nascendi

Sidney Lumet je môj obľúbený režisér. Spoločným znakom jeho filmov je, že za málo peňazí dokáže urobiť poriadnu muziku. Nie inak je to aj v tomto filme, o ktorom som ani netušil, že existuje. Napriek tomu mu bez rozpakov dávam plný počet hviezdičiek. Dobu, v ktorej bol nakrútený si veľmi živo pamätám. Po karibskej kríze sme tušili, že ani aktuálny overkill nás nemusí uchrániť pred globálnym konfliktom. Bláznov je vo svete stále dosť a Kahnovu knihu Thinking about Unthinkingable som nepridal do poličky ku knihám sci-fi žánru. K filmu ani nemám čo dodať, pretože ako Lumet, tak aj Fonda sú pre mňa zárukou kvality. Pre mladších kolegov, ktorí by snáď mali dojem, že ide o nejakú neaktuálnu starinu iba pripomeniem, že tak ako vtedajšia technika predbehla ľudí, môže sa to zopakovať pri remake na tému umelej inteligencie. Veď poviedka Anatolija Dneprova Krabi na ostrove niečo naznačila. Už pred 60 rokmi.

Poklad na Sierra Madre je jednou z troch Travenových kníh, ktoré sú v mojej knižnici. Uplynulo veľa rokov, než som sa dostal k možnosti vidieť film nakrútený podľa nej opakovane. Neviem prečo ho označujú za western, keď iba hudba znela z času na čas westernovo. Je to plnokrvná dráma o životných hodnotách. Miestami naivná, ale s dostatočnou výpovednou hodnotou, ktorá mi pripomenula Stroheimovu Chamtivosť. Autentické prostredie, vynikajúce herecké výkony, gradujúce napätie mi aj po rokoch pripravili podobný zážitok, aký som mal pri jeho prvom zhliadnutí. O zmene päťhviezdičkového hodnotenia vôbec neuvažujem a na prípadné vyradenie z Top 100 je vždy dosť času a málo adeptov.

Tak to bol opäť zážitok porovnateľný s tým, ktorý som mal pred päťdesiatimi rokmi, keď som Onibabu videl premiérovo. S Kanetom Šindóom sa mi v mysli spájajú dva filmy - Ostrov, na ktorý sa už príliš nepamätám a Onibaba, ktorú som mal možnosť vidieť opakovane. Nie som fanúšikov hororov a mysterióznych filmov a nemyslím si, že by mala byť zaradená do takých škatuliek Podľa mňa je to film o tom, ako následky vojny deformujú ľudské správanie a rôzne nadstavby, ako morálka, česť, spravodlivosť atď. strácajú zmysel. A čím je situácia horšia, tým je správanie tých, čo prežili, prízemnejšie, živočíšnejšie, účelové. Všetko sa podriaďuje snahe prežiť za akúkoľvek cenu. Kaneto Šindó dokázal o tom nakrútiť film a stačilo mu k tomu tŕstie, zopár hercov a deju primeraná hudba. A výsledkom je, okrem iného, aj to, že tento film mám zaradený v stovke najlepších.

Neprečítal som žiadnu z kníh Stephena Kinga a nemám z toho traumu. Doteraz som videl sedem filmov nakrútených podľa jeho kníh a som rád, že k päťhviezdičkovým (Shawshanku, Misery a Osvieteniu) pribudla Dolores Claiborne. Rozdiel medzi štvor- a päťhviezdičkovým filmom je v emociálnom účinku. Film s najvyšším ohodnotením ma musí svojim spôsobom uchvátiť, vtiahnuť do seba a u Dolores sa to podarilo. Nemá zmysel vymenovávať čo všetko sa poskladalo na úžasnom celkovom dojme, ale kreácia Kathy Bates bola neskutočná a ako som si pozrel aj neocenená. Nemá rovnako zmysel zamýšľať sa, ako to robia Kingológovia, nad odchýlkami predlohy a filmu. Nemá vlastne zmysel nič iné, ako si vychutnať tento dramatický skvost vo všetkých jeho nuansách.

Po mnohých rokoch som si s chuťou opätovne pozrel tento vynikajúci film. Považujem ho viac za sociálno kritický, než samurajský. Vynikajúcim spôsobom zobrazil, aké dôsledky mala doba mieru pre týchto jednoúčelových bojovníkov. A ako perfídnosť vodcov klanov fungovala aj pred štyrmi storočiami. Bola chvíľa, keď som zaváhal nad plným hodnotením, pretože mi to rozprávanie začalo pripomínať Šeherezádu, ale dramatické vyvrcholenie všetko uviedlo do správnych koľají. Aj keď som videl viacero filmov so samurajskou tematikou, Harakiri medzi nimi má svoje nespochybniteľné a nezameniteľné miesto.

Už som si pred časom povzdychol, aká veľká a neodstrániteľná škoda sa stala, že hry zo začiatkov Radošinského naivného divadla neboli zaznamenané a neuchovali sa tak pre ďalšie generácie. Paradoxne sa zachovala práve jedna z najtypickejších a najlepších hier - Človečina. Hra pre ktorú jej autor Stanislav Štepka vymyslel aj nový žáner - tragifraška. Hralo ju päť vtedy ešte málo známych hercov (Katarína Kolníková, Miroslav Siget, Oľga Májovská, Iveta Miffeková a Milan Markovič) a vytvorili dielo, ktoré pretrváva roky. Keďže som mal to šťastie vidieť hru asi tri roky po jej premiére, vnímal som aj jej kontrast s prebiehajúcou normalizáciou. A pri sledovaní najnovších hier si uvedomujem, akým vývojom divadlo prešlo, koľkým hercom poskytlo svoje dosky, pričom jedinou jeho konštantou bol a ostáva Stanislav Štepka.

Videl som pomerne slušný počet gangsteriek. Až toľko, že niektoré po čase nedokážem odlíšiť od iných. Od Briana de Palmu som videl väčšinou nadpriemerné až výborné filmy. Al Pacino patrí medzi mojich obľúbených hercov. Plné hodnotenie dávam zriedkavo. To sú vstupné údaje. Carlitova cesta ma zaujala svojou odlišnosťou a tým aj zapamätateľnosťou. Cítil som v nej závan gangsterských filmov, aké sa nakrúcali pred desaťročiami. Napriek dlhšej stopáži som sa pri nej nenudil. Dokonca som ochotný uvažovať, že by som ňou vystriedal niektorý film z mojej Top 100.

Pamätám si, ako nám pražskí kolegovia v rámci odbornej prípravy priniesli začiatkom deväťdesiatych rokov mizernú kópiu tohto filmu. Bol to vtedy pre mňa veľký zážitok. Dnes som si film takmer po tridsiatich rokoch pozrel opakovane, v kvalitnejšej verzii a zážitok bol porovnateľný. Je to film, ktorému po odbornej stránke nie je možné veľa vyčítať. Prvá časť, do napadnutia, ukazuje eskaláciu napätia a jej odozvu v reakciách zodpovedných orgánov a organizácií, ako i občanov. Zvláštne je poznanie, že nie samotný útok, ale dni, týždne, mesiace a roky po ňom by boli tým najhorším, čo by tí, ktorí prežili museli absolvovať. Nie nadarmo sa vraví, že v atómovej vojne by živí závideli mŕtvym. Film na rozdiel od hollywoodských katastrofálne katastrofických kravín neprináša ani štipku optimizmu, a to je paradoxne jeho najväčším kladom. Nedokážem si dosť dobre predstaviť, ako sa za tridsať rokov zmenil repertoár zbraňových systémov a či by popri nich aj tento film nevyzeral, ako relatívne prijateľný variant globálneho konfliktu. Už samotné koketovanie nezodpovedných politikov s "obmedzeným" použitím jadrových zbraní je desivejšie, ako filmy tohto typu. Ľudia sú pravdepodobne nepoučiteľní a teória, že každá civilizácia má v sebe zakódovanú tendenciu k sebazničeniu, má každým rokom bližšie k realite.

Už štyri mesiace som žiadnemu, premiérovo videnému, filmu nedal plný počet hviezdičiek. Nejasne som si uvedomoval, že existuje nejaký film All About Eve, ale až po takmer 70 rokoch od nakrútenia sa mi ho podarilo vidieť. A som veľmi príjemne prekvapený. Mal som možnosť obdivovať réžiu majstra Mankiewicza, ktorý sa podieľal aj na scenári a precíznych dialógoch, ktoré majú leví podiel na vykreslení atmosféry showbiznisu v tých rokoch, veľmi presné a uveriteľné herecké výkony, a to nielen u dominujúcej Betty Davis, ale aj u vedľajších a doslova epizódnych úloh. Veľmi som si tento film užil a bez problémov ho zaradím do stovky mojich najobľúbenejších.

Presne pred deviatimi rokmi som Zlo videl po prvý krát. Napísal som k nemu obvyklé 50-slovné impresie, zaradil ho medzi stovku najlepších zahraničných filmov, ktoré som v živote videl a z nepochopiteľných dôvodov som k nemu zabudol napísať komentár. Dnes som si ho pozrel opakovane a mal som z neho rovnako silný dojem, ako vtedy. Naďalej ma nezaujíma nakoľko je film realistický, ani či je jeho pozitívne ukončenie v súlade s predchádzajúcim dejom. Zaujíma ma, že je to jeden z tých zriedkavých filmov, ktorý diváka od začiatku vtiahne do deja, núti ho prežívať Erikove peripetie osudu a občas mu zabraňuje v pravidelnom dýchaní. Necítim potrebu film porovnávať s inými, zaraďovať do nejakého umeleckého prúdu, beriem ho taký aký je. A podľa mňa ide o výborný, nezabudnuteľný film.