nascendi

Mám síce napozeraných mnoho častí Leteckých katastrof, ale toto bolo predsa len niečo úplne iné. Veľmi dobre pozerateľný thriller s neznámymi a predsa zaujímavými hercami, veľmi dobrou hudbou a predovšetkým napínavým, gradujúcim dejom. Tak som zasa po čase spokojný  s užitočne strávenými dvomi hodinami pred obrazovkou.

Film dlhší, ako by sa patrilo na 129 minút. Film, ktorý ma príliš nezaujal. Ťažko mi bolo uveriť, že tridsaťročná žena sa hľadá, ako zvykne väčšina dvadsiatok. Bol to film, ktorého premietanie som mohol v ktorejkoľvek chvíli posunúť o desať minút a pravdepodobne by som o nič neprišiel. Film, na ktorom je vidno, aký význam pripisujú ľudia bezvýznamnostiam, keď sa nemusia starať o holé živobytie. Pripadal som si, ako keď som sa v šesťdesiatych rokoch snažil pochopiť, čo to tí ľudia na Západe majú s odcudzením.

Zaujímavý dokument ukazujúci, akou nápaditosťou disponovali ľudia, ktorí mali záujem a potrebu nahliadnuť za ideologickú ohradu, ktorou boli obkolesení. Ich správanie mi je veľmi blízke, pretože v Bratislave  sme žili rovnakým problémom a každý zháňal konvertor na systém PAL, ktorý umožňoval sledovať vysielanie viedenskej televízie. Zaujímavé bolo, čo všetko sa stalo symbolom toho iného sveta, do ktorého sa snažili ľudia nahliadnuť.

Tento protektorátny film vyvolal u mňa iba trpké pousmiatie. Je to už druhý český film z porovnateľnej doby, v ktorom defraudant (mankár) spácha samovraždu. To je niečo, čomu dnešní mladí diváci určite nebudú veriť. Dnes namiesto samovraždy, splatenia dlžnej čiastky a očistenia mena príbuzenstva sa vykrikuje o prezumpcii neviny, angažujú sa advokáti, ktorí fungujú ako spolupáchatelia, aktivujú sa vplyvné známosti a keďže sieť ekonomických delikventov je husto prepletená, vinník väčšinou vyviazne bez trestu lebo "trestný čin sa nestal" prípadne so symbolickým "no, no, no!" A show pokračuje ďalej. Terézia Brzková nesklame v žiadnom filme.

Mnohokrát som v komentároch spomenul, že nemám rád horory a nechápem prečo sa vôbec nakrúcajú. Tiež som písal o tom, že pokiaľ neuvidím nejakú príšeru, potiaľ je film pre mňa pozerateľný. Bohužiaľ v tomto filme sa to len hemžilo rôznym krvilačným hmyzom, ktorý nastúpil na scénu vždy, keď bolo potrebné prerušiť nezaujímavé dialógy a málo kreatívne nápady, ako sa dostať z tej mizérie. Takže po objavení dážďoviek a neskôr aj vážok a netopierov už nastúpil rýchloposun, ktorý ma doviedol do happy endu. Medzi užívateľmi ČSFD je veľké množstvo fanúšikov hororov, ktorým doprajem ich záľubu a počítam s tým, že oni mne recipročne doprajú nestotožňovať sa s ňou.

Je mi to ľúto, ale v mojich pocitoch po dosledovaní filmu prevláda sklamanie. Pravdepodobne to spôsobili priveľké očakávania. V každom národe a v každej kritickej dobe sa nájdu Chamberlainovia a Churchill. Chytráci, ktorí volia ústupky a kompromisy so stratou tváre a tí, ktorí sa so zurvalosťou buldoga valia vpred aj keď vyhliadky na ich úspech sú minimálne. Tohto zápasu sa mi vo filme nedostávalo a namiesto toho som dostal obraz rozplizlý mnohými nepodstatnými detailmi. Ale bohužiaľ, takýto dojem u mňa prevláda u väčšiny životopisných snímkov.

K veľkému počtu filmov o holokauste a filmov z prostredia súdnej siene pribudla aj Hracia skrinka. Som s ňou spokojný, ale niekoľko výhrad mi bráni označiť ju za mimoriadny film. Mimoriadne sú určite herecké výkony, mimoriadne je, že film bol inšpirovaný skutočnou udalosťou, ale tým to aj končí. Costa-Gavras, verný svojmu ľavicovému zmýšľaniu, podvedome tlačí na pílu a v príbehu sa tak objavujú falošné tóny. Nepochopil som vieru ľudí v to, že starostlivý dedko a otec a krutý nacista sa vzájomne vylučujú. Na druhej strane sa mi páčila úloha hracej skrinky v deji.

V časoch mojej mladosti sa nikto nepozastavoval nad tým, že vo filmoch sa hodne chodí, behá a zobrazujú sa aj ďalšie prozaické činnosti. Dnes mi to prekáža, a nielen mne. Filmári predsa nie sú platení časovou mzdou a tak nevidím dôvod na takéto zbytočné spomaľovanie deja. Sú filmy, v ktorých chôdza, bez a dokonca aj mlčanie majú svoj význam, ale v Kitanovej road movie mi ostal neodhalený. Kitano sa tak ani na piaty pokus nestane mojim obľúbených režisérom.

Chvíľu trvá, než všetko dostane zmysel - tak tieto slová som si vzal pre priblíženie pocitu, ktorý som mal po dopozeraní rytierov. Stúpa počet filmov, v ktorých sa režiséri pohrávajú s miešaním žánrov a ďalšími porušeniami dlho nemenných pravidiel. A pokiaľ to robia minimálne tak dobre, ako A.T. Jensen v tomto filme, dočkajú sa aj kladnej odozvy. Neviem prečo sa mi v určitých momentoch vybavoval Big Lebowski, v iných Nehanební bastardi, ale môžem konštatovať, že v prvých dvoch tretinách som bol takmer bezvýhradne spokojný. Potom to z multižánrovosti prešlo do vážneho tónu, pomalšieho tempa a už to stratilo časť pôvodnej príťažlivosti. Nebudem sa rozplývať nad Mikkelsenovým výkonom, ani vyhľadávať drobné nedostatky. Ide o mimoriadny film, aj keď by mu odo mňa viac svedčalo sedem hviezdičiek v desaťhviezdičkovej škále.

Pred sledovaním som si prečítal pár komentárov z krajných častí hodnotiaceho spektra. Prekvapilo ma, že ma pri sledovaní filmu neiritovala rasovo a nábožensky premiešaná komunita, pretože mi celú dobu chodil hlavou zle riešený problém autistických jedincov, ktorých nevyliečiteľné postihnutie si vyžaduje dlhodobú, kvalifikovanú a drahú starostlivosť. Tú môže a musí poskytnúť iba štát.  Tento film je o skupine nadšencov, ktorí sa pokúšajú suplovať zlyhávajúci štát, ktorý ako v zlom vtipe ešte na nich posiela kontrolu. Nemám rád takéto flekovanie, zbierky, charitu a podobné iniciatívy, skôr som za poriadne vyprášenie zodpovedných. Film sa mi páčil oveľa viac ako falošní Nedotknuteľní, ale nad priemer sa u mňa aj tak nedostal.