nascendi

Peter Breiner je autorom bonmotu: Ak uvidíte na prechádzke židovského lekára s nemeckým ovčiakom, jeden z nich nebude pravý. Ja som mal pri sledovaní Tlmočníka identický pocit. Stále z neho trčalo niečo umelé, chcené a falošné. Veľkým a typickým nedostatkom slovenských filmov z posledného kvartálu 20. storočia (a bohužiaľ aj tohto) je, že do nich chcú režiséri napchať všetko, čo ako tak stojí za niečo. A výsledok je taký kočičkovopejskový. O samotnom návrate k tematike druhej svetovej vojny je možné pochybovať, ale o tom, že sa nepodarilo zaujať niet pochybností. Viac ako plnohodnotný film a laureát Slnka v sieti je to pocta Jiřímu Menzlovi, ktorého mám radšej za kamerou, než pred ňou.

Smrť v priamom prenose patrí do stovky mojich najobľúbenejších filmov. Vtip je iba v tom, že ide o rovnomenný film. ČSFD je, okrem iného, dobrá aj na zistenie, že tento film som už pred časom videl. Nič som si z neho nepamätal. Lepšie si pamätám jeho podobnosť s filmami série Saw alebo s jedným dielom seriálu Most. Pri takýchto filmoch si uvedomujem nedokonalosť mojich kritérií hodnotenia. A tiež zbytočnosť toho, aby som sa o tomto filme nejako rozpisoval. Morálna spoluúčasť divákov na páchanom zločine je dobrým námetom, ale zaslúžil by si lepšie spracovanie.

Už v prvej štvrťhodine som si spomenul, že som Kaliforniu už kedysi videl. Asi na mňa neurobila nejaký zvláštny dojem, keď som potreboval celú štvrťhodinu na rozpomenutie sa. Bizarná štvorka sa dá náhodne dokopy pri ceste do krajiny, ktorá má vyriešiť ich aktuálne trable. Rôznorodejšiu štvorku by sme asi ťažko zostavovali a tak netrvá dlho, keď sa udalosti začínajú hýbať nezmeniteľným smerom. Je to málo uveriteľný príbeh, ale tvorcom išlo o atmosféru a napätie, tak čo by sme chceli viac. Brad Pitt s Juliette Lewis zvládajú svoje úlohy o jednu úroveň lepšie, ako protihráčska dvojica. Film, na ktorý sa dobre pozerá a rovnako dobre zabúda.

Z atraktívnej a stále aktuálnej témy dokázali tvorcovia vytĺcť iba priemerný film, ktorého najväčším nedostatkom je jeho dĺžka. Pritom tých 140 minút si nevynútil košatý dej, ktorý nebolo možné skrátiť, ale nezmyselné opakovanie rovnakých sekvencií, ako keby tvorcovia neverili divákovi, že ideu dokáže pochopiť hneď na prvý krát, Film je o hre, ktorá sa hrá už veľmi dlho a ktorá funguje bez ohľadu na krajinu a jej zriadenie. Z času na čas sa vyskytnú nejaké poruchy vo fungovaní, niekto sa pokúša vniesť do nej princípy ako napr. "padni, komu padni" a vtedy sa ukáže, že túto hru hrajú vplyvní a mocní, pre ktorých nie je problém obstarať si rýchle a účinné odstránenie rušivých vplyvov, aby všetko mohlo fungovať ako doteraz.

Aj keď ide o slávny a oceňovaný (preceňovaný?) film, nemám najmenší problém ho považovať iba za mierne nadpriemernú kriminálku, ktorej dosť chýbala nielen hudba, ale aj atmosféra a nezachraňovali ju ani herecké výkony oboch predstaviteliek. Som rád, že som nevidel americký remake, ktorý je údajne o triedu horší. Nie som sklamaný, pretože sa na film dalo pozerať, ale očakávané nadšenie sa nedostavilo.

Zaujímavý dokument, ktorý pridáva ďalšie sklíčko do mozaiky o škodlivej činnosti človeka voči planéte i všetkým živým tvorom na nej žijúcich. Trestuhodné nakladanie s elektronickým odpadom je už dnes také sofistikované, že je prakticky nemožné ho zastaviť, okrem iného aj preto, že kontrolóri už zistili, že je ľahšie na tomto systéme participovať, než ho obmedzovať. Absencia opravárskych kapacít, obmena funkčných zariadení a podobné nezmyselné konania budú zastavené vo veľmi krátkej dobe. Stačí, aby nastal problém s prírodnými zdrojmi, ako je lítium pre mobily a kobalt pre elektromobily.

Tak som si doprial Ritu Hayworth. Niekto by namietal, že Film-Noir Gilda. Nie, bolo to iba o Rite Hayworth. Tak ako sa nakrúcali filmy s Vlastom Burianom, tak bola nakrútená i Gilda, aj keď uznávam, že po polnoci už moje prirovnania nestoja za nič. V príbehu som sa zle orientoval a ani som mu neveril. Hercov som nepoznal. Napriek oslavným ódam a slabosti nevinných chlapcov zo Shawshanku som Ritu i celý film odsledoval bez osobitného zaujatia a pravdepodobne ma už nebude zaujímať, aké filmy s ňou boli nakrútené a kde by som si ich mohol pozrieť.

Verziu z roku 1981 som videl skôr a nie je vylúčené, že je dôvodom, pre ktorý ju hodnotím rovnako, prípadne o čosi lepšie, ako túto. Existujú aj ďalšie verzie, podstatná je však knižná predloha od J.M. Caina, ku ktorej sa môžu filmové verzie iba priblížiť. Táto verzia môže plne uspokojiť diváka. Jej problémom je podľa mňa nižšia emotívnosť, málo vášne i nevýrazný hlavný predstaviteľ. Výsledkom je mimoriadny film, ktorý pôsobí mierne archívnym dojmom.

Na rozdiel od ostatných som nepociťoval potrebu dopozerať tento paškvil, ktorý je charakteristický pre súčasnú dobu. Neviem kedy začal multiplikačný trend, ten ping-pong medzi tvorcami a divákmi, v rámci ktorého bolo potrebné zvyšovať počet zavraždených znásilnených, počet zničených áut, objektov a stále podrobnejšie znázorňovať nielen sex, ale aj zabíjanie, deviácie a pod. Je to zlý smer, pretože časom sa aj nenároční diváci začnú ošívať, keď počet vrážd stúpa na úkor vierohodnosti príbehu. Aj tento kúlhovnový režisér si zaumienil, že bude americkejší, než Američania a dal do toho všetko. Výsledkom je samoúčelná prehliadka všemožných zvráteností s chabým dejom, ktorá evokuje dve otázky: pre koho? a načo? Tie dve hviezdičky sú pre Dakotu a Guya, i keď nabudúce by si mohli rozmyslieť do akého filmu idú.

Rád som si pozrel dokument o žene, ktorá sa významnou mierou podieľala na obraze hudobnej scény v období, ktoré mám tak rád. Vždy ma poteší stretnutie sa s melódiami a interpretmi, ktorých dôverne poznám. A vďaka filmu som si mohol ozrejmiť, čo všetko táto nevšedná žena pre hudbu toho obdobia znamenala.