dejinách vážiť. Takáto smrť je epická a hlavne je asi aj tou nejlepšou! Tento smutný príbeh je hodný sfilmovania a nepochbujem, že by to bol prepadák, pretože podobné stratené hrdinstvá sme tu už mali i keď v rôznych podobách, ale predsa to boli najväčšie pecky - napr. scéna s Pána prsťeňov 2, bitka v Helmovom žľabe, keď už bolo všetko stratené, hoci pomoc prišla zanechalo to niečo v človeku, ďalej napr. obrana Jeruzalema v Kráľovstve nebeskom bola geniálna, ale aj iné filmy, kt. ma teraz nenapadnú :D Na záver mojich nesúvislých úvah pripájam ešte video ako na znak úcty ku Konštantínovi XI.