Biopler

Z filmu cítiť príjemnú ľahkosť i hravosť režiséra s akou nám podáva jednotlivé scény, v ktorých sledujeme filmový štáb, ktorý je akoby aj rodinou, lebo zúčastnení spolu trávia i večierky a pod. Mapuje aj strmý kariérny vzostup pornoherca Dirka a nad všetkým si drží až humorný odstup, ktorým skvele korení dielo. Neváha nadnesene až klišoidne zamontovať do scenára repliku, ktorá vyčaruje úsmev na tvári. PTA vie byť aj čiernohumorný. Keď na Silvestra '79 Little Bill nezvládne po x-krát neveru svojej manželky, rozhodne sa zobrať právo do svojich rúk a za odpočtu posledných sekúnd roka vypáli zásobník do milencov. Je to aj jeho odchod zo scény, avšak v závere stopáže ho režisér vráti do hry keď v dome režiséra na dverách izby, v ktorej vykonal atentát, sa zjaví jeho foto či plagát. Toto ma náramne pobavilo. Rejža filmov pre dospelých, ktorý je ako tatko v podaní Reynoldsa, takto pamätá na každého zo štábu. Ináč jeho výkon je veľmi presvedčivý a nie je mu čo vytknúť. Samotný Dirk v podaní Wahlberga je taktiež klasa, hlavne jeho výstup na vrchol. S pádom nadol je to kostrbato podané. Je tam citeľná jednoznačne plochosť, skrátka tomuto sa rejža málo venuje. Filmový rejža Jack Horner zrazu presedláva na iného koňa a nič zlomové tomu nepredchádzalo. Toto je v drámach nestráviteľné. Uletene pôsobí scéna u pána Jacksona, ktorý miluje songy tej doby :) hlavne Sister Christian od Night Ranger. Ďalšiu streľbu tento film nepotreboval a vykopol by som ju, lebo je to k ničomu epizóda. Film je bohužiaľ plochý aj čo sa týka súkromia postáv, totižto pri kľúčových ako Dirk a určite Amber očakávam niečo navyše. Amber má deti, to sa dozvieme v úvode, potom dlho nič, až zrazu sedí u sudkyne aj s jej exmanželom. A tam sa niečo udeje, pre ňu negatívne čo sa dá súdiť len podľa toho, že ju vidíme plakať ako nad rozliatym mliekom. Do konca stopáže sa už nič nezmení. Film sa snaží akoby priniesť happyend a po exile sa Dirk vracia ako márnotratný syn za Jackom Hornerom. Ten ho, ako ináč, prijíma s otvorenou náručou a všetko ide opäť vo vyjazdených koľajách. A tak táto snímka, hoc zručne natočená, pôsobí celkovo epizódne. Pobaví však veľmi dobre, lebo sa neberie vážne a vlastne vykresľuje pornoherecký biznis a všetko s tým spojené ako neprirodzené, atypické, povrchné, prikryté alkoholom a koksom.

Začiatok pôsobí rozpačito čo to len bude za film od Hitcha... o špiritistke? Ktorá ťahá peniaze či vysokú odmenu od starej dámy, ktorá je už jednou nohou v hrobe? Potom sa premostí na druhú líniu príbehu, ktorá sa už odohráva za tmy, aby sme počas sledovania narazili na výmennú odovzdávku kdesi na čistinke blízko lesa, ktorá je snímaná ešte za stmievania s celkom dobrou viditeľnosťou - jasná chyba. Potom sa film rozbehne a celkom baví pátraním dvojice po synovcovi, aby sa to zabilo pripečenou jazdou auta bez bŕzd z kopca, ktoré proti zákonom fyziky zdoláva množstvo zákrut, mieri do protismeru, vždy sa vyhne oproti idúcim autám a čo je najhoršie - trvá to nechutne dlho. Navyše je to snímané otrasnou zadnou projekciou, ktorá nič nepridáva už beztak prepálenej akcii. Oslí mostík pre pokračovanie príbehu sa navodí skrz vytáranie tajomstva vdovou rovno po pohrebe. To mám, milý Alfred, toto zožrať? Rejža to mohol vyžehliť len hercami, no tu sa jedná skôr o sklamanie. Všetci do jedného sú nevýrazní a nie je prítomný ťahúň. Najviac sa mi páčil Devane, ktorému úlisná rola predavača klenotov najviac sadla. Suma sumarum, pri Hitchcockovom poslednom filme sa nebudeme baviť o majstrovskom epitafe, skôr o jednohubke vhodnej na nedeľné popoludnie.

Dielo si uchováva auru Scottovho filmu, do exteriérov prináša aj sneh, ktorý do ponurého sveta prináša príjemné ozvláštnenie, skvele nahrádza 2D reklamné pútače za 3D. Snímka sa krásne napasovala na Scottovo dielo skrz používanie archívov, fotiek, no hlavne voľným rozvinutím vzťahu Deckarda a Rachael. Zabolí však fail keď Deckarda skúšajú u Wallacea dokonalou kópiou Rachael a on skonštatuje, že ozajstná Rachael mala zelené oči. No nemala, milí tvorcovia! A ešte jedna vec, k postave Wallacea. Úvodné intro nám hovorí o odkúpení Tyrell Corp.  zmieneným pánom v roku 2020. Dej snímky sa odohráva v roku 2049, teda 29 rokov od udalostí, avšak Jared Leto, ktorý stvárňuje Wallacea, má v čase natáčania 46 rokov... toto nevydalo. Čítal som v zaujímavostiach, že boli zvažovaní Harris s Goldmanom. Obaja by boli lepšia voľba a to nielen po stránke veku, ale i herectva. Režisér absolútne nevykráda pôvodné dielo, razí si vlastnú cestu a celkom širokú. To je odklon od Scottovho diela, ktoré bolo priamočiare a skôr dbalo na filozofické úvahy zaliate podmanivým vizuálom. Vizuál nie je vôbec problém ani tu, kamerové filtre robia svoje, CGI je perfektné a scény s virtuálnou lady sú pastva pre oči. V roku 2049 sú na líderských pozíciách ženy a je úsmevné, že si pri rozhovore neváhajú uliať whisky, ako to robia páni. To je jeden z dvoch úsmevných momentov diela, ktoré je ináč brutal vážne. To mi nevadí, ale mám akoby rozporuplné pocity po dopozeraní. Vidím nedotiahnuté línie ohľadom "dieťaťa", ktoré má byť tým, ktoré povedie armádu rebelov, tzv. neposlušných replikantov. Ale prečo čakajú naň? Kedy chcú odhaliť jeho identitu a prečo sa nato čaká tak dlho? Stretnutie K/Joea s Deckardom je čudácke pre mňa, keď počas ich mastenice vidím Elvisa Presleyho a starých spevákov zo 40. rokov... no čo ja viem, celý príbeh i film je futuro, tak načo tam pchať takéto staré vykopávky? Nakoniec k sebe celkom pasujú a musím uznať, že hoci Ford, ktorý sa objaví na pľaci prvýkrát po 100 minútach, vygumuje dovtedy veľmi dobrého Goslinga, predsa len obaja disponujú talentom herca, ktorý vie zádumčivým pohľadom prinášať body dielu. A teda Gosling bol výborná voľba do role blade runnera. Ja vidím zárodok na ďalšie pokračovanie.

Tento kúsok je názorná ukážka ako sci-fi filmy brutálne starnú. Námet je síce vypožičaný z dôb fašistickej ideológie, ale tvorcovia ho vedeli celkom elegantne preniesť na plátno. Ťažšie je však uveriť zbúchanému záveru s happyendom naprieč dovtedy videnému, dovtedy neohrozenému vládnutiu Dragov, ktorí sa blahosklonne pre mier sklonia nad človekom. Snímke sekne tajomný hudobný podmaz.

Klobúk dole pred výkonmi všetkých hercov. Už dlho ma nedostala dráma takto do kolien. Hugh Jackman hrá vetrom ošľahaného muža, ktorý má z materiálneho pohľadu na človeka všetko. Je to jeho život, ako v jednej replike nezabúda zdôrazniť, a on si ho zariadil tak, že má dve deti s dvoma rôznymi ženami. Býva v krásne zariadenom byte, má okúzľujúcu partnerku. V práci mu to perfektne ide a dokonca si ho vyhliadol kandidát v primárkach, aby mu pomohol s kampaňou, čím sa mu črtá kariérny posun. Ale predsa mu vzťah so starším dospievajúcim synom neklape ako by rád chcel, ako by ho ako muž mal rád pod kontrolou. Mladý chalan je vzpurný, ťažko čitateľný, kdesi v hĺbke zasiahnutý rozvodom rodičov. Keď sú oni traja spolu, vtedy akoby ožíva... akoby sa potvrdzuje stará pravda, že tí dvaja (rodičia) sa v dieťati stali jedným telom. A to nové telo ich až existenciálne potrebuje mať čo sa týka sprevádzania životom pri sebe oboch, nechce ich vidieť rozhádaných a od seba. Zen McGrath pôsobí v roli syna trochu neobratne, ale pre mňa sú jeho vyjadrovania, neistota, naopak, skvele stvárnené. Totižto on sám má so sebou problém a ťažko ho pomenúva, ale postupom času sa k jadru dostávame. Akosi ho však nevie stále pochopiť otec, a nepomáha ani keď sa k nemu nasťahuje syn. A toto nepochopenie, nemožné pod nánosom všetkého balastu okolo, je jeho prekliatím. Skvele naň sedí Kristov citát z evanjelií, ktorý som čítal v jednej úvahe k filmu: "Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" Veru, šťastný život detí je šťastím aj rodičov, v tomto prípade otca. V tejto snímke je znázornený opak a spolu s dojemným záverom ukazuje divákovi archetypálne dôsledky postoja mnohých súčasníkov, ktorí žijú svoje životy tak, akoby ich život sa mal točiť len okolo toho na čo aktuálne majú chuť, akoby os sveta prechádzala ich chrbticou, akoby stále len hľadali vlastné šťastie. Dôležitým momentom snímky je aj rozhovor otca Petera s jeho vlastným otcom, ktorého hrá Anthony Hopkins. Tento herecký starček v minimalistickej roli zhrnie to čo robí mnoho mužov vo výchove keď je to ťažké a čo mu on sám radí - "len sa cez to treba preniesť". Tak to robil on a vyšlo to, avšak tiež to poznačilo jeho vzťah so synom. Jeho syn našťastie netrpel psychickými problémami, no dnes je doba iná a to sa mu snaží vysvetliť Peter, ale márne. Dnešná generácia Z skrátka vyrastá v digitálnom veku kedy je potreba vzťahov kľúčová a tento film to majstrovsky vykresľuje.

Klasicky liberálny film, v dobrom zmysle slova, velebiaci slobodu jednotlivca pred štátnym či spoločenským paternalizmom. Je výborne vedený presvedčivým Eckhartom, ktorý dokáže argumentovať tak, že nie je dôležitá realita, ale percepcia reality. Je to inteligentná komédia, ktorá okrem iného pobaví aj tým, že hlavný hrdina sa vyškriabe aj z toho čo o ňom "off record" napíše sexi novinárka. To je taká čerešnička na torte v rámci jeho života lobistu za korporácie, ale aj za seba samého. Ináč je to príbeh, ktorý nejako začne, rozvíja viacero dejových liniek, zvlášť sa venuje vzťahu so synom, aby sa v závere vrátil cca k tomu istému. Teda chýba dramatizácia, zápletka. Zápletka s únosom má potenciál, ale vlastne vyšumí do prázdna. Dielo je celkovo poňaté skôr epizódne. Ohľadom vykecania sa z hocičoho, lobizmu atď pôsobí na mňa snímka univerzálne. Scenáristicky výborné, režijne priemerné, herecky, až na Eckharta, priemerné. Skrátka silné 3*.

Tento diel začal ozaj parádne, zaujímavo a uveriteľne sa vyvíjal až do automobilovej naháňačky v Ríme. Predtým skvele zvládnutá sekvencia z letiska, ktorá dynamicky rozpumpuje divákovo srdce, je vystriedaná nekončiacim balastom z autonaháňačky, počas ktorého, naopak, divák trpí. Príbeh je vymyslený veľmi dobre, poplatný aktuálnemu dianiu vo svete, rýchlo napredujúcemu vývoju AI, kde ako ľudstvo málo myslíme na dôsledky. Tento diel pracuje s tým, že sa AI vymkne z rúk jej stvoriteľom. Náramne ma bavil fakt ako Ethan Hunt a spol. uvažujú nad tým či jedného z nich už neovplyvňuje tzv. Entity. To je plus spoločne s viac epickejším rozmerom (smrť Ilsy), fakt dobrou chémiou medzi Cruiseom a Atwell a krásnym vizuálom. Bolehlav je opäť z prevedenia kaskadérskych kúskov. Huntovo crazy nabúranie sa do idúceho vlaku či jeho predošlá jazda na motorke na hocijakom teréne je šiši. Spoločne s vytrhnutím volantu a exodus z auta, na ktoré sa rúti metro či až otravná survival šplhačka z vagónov Orient Express nad priepasťou, pri ktorej nič emočne neprežívate keďže viete, že Ethan a slečna Grace sa musia kvôli druhému dielu zachrániť. Smiešne vyznieva aj fakt, že hoci sme v súčasnosti a hrdinovia používajú strelné zbrane, keď sa v strede stopáže bojuje na moste v Benátkach, tak sa vyťahujú šable či nože... akože sa máme preniesť do stredoveku? V krásnom kabáte, ktorý pripravila pani Noc? :) Hunt má v postave Gabriela po dlhej dobe schopného záporáka, zatiaľ celkom tajomného. Hi-tech vecičky skvele dosadené do príbehu, spoločne s postavami z dielov predošlých, hlavne Kittridge potešil. Oproti posledným trom dielom určite posun, u mňa o jednu *, ale stále žiadna sláva.

Chápem, že Ševčík debut poňal ako štylistické cvičenie. Zo všetkého najviac čuší i ruší preexponovaný obraz ako taký. Vyžíva sa v protisvetle, disco svetlách a farbách, ale je z toho guláš. Čiže vizuálne je to pre mňa všeobecne odpudivé dielo. Príbehovo na začiatku zaujme, i prevedením, ale v závere to s tým bráškom vypáli vcelku nelogicky. Páči sa mi ako vrství do reálneho deja predstavy hrdinky. Chce byť osobitý. Vzhľadom aj na neskoršiu tvorbu, pri ktorej dospel, dávam silné 2*.

U mňa je Schumacher navždy dirty driver. Skrátka to čo vyviedol Villeneuveovi v 1997 a Hillovi v 1994 je neakceptovateľné. Nezmenil sa ani po pauze a hneď počas prvého roku po comebacku nezostal povesti nič dlžný. To ako natrel bývalého kolegu Barrichella na múrik v Maďarsku 2010 je v mysliach zarytých priaznivcov pretekania stále živá spomienka. Musím však priznať, že ma i napriek animozitám dokument bavil, lebo sa veľmi dobre venuje počiatkom kariéry, a to nielen formulovej, ale i motokárovej, rozhovory s jeho otcom do toho perfektne pasujú. Samotné začiatky v F1 sú tiež skvele podchytené, spolu s osudovým prechodom do Ferrari a pritom som sa prichytil, že si u mňa Schumi získaval kredit. Jeho zapálenie pre prácu, detail, testovanie, debaty s inžiniermi atď, všetko čo mu aj so šťastíčkom zaručilo tretí titul v roku 2000. Z nepochopiteľných dôvodov sa dokument nevenuje jeho najúspešnejšiemu obdobiu a to získaniu piatich titulov v rade, čo sa žiadnemu pretekárovi nepodarilo. Odbije to suchým konštatovaním, že to bol zlatý vek. Navyše vždy s dominanciou, čo nie je pravda pre rok 2003 a čiastočne i 2001. Na snímke mi vadí, že sa sledovaným sezónam venujeme epizódne, veľakrát skrz jeden závod z každej sezóny. Chcelo by to pevnú ruku režiséra, ktorý by archívne zábery z viacerých závodov vedel vyskladať do pochopiteľného celku. Divák neznalý F1 či Schumachera, nepoznajúci okolnosti, musí byť stratený. Comeback v 2010 je odbitý za 2 minúty, čo len podporuje moje rozporuplné dojmy z neúplného vykreslenia kariéry i života tohto jazdca. Zišlo by sa opraviť chyby ako, že Suzuka 2000 bol finálny závod sezóny a pod. To však už hľadám chyby, no treba si uvedomiť, že to robil americký Netflix a vieme aký vzťah k F1 majú Amíci... čiže až tak pútavo vyskladaný príbeh ako u Sennu (dokument z 2011) nemožno očakávať.

Táto vecička zreje u diváka s každým ďalším pozretím. Pri prvom sledovaní som si všimol, že dáma sa pred zaspatím nejako zmyselne hladí a potom to isté na ňu skúša muž, ktorý sa akoby epizódne objaví v tom celom. Taktiež dáma je v určitých záberoch jasne braná bez prádla a tiež to má niečo vypovedať. Pri druhom zhliadnutí mi začalo vŕtať v hlave poschodie vs prízemie (teda podvedomie/sen vs vedomie), tajná dáma so zrkadlom miesto tváre, ktorú nie a nie dobehnúť, a potom scéna, v ktorej sa zreteľne muž pozerá do zrkadla a my ako diváci vidíme jeho odraz. Po zasiahnutí nožom sa mužská tvár mení na zrkadlo, to skrátka musí mať súvis s tajnou dámou. Toto dielo je tajnička a chce nám čo to vypovedať o žene ako takej, o jej vnútre, o tom s čím bojuje v mužskom svete, dá sa to skvele chápať v kontexte doby a zvlášť vo filmovom priemysle. Mierim na to, že veruže v 40.rokoch bolo režisérok ako šafránu. Na prvú ma napadá akurát Leni Riefenstahl, známa Nemčúrka z dôb 2. svetovej vojny, ktorá točila propagandistické snímky. Späť k dielu - režisérka využíva filmový jazyk, aby objasnila ako sa dáma túži zmeniť či premeniť v mužskom svete, ako o tom sníva a ako sa jej to nedarí, avšak po mnohých pokusoch objaví svoje skutočné ja a nebojí sa byť i aktívnou (hodený nôž do tváre muža). Skvele využíva strih, v tej dobe tzv. skokový, ktorým znázorňuje ako sa prediera hlbšie do svojho podvedomia. Robí tak skrz schodisko, ktorým symbolizuje stúpanie nahor, do vyšších poschodí jej psychiky. Kľúč je povestný, ako ho protagonistka postupne vypľúva a užíva, tak tým myslím chce povedať, že odomyká potenciál, otvára svoje trináste komnaty a získava sebavedomie. Šokujúco pôsobí záver kedy vidíme jej smrť. Chcem sa zmieriť s tým, že sa jedná o metaforu, kde smrť znamená vzkriesenie vedomia. Ale čital som aj iné výklady snímky. Aj to svedčí o viacerých kľúčoch pri odomykaní pochopenia jej obsahu. A to je známka kvality a nadčasovosti.