nascendi

Zatiaľčo v komentároch sa to hemží čitateľmi knižnej predlohy a znalcami Q trilógie, ja som sa k Zabijakom dostal ako k najprijateľnejšej z večernej televíznej ponuky. Dodatočne som si prečítal, že som už prvú časť - Ženu v klietke - videl, ale komplikovaný príbeh s použitím hyperbarickej komory na nezaujal, a nič než zabudnutie si nezaslúžil. Ani tento príbeh s ústrednou politicky korektnou dvojicou detektívov zo mňa nespravil fanúšika severských detektívok. Nedokážem sa naladiť na štýl ich výstavby, mentálne odlišnosti severanov i menšiu uveriteľnosť niektorých epizód. Neupieram im ich objektívne hodnoty, preto tie tri hviezdičky.

Tak som si počas dvoch dní pozrel seriál, o ktorom sa dnes hovorí. Ale nie iba preto, veď som vynechal množstvo filmov a seriálov, o ktorých sa tiež hovorilo, ale som tušil, že iba preto, aby si na seba zarobili. Černobyl je iná káva. K jadrovým zbraniam a jadrovej energetike som mal bližšie, ako bežná populácia a zaujímalo ma, ako sa s problematikou havárie jadrovej elektrárne v ZSSR vysporiadajú nerusi. Výsledok je pre mňa príjemným prekvapením. Od realistického zobrazenia prostredia, cez dramatický dej a výkony hercov až po posolstvo ktoré seriál vysiela. Mohlo by sa zdať, že udalosť, o ktorej už dosť vieme, nás nemôže prekvapiť dramatickými momentmi. Ale postup potápačov temnými chodbami v kontaminovanej vode za stúpajúceho praskania GM detektorov bol napätím porovnateľný s naháňačkami Iasona Bournea. Tvorcovia sa nevyhli niektorým vecným chybám, nie vždy som sa stotožnil s proporcionalitou epizód, ale kto by im to vyčítal? Možno iba tí, ktorým prekáža aj komunikácia v angličtine. Tento seriál poriadne prekope moju tabuľku najobľúbenejších seriálov. A najväčší gól som zažil dopoludnia, keď prišla správa, že Rusi sú so seriálom nespokojní a mienia nakrútiť vlastnú verziu, v ktorej haváriu spôsobí agent CIA. Takmer som spadol z kresla spomínajúc si na slová pesničky Pepu Nosa: "Já jsem agent síajej, jsem nebezpečnej a véry, véry zlej". Už sa neviem dočkať, kedy nám Rusi odhalia tú najposlednejšiu a najpravdivejšiu pravdu.

Ortodoxní columbológovia pri tomto dieli zamdlievajú, pretože sa nemôžu zbaviť tej donekonečna opakovanej šablóny s inteligentným a prešibaným detektívom predstierajúcim oligofréniu, odetom v bezdomoveckom outfite, vlastniacim auto z vrakoviska, psa z útulku a utajenú manželku. Ale ja mám radšej Ed McBaina a tento diel sa mi celkom páčil práve preto, že bol iný. Žiaden zázrak, ale tie tri hviezdičky boli zaslúžené. Napriek tomu, že mi dojem kazil ten nezáporný záporák.

Pomerne dlhý film o tom, ako to dopadne, keď políciu riadia úradníci. Tí totiž ovládajú iba vyhýbanie sa zodpovednosti, skrývanie sa v kolektíve, odvolávanie sa na predpisy a kompetencie a množstvo podobných kvalifikácií. Aj keď je v popiske vyzdvihovaná mrazivá autenticita, viackrát som mal pocit, že to so zobrazovaním preháňali (asi v záujme toho, aby aj diváci s IQ jedného z gangstrov pochopili). Aj dnes a ešte vo väčšej miere sa stretávame s tým, že ľudia si nakrúcajú videá namiesto toho, aby niekomu pomáhali, alebo niečomu zabránili. Len to nevyzerá tak umelo a hrane ako v tomto filme. Takže dĺžka a uveriteľnosť sú moje dve výhrady, pričom so zvyškom som bol celkom spokojný, pretože podobný postup šéfov poznám z vlastnej pracovnej praxe.

Dodnes mám v knižnici útlu brožúrku od Alana Sillitoa, dodnes si pamätám námahou skrútenú tvár Toma Courtenaya, ale pamätať si po 50 rokoch na samotný film nemám šancu. Dnes som si spomienky obnovil. Je to zaujímavý film zo vzdialenej doby a prostredia, v ktorom sa prelínajú dva hlavné motívy. Tony Richardson v ňom dokázal vyjadriť filmovou rečou aj to, čo by inak znamenalo dialógy naviac. Je možné, že dnes má film už iba historický význam, lebo dokumentuje tvorbu mladých rozhnevaných mužov, ale rebelantstvo neskrotného mladíka proti systému pôsobí nadčasovo.

Obvykle sledujem filmy, ktoré neprepadli sitom 80 % hranice. Ale v popiske som našiel zaujímavý spôsob objasňovania činov zo stôp, ktoré zanechali na internete, tak som si to pozrel a neoľutoval som. Napriek veku ma fascinoval film, ktorý sa takmer celý odohráva na monitore počítača alebo mobilu. Samozrejme, že nie som postihnutý sociálnymi sieťami a ďalšími vymoženosťami digitálneho veku, ale zaujíma ma myslenie a správanie sa ľudí o dve generácie mladších odo mňa. Film som si užil a nemienim v ňom vyhľadávať nejaké chyby, ani ho porovnávať s inými. Obávam sa iba toho, že tak, ako po Greeengrassovi začali všetci triasť kamerou a zbesilo strihať, tak aj tu hrozí, že časť filmov vizuálne neopustí monitor. A to by nebolo dobré.

Film začína zdanlivo náhodnými zábermi vykresľujúcimi atmosféru pred štartom. Pohľad na monštruóznu raketu núti diváka k pokore pred technickým umom, ktorý to zvládol v dobe, keď všetka technika, vrátane výpočtovej, bola na úplne inej úrovni než dnes. Táto americká odpoveď na vyslanie Gagarina na oblety Zeme bola niečím tak neuveriteľným, že ani po desaťročiach neutíchajú konšpiračné teórie o podvode v štýle filmu Kozorožec 1. Dokument je vynikajúcim darčekom k 50. výročiu pristátia človeka na Mesiaci. Iba dve udalosti vyvolali vo mne absolútny úžas. Prvou boli úvodné sekundy po štarte, keď sa nekonečne pomaly dvíhal 3000 tonový obor k oblohe a druhou, keď spočiatku porovnateľne pomaly kolabovala budova obchodného centra.

Som rád prekvapovaný. A pokiaľ má to prekvapenie názov Klec, som ešte radšej. Herectvo pani Bohdalovej je mi dostatočne známe, o Kryštofovi Hádkovi som toho dosť čítal a režisérsku dráhu Jiřího Stracha sledujem prakticky od jeho začiatkov. Takže papierové predpoklady boli veľmi sľubné. A diváci vo väčšine prípadov neboli sklamaní. Nespomínam si na prípad, kedyJiřina Bohdalová podala lepší herecký výkon. Kryštof Hádek jej zdatne sekundoval. Dá sa mudrovať nad niektorými nelogickými detailami, nad stavbou príbehu, nič to však nemení na fakte, že ide o počin, u ktorého nie je dôvod šetriť s hviezdičkami. Ako divákovi v seniorskom veku mi Klec v závere trochu pripomenula Mallov Výťah na popravisko.

Opäť som mal šťastie na výborne urobený životopisný dokument. O jeho kvalite by mal presvedčiť môj názor, že tento dokument zaujme divákov bez ohľadu na to, či je Johnny Cash ich obľúbený spevák alebo nie. Ja patrím k divákom, ktorých hudba Johnnyho Casha oslovovala viac, ako jeho život a názory. Ale to je v poriadku, lebo spevák má byť posudzovaný podľa piesní, nie podľa názorov na odsúdených väzňov a marginalizované skupiny obyvateľstva.

Bol som mimoriadne zvedavý na film, o existencii ktorého som nemal ani tušenia. Pritom bol jedným z filmov, ktoré v priebehu šesťdesiatych rokov ako tykadlá ohmatávali, kam až je možné zájsť v kritike režimu a tiež aké inotaje bude nutné použiť na oklamanie cenzorov. Nakoniec sa to ako-tak podarilo a vznikol film, ktorý stojí a padá na výkone Rudolfa Hrušínského so známymi sekundantmi. Ten je ako obvykle skvelý, ale znázornenie vnútorného hlasu mi po chvíli pripadalo pomerne nešikovné. Vcelku som bol spokojný, aj keď si myslím, že film osloví divákov, ktorí tú dobu prežili, nie ich potomkov.