nascendi

Bizarný, predvídateľný a neuveriteľný príbeh, ktorý je údajne nakrútený podľa skutočnosti ma nielenže nezaujal, ale dokonca nahneval, pretože niekto kalkuluje s mojou naivitou a to nemám rád. Ária Čo-čo-san patrí medzi moje najobľúbenejšie, aj keď od odmietača opier to nevyznieva príliš pochvalne. Pochvalne sa môžem vyjadriť o herectve Jeremyho Ironsa a to je asi tak všetko, čo ma na filme nenahnevalo. Bol to štvrtý Cronenbergov film, ktorý som videl a prirodzene aj posledný, pre nedostatok záujmu.

Silný zážitok. Od vodičáku k termoske. Ale prevažne o tom, ako sa sľuby menia na očakávania a tie sa zrážajú s realitou. A v centre toho všetkého je sedemnásťročné dievča, na ktoré matka nakladá riešenie všetkých úloh spojených s náhlym úmrtím otca, ktorého vlastne ani poriadne nepoznala. Dievča s obdivuhodnou vytrvalosťou zdoláva jednu prekážku za druhou bez toho, aby si uvedomila svoje vkročenie do sveta dospelých. Zofia si samozrejme celý film privlastnila bez toho, aby to niekomu prekážalo.

Nebudem sa vyjadrovať k ostatným hodnotiteľom a vlastne ani k filmu. Už som niekde vyjadril názor, že ak sa budú nakrúcať podobné filmy, obmedzím svoj záujem na filmy nakrútené v 20. storočí. V závere filmu ma potešila skladba Gerryho a Pacemakers You' ll Never Walk Alone, aj keď to nebolo zámerom toho naj šulina, ktorý film spáchal. Dve hviezdičky sú za choreografiu strieľačiek.

Pozrel som si pol storočia starú  televíznu inscenáciu románu Kingsley Amisa, ktorý je ešte o pár rokov starší. S ľútosťou musím konštatovať, že napriek nasadeniu osvedčených hercov nedokázal ani taký skúsený režisér, akým nepochybne Fratišek Filip bol, zabrániť tomu, aby som jeho dielo sledoval s vypätím všetkých vôľových vlastností a ani tak sa neubránil občasným mikrospánkom. Príčinu vidím nielen v anglickom humore, pre ktorý nemám dostatočne vyvinuté receptory, ale najmä  v zostarnutí predlohy i samotnej inscenácie. Z pohľadu súčasného diváka netuším, čo mu mala táto inscenácia priniesť.

Film som si matne pamätal a zaujímalo ma, ako tento posledný Fričov film budem vnímať po rokoch. Videl som vyše 30 Fričových filmov, poznám väčšinu Dietlových predlôh a Sováka príliš neobľubujem. Na rozdiel od Mileny Dvorskej, ktorá v mojich očiach patrí do prvej päťky najkrajších českých herečiek. Film považujem za mierne zábavnú socialistickú krimikomédiu, kde je všetko pekne upratané, aby nikto nehľadal dvojzmysly, skrytú kritiku režimu alebo dokonca úspech pri podvode. Na druhej strane voice-over  ušetril mnoho vysvetľovania a pohol dej dopredu.

Po niekoľkých filmoch, ktoré nestáli za zhliadnutie som sa konečne dostal k mimoriadnemu filmu, o ktorom by som to vopred nepovedal. Veľa sa píše o jednom nekonečne dlhom zábere, ale podľa mňa to nie je ani všetko, ani to najpodstatnejšie, čo film ponúka. Pre dramatické a konfliktogénne situácie sa hodia iné objekty, než je špičková reštaurácia. A pritom stačilo, aby kumulatívne problémy šéfkuchára prevládli nad jeho obrannými pokusmi a dobre fungujúci stroj sa začal zadrhávať. Netušil som, koľko problémov môže generovať prostredie reštaurácie a keď k vnútorným problémom sa pridá kretén vo funkcii kontrolóra a  hostia, ktorých zabáva sekírovanie personálu, tak je nešťastie hotové. Veľmi som si film užil a značnú zásluhu má na to predstaviteľ hlavnej úlohy.

Doteraz som videl dva rumunské filmy (ten s odpočítanými mesiacmi, týždňami a dňami a druhý o smrti pána Lazaresca). Oba ako-tak naplnili moje očakávania. Ten dnešný ani náhodou. 16 rokov po tzv. revolúcii sa v televíznej relácii pokúšajú zodpovedať na otázku, či bola nejaká revolúcia v ich meste pred odletom Ceaucesca, alebo nie. Relácia bola trápna, dovtedajší priebeh filmu nudný. Kto pozná Balkán, toho vlastne nemalo čo prekvapiť a tí, ktorí tam ešte nezavítali si ho vedia predstaviť extrapoláciou našich vtedajších pomerov. Dalo by sa mudrovať o tom, aké veľké otázky a pochybnosti film nastavil, ale to by musel byť film iných kvalít, aby som sa s tým stotožnil. Tento bol podľa mňa nevydarený, a mám za to, že aj na rumunské pomery.

Podľa ČSFD je Božská relikvia štvrtým filmom z nekonečnej filmografie Jackieho Chana, ktorý som si pozrel. Viem s istotou, že už žiaden ďalší neuvidím. Mám iba jedno vysvetlenie Chanovej popularity, a síce to, že vnímanie a vkus časti ázijských divákov je diametrálne odlišný od môjho. To neznamená, že by som sa nad nich vyvyšoval alebo nimi pohŕdal, iba nemáme nič spoločné.

Na rozdiel od predošlých včera pozretých filmov bola Disturbia nepodarenou zmeskou viacerých žánrov, ktoré medzi sebou neladili. Tvorcovia sa inšpirovali Hitchcockovým Oknom do dvora, pokúsili sa aj o vývoj postavy, keď zo zdiveného a odpudivého spratka, ktorého po smrti otca nemal kto mlátiť, aby z neho vytĺkol niečo použiteľné, spravili ku koncu filmu klaďasa na pohľadanie. Potešila ma účasť Carrie Ann-Moss, ale márne hľadám aj niečo ďalšie, čo ma mohlo potešiť (samozrejme s výnimkou záverečných titulkov, ktoré v takýchto prípadoch tešia spoľahlivo).

Druhý z nahratých filmov, u ktorého som si nevšimol, že je zaradený do žánru hororov. Horory nemám rád z princípu a znesiem nanajvýš hororovú komédiu. V tomto prípade však išlo o čistú duchárinu, ku ktorej mal nedávno zosnulý rovesník Ivan Reitman dosť blízko. O tomto výtvore môžem napísať iba to, že bolo odo mňa hrdinstvom dopozerať ho do konca bez zapnutia rýchloposunu.