nascendi

Nedá sa povedať, že by filmov zo zákulisia predvolebných kampaní v Amerike bolo málo, ale iba zopár sa radí k mimoriadnym, akým je podľa mňa aj Deň zrady. Zaujímavé, že mimoriadnym ho u mňa neurobil strhujúci dej, komplikované zápletky a opovrhnutiahodné intrigy, ale vynikajúce herectvo Ryana Goslinga, spoľahlivé výkony ostatných, pričom Georga Clooneyho začínam považovať za lepšieho režiséra, ako herca, neprehliadnuteľne pôsobivá hudba, výborne napísané dialógy a primeraná stopáž. To, že do vysokej politiky sa nechodí s čistými úmyslami, ani s nezašpinenými rukami nie je žiadnou novinkou. Novinkou bolo, ako som čítal v jednom z komentárov, podcenenie úlohy pešiaka, ktorého sila je závislá od umiestnenia na šachovnici a postavenia ostatných figúr. Obvykle sledujem filmy, ktoré majú 80 % a viac. Ale táto výnimka sa mi vyplatila.

Pramen života ma nenadchol. Samotný námet je veľmi príťažlivý na filmové spracovanie vhodný, ale súčasne je to veľmi háklivý materiál, na ktorom je okamžite poznať figúrkovitosť, schematickosť, tlačenie na pílu, čo sa podľa mojej mienky plne prejavilo aj na tomto filme. Neveril som príbehu ani veľmi konaniu jednotlivých postáv a tak mi bolo jedno, čo sa stane a ako to skončí. Monika Hilmerová hrala dobre, ale to na film nestačilo. Veľmi slabé tri hviezdičky.

Dvanásť rokov po Kurosawovej verzii som sa dostal k pôvodnej a napriek takmer všeobecnej mienke, že je autentickejšia, poetickejšia a ruskejšia, ako Kurosawova, hodnotím ju ako priemernejšiu. Je prírodnejšia, ekologickejšia, naivnejšia a poznačená rokov svojho vzniku. Nepopieram, že je rovnako hodnotná a rozdiel v hodnotení spôsobil rozdiel vo vnímaní. Mal som však dobrý pocit z toho, že som si bezproblémovo pozrel film v ruštine. Celkom závidím mladým, že rovnako dobre si pozrú filmy v angličtine.

Výsledok prekvapujúceho spojenia Kurosawu s Mosfilmom je naplnený človečinou až po samotný okraj. Tempom obvyklým pre Kurosawu, demonštruje film nielen dokonalú adaptáciu Goldského lovca na tajgu, ale aj závislosť schopnosti v nej prežiť napríklad na dobrom zraku. A rovnako ako tuleň, ktorý je vo vode suverénom a na suchu kalikou, tak aj Dersu Uzala, suverén v tajge, zakrátko spozná svoju neschopnosť žiť v cudzom mestskom prostredí. Okrem obvyklého Kurosawovmu problému s nečinnými strihačskými nožnicami je ťažké tomuto filmu niečo vyčítať. A napriek tomu, že ani ničím príliš neohromí, si ho väčšina divákov bude dlho pamätať.

Na tento televízny film som bol zvedavý najmä pre sira Anthonyho Hopkinsa a Kristin Scott Thomas. Moje očakávanie ešte zvýšil Graham Greene, ktorý sa objavil v úvodných titulkoch. Začiatok ma uchvátil, pretože údel rukojemníkov ma nikdy nenechá pokojným. Aj zúfalý pokus o uniknutie osudu ponúkal veľké možnosti na rozvíjanie zaujímavého príbehu. Bohužiaľ. Dočítal som sa, že režisér sa neodchýlil od Greenovej predlohy, takže mi svojou prekombinovanosťou a neuveriteľnosťou prekáža už ona. Obaja herci, na ktorých som bol zvedavý, ma nesklamali. K tomu možno pridať dobrú hudbu, výpravu a najviac tri hviezdičky za nenaplnené očakávania.

Pre filmových fanúšikov povinná záležitosť. Pre mňa ťažko hodnotiteľná a v niektorých momentoch aj ťažko dopozerateľná. Ejzenštejn je nespochybniteľným filmovým klasikom a prvá časť filmu je obdivuhodná, pretože klipový prístup je doteraz v kurze. Lenže aj ten najlepší filmový montážnik začne nudiť, keď predvádza dielo bez osobností nakrútené s veľmi chabým scenárom. A tak, približne po 90 rokoch od nakrútenia, vo mne ako trvalá spomienka ostane scéna na schodoch z Potemkina a scéna na moste z Desiatich dní. Veď ani to nie je málo. Po väčšine filmov neostane ani smrad.

V dielach Agathy Christie som predovšetkým oceňoval nápad a konštrukciu diela. V mladosti som so záujmom prečítal jej dostupné diela a bol som s nimi spokojný. Dnes, po desiatkach rokov, keď sledujem adaptáciu jedného z jej známejších diel, už z predošlého dobrého pocitu neostalo nič.  Nespôsobuje to ruština, i keď jej použitie je pri klasickej anglickej detektívke neobvyklé, ale najmä divadelné deklamovanie replík, ktoré vo filme pôsobí neprirodzene. Ak k tomu prirátam neskutočnú rozťahanosť filmu, nevýrazných hercov a absenciu nejakých režijných nápadov, tak je dielo dokonané.  Ak by som tento film nevidel, o nič by som neprišiel.

K Agathiným černoškom, či Indiánom som mal vždy rezervovaný postoj kvôli ich vykonštruovanosti. Ale Pollockovo spracovanie je mi veľmi blízke, pretože sa zhoduje s mojou predstavou. Ako bonus tam mám dvoch hercov z My Fair Lady, takže trojkové hodnotenie vyjadruje spokojnosť s filmom, ktorý nemôže prekročiť limity určené literárnou predlohou.

Nemôžem tento film brať vážne. A na to, aby som ho bral ako paródiu tam bolo dosť málo príležitostí na zasmiatie. Dve hviezdičky dávam preto, že Banderas sa narodil v rovnaký deň a mesiac ako ja a preto, že som film nedopozeral do konca. Čudné dôvody, nie? Ale bol to aj čudný film.

Nemám najmenší problém vyjadriť, že by bolo lepšie, ak by tento paškvil westernu nebol nikdy nakrútený. Western nie je mojim obľúbeným žánrom, ale našiel som si aj v jeho rámci niekoľko skvelých filmov. Ale aj nepodarkov. Náhodne spomeniem Nájomného zabijaka, Shane a Destry. Spoločné s Nájomným zabijakom a Shane má výber nevhodného hlavného hrdinu. Potom už stačí klišé namiesto príbehu, zlé dialógy a naivné herecké výkony, ktoré museli museli vyvolávať rozpaky už v dobe premiéry. Myslím, že tento film mal bližšie k Limonádovému Joeovi, než k poriadnemu westernu.