nascendi

Po nejakom čase som sa znova zabýval vo Wilderovom byte. Stále menej ho vnímam ako komédiu. Dá sa pri ňom viackrát zasmiať, ale cez smiech preráža trpkosť, pocit spolupatričnosti s malými a odstrkovanými a odpor k úradníckym predátorom, fungujúcim ako mlynček na nič netušiace obete. Aj po pol storočí je tento film pozerateľný bez kradmých pohľadov na hodinky. A okrem Nobody's Perfect z iného Wilderovho filmu ma zaujali aj záverečné slová v tomto: I Absolutely Adore You. - Shut Up and Deal.

Veľké prekvapenie. Čakal som všeličo, ale to, čo som videl ma dostalo. Videl som už niekoľko filmov podobného razenia a tri hviezdičky dávam iba preto, že film bol nakrútený počas vojny, keď ešte zďaleka nebolo jasné, kto v nej zvíťazí. Inak by to boli maximálne dve hviezdičky za Carole Lombard. Aj keď som Ninočku ocenil rovnako, rozdiel v dojme hrá jednoznačne v jej prospech.

Cabiriine noci sú ďalším príkladom toho, že dvakrát nevstúpim do tej istej rieky. Pred mnohými rokmi som bol talianskym neorealizmom nadšený, dnes ho prijímam bez zaujatia, ako logickú vývojovú etapu vo filmovej histórii. Príbeh naivnej prostitútky by ma mal podľa všetkého dojať. Ale rovnako, ako ma nedojme pohľad na neúspešného bezdomovca, ktorý ním chcel byť, nedojme ma ani film o neúspešnej prostitútke, ktorá ňou nechce byť. Okrem toho je vo filme jej profesia cudne obchádzaná, aby vynikol jej citový život (vrchol takéhoto účelovo deformovaného prístupu predstavoval film Pretty Woman, i keď to je úplne iný level). Takže nespochybniteľným v tomto filme je iba geniálny výkon Giulietty Masini, ktorý sám o sebe stojí za konečné tri hviezdičky, ktoré som filmu pridelil.

Filmy o hudbe mojej mladosti ma automaticky zaujímajú, aj keď spravidla neprinesú nič prevratného, čo je prípad tohto filmu. Som v nej zorientovaný a tak mám možnosť si vychutnávať zaujímavé detaily a neznáme fakty. Teda, ak tam sú. A v tomto filme ich bolo pomenej. Ale hlavný motív vzostupov a pádov v showbiznise a Cadillac, ako symbol úspechu stačia na mierny nadpriemer.

Každý nejako začína a Vlasta Burian sa za tento začiatok nemusel hanbiť. Najmä, keď boli vlastne začiatky dva - Burianov a zvukového filmu. Vlastovi Burianovi veľmi svedčali úlohy, v ktorých bol navlečený do nejakej uniformy. Čím honosnejšej, tým lepšie. Aj v tomto filme už rozohral register svojich komických nápadov a pri všetkej nedokonalosti mu to slušalo.

Vlastne som hľadal film California a naďabil som na tento dokument, ktorý, a to súhlasím s gudaulinom, nie je dokumentom, ale skôr medailónom skupiny Mamas and Papas. Pretože som hudobne ukotvený v sixties a túto skupinu som na rozdiel od väčšiny užívateľov ČSFD sledoval "v priamom prenose" rád som si oživil spomienky na ňu. Ich skladby sú pohodové, melodické, ich vokály krásne znejú a poslucháč má pri ich počúvaní dobrý pocit. Možno niektorí dodnes. Rád som si tento hodinový filmík pozrel, pretože v ich slávnom období k nám prenikala iba ich hudba, nie hudobné klipy.

Z atraktívnej a stále aktuálnej témy dokázali tvorcovia vytĺcť iba priemerný film, ktorého najväčším nedostatkom je jeho dĺžka. Pritom tých 140 minút si nevynútil košatý dej, ktorý nebolo možné skrátiť, ale nezmyselné opakovanie rovnakých sekvencií, ako keby tvorcovia neverili divákovi, že ideu dokáže pochopiť hneď na prvý krát, Film je o hre, ktorá sa hrá už veľmi dlho a ktorá funguje bez ohľadu na krajinu a jej zriadenie. Z času na čas sa vyskytnú nejaké poruchy vo fungovaní, niekto sa pokúša vniesť do nej princípy ako napr. "padni, komu padni" a vtedy sa ukáže, že túto hru hrajú vplyvní a mocní, pre ktorých nie je problém obstarať si rýchle a účinné odstránenie rušivých vplyvov, aby všetko mohlo fungovať ako doteraz.

Problém mužskej neplodnosti má v islamských krajinách iný rozmer, než napr. v Európe. Jeho riešenie v tomto nie je riešením, ale zárodkom nových problémov, ktoré žijú vlastným životom a určujú smerovanie deja k jeho delenému happy endu. Stretnutie s filmom nakrúteným v krajine pre mňa filmovo exotickej som uvítal, len som nedokázal stráviť to "prelínanie časových rovín", ktoré mi skôr pripomínalo výsledok práce opitého strihača, ktorý poplietol poradie jednotlivých sekvencií.

Kniha Chladnokrvne patrí do Top 100 kníh z mojej knižnice. Plný počet hviezdičiek som dal aj jej vynikajúcej Brooksovej adaptácii z roku 1967. Raňajky u Tiffanyho znesiem iba vo filmovej podobe vďaka obľúbenej Audrey Hepburn. Ďalšie knihy, ako napr. Lúčna Harfa som tuším ani nedočítal. Z toho je zrejmé, s akým záujmom som pristupoval k filmu Capote, ktorý sa zaoberá spisovateľovým životom od okamihu, keď ho upútal článok o vražde Clutterovcov až po popravu páchateľov. Moje sklamanie z nudného filmu o odpornom pupušovi bolo veľké a dabing ho ešte pritvrdil. Film nezmenil môj obdiv ku knihe, iba mi zhnusil jej autora. A pretože neviem, či je umením zahrať takú kreatúru, v celom filme ma zaujala iba Catherine Keener.

Jedinou otázkou, na ktorú nepoznám odpoveď je, prečo som tento výtvor sledoval až do polovice. Doplňujúcou otázkou, na ktorú takisto nepoznám odpoveď je, prečo o tomto výtvore vôbec píšem. Jedinou otázkou, na ktorú poznám odpoveď je, prečo sú takéto výtvory medzi mládežou tak obľúbené, že na ne dokonca chodia do kina. Ale nepoviem.