nascendi

Doteraz som nevidel nič od Zvjaginceva, takže som bol pred Leviatanom bez predsudkov. Zo začiatku som bol príjemne prekvapený, pretože ruské reálie boli zobrazené presne, i keď v nekonečne dlhých a často aj prázdnych záberoch. Neskôr mi však začala prekážať diskontinuita rozprávania, ktorú som pripisoval opitému strihačovi (pretože tej vodky vo filme bolo tak neuveriteľne veľa, že musela ostať aj pre tvorivý kolektív). Takže z pôvodne zamýšľaných štyroch hviezdičiek ostali obligátne tri a v pamäti mi ostane iba scéna na policajnej staniciu a búranie Kojlovho domu. Ale keď som si pozrel film opakovane, ostalo mi v pamäti viac scén, ocenil som atmosféru a pridal hviezdičku.

Prehliadka columbovskej série na TV Barrandov mi okrem iného prináša trpké poznanie, že pôvodné nadšenie nad každým dielom série, nahrádza po štyridsiatich rokoch pocit trápnosti nad stereotypom postavy poručíka Columba. U neho rozlišujem iba dve polohy - jednu štandardnú, na ktorú som zvyknutý a ktorá mu priniesla popularitu a druhú, v ktorej charakteristické prvky postavy preháňa ad absurdum. Poručík newyorskej polície potom vyzerá, ako posledný bezdomovec z bratislavskej hlavnej stanice s cigarou ako prejavom bezohľadnosti. Ani Schimanski z Miesta činu nebudil dojem elegána, ale udržal charakteristiku postavy v únosných medziach, čo sa Petrovi Falkovi vždy nepodarilo. V tomto diele napríklad pri nechutnom kŕmení sa kaviárom. Ale všetko ostatné bolo nadštandardné, takže som pri opakovanom sledovaní pridal hviezdičku, lebo kaviár nemôže určovať hodnotenie.

Nikdy som o konferencii vo Wannsee nepočul, ani nečítal, čo je pri mojom slabšom záujme o históriu pochopiteľné. Aj keď sa väčšina filmu odohráva v jednej miestnosti, nemusí sa vnímavý divák obávať nudy. V postupnom zjednocovaní stanoviska je možné nájsť vzdialenú podobnosť s filmom Dvanásť rozhnevaných mužov, i keď v jednom prípade rozhodovala reálna moc a v druhom argumenty. U Konferencie vo Wannsee na mňa najviac zapôsobilo, že tam prebiehala diskusia, prezentovali sa názory, argumenty a divák si uvedomoval, že touto takmer akademickou debatou sa približuje dohoda, ktorá bude stáť životy väčšiny európskych Židov. Jedinou drobnou výhradou, ktorú k tomuto zaujímavému filmu mám je, že by sa možno našli herci, ktorí by sa viac fyzicky podobali stvárňovaným osobám. Aj keď by neboli herecky tak na výške ako napr. Kenneth Branagh, Colin Firth a Stanley Tucci.

Nevedel som nič o tomto filme a teda som nevedel ani to, že mi pripraví jedno z najpríjemnejších tohoročných filmových prekvapení. Najväčšiu zásluhu na tom má samozrejme Matthew McConaughey. Bolo úžasné sledovať vývoj ním stvárňovanej postavy, jej interakciu s príbehom a s potrebami rovnako postihnutých ľudí. Aj ostatní herci, osobitne Jared Leto, prispeli k výslednému zážitku z filmu. Ak by som chcel nájsť nejaký nedostatok na tomto diele, označil by som tak podcenenie dobového zasadenia príbehu. Nie každý z divákov pozná dobu, v ktorej sa príbeh odohráva, stav terapie AIDS, ako aj neohroziteľnú pozíciu FDA pri zaisťovaní zdravia Američanov a ziskov farmafiriem. Plný počet hviezdičiek dávam raz za pol roka a po ôsmich rokoch som aj v tomto prípade jednu odobral.

Konečne sa mi podarilo vidieť film, na ktorý som dlho čakal. Už som si zvykol, že čím dlhšie čakám na nejaký film, tým väčšie sú moje očakávania a tým je aj pravdepodobnejšie, že nebudú naplnené. Klimov nakrútil veľký film a hrozných dejinných udalostiach. Veľký film najmä z filmárskeho hľadiska, keď používané postupy robia z neho takmer študijný materiál. Preto ma prekvapilo, že u niektorých záberov bola prepísknutá ich dĺžka a na práci s komparzom boli zreteľné nedorozumenia. Jedno zabitie je vraždou, tisícka štatistikou. Ani sa nečudujem, že vlečenie hlavnej ženskej postavy ľahostajným Nemcom po blate bolo pre mňa silnejším zážitkom, než upálenie dedinčanov v kostole. V každom prípade považujem Klimovov film za mimoriadny a prelomový, pretože sa v podmienkach rúcajúceho sa sovietskeho impéria dokázal pozrieť na vojnové udalosti prostredníctvom hrôz, ktoré so sebou prináša a bez povinnej heroizácie.

Možno sú štyri hviezdičky prejavom nadhodnotenia, ale lepšie bude ich vnímať ako výraz toho, ako ma tento film zaujal. Príbehom sú životopisné filmy viacmenej stereotypné, ani osobitosti spolupráce dvoch odlišných ľudí v rasovo rozdelenej Amerike neboli tým, čo ma zaujalo. Ale herecké výkony, drobnokresbu pováh, ambícií, možností, tvrdohlavosti i nutných ústupkov som si vychutnal. Myslím si, že môj dobrý pocit pri záverečných titulkoch dostatočne odôvodňuje hodnotenie.

Trochu som v tomto prípade nadsadil, ale mal som pocit, že v tejto epizóde sa Columbo vyhol preháňaniu svojej ošuntelosti, príbeh bol zaujímavý a Donald Pleasence bol viac ako dôstojným protihráčom Petra Falka.

Na ČSFD sa už hodnotia aj videoklipy a televízne noviny, a tak svoju zásadu nepridávať sa k týmto chybným krokom poruším aspoň v prípade spomienky na tento výnimočný seriál, ktorý vznikol iba vďaka zvláštnej zhode okolností a dokázal, že keď takéto niečo nastane, tak ani popularizácia astronómie nemusí byť neprekonateľnou prekážkou.

Dlho som čakal na nejaké prekvapenie z domácej filmovej tvorby. A vďaka Smuteční slavnosti som sa dočkal. Je to mimoriadny film, u ktorého mám problém vymenovať všetky jeho prednosti. Tak iba v náhodnom poradí spomeniem čiernobiely materiál, nevtieravú hudbu, atmosféru socialistického dusna, nemilosrdné obnažovanie ľudskej povahy nezávislej od režimu, úsporné vyjadrovanie a gestá hercov, množstvo náznakov, podobenstiev a odkazov. Pochopili ich aj cenzori a vedeli, kde má takýto film spočinúť. Nedávno som videl Noc nevěsty a oba filmy majú veľmi podobné videnie dobových udalostí. A oba filmy sú svetlými bodmi filmografie šesťdesiatych rokov.

Nemám najmenší problém s tým, aby som tomuto filmu dal štyri hviezdičky aj keď je to film športový a ja sa so športom príliš neráčim. Ale je to film o koňoch, ktoré sú mojimi najobľúbenejšími zvieratami, o parkúre, v ktorého blízkosti som sa dva roky pohyboval a nakoniec je to aj film o ľuďoch okolo koní a ich vzťahoch, čo u športových filmov nebýva až tak časté. Okrem toho je to film, v ktorom jeho tvorcovia nezaprú, že svojmu remeslu rozumejú, čo je zrejmé najmä u kamery a hudby. A aj keď na Phar Lap nedám dopustiť, Jappeloup si ma získal rovnako. Okrem iného prispel k tomu, že sa mi vybavili staré spomienky na Tatára a Polara.