Biopler

Nie je to super dokument, ale neznalému divákovi, či nenašincovi čo-to napovie, aj keď má stopáž pod jednu hodinu. Podstatu k talianskej mafii a jej prepojeniu na vládu objasní, podobne sa venuje aj Kočnerovi. Ale končí pesimisticky. Medzičasom sa to podarilo napraviť (Zsuzsová odsúdená), no iba sčasti (Kočner oslobodený).

Nemám nič proti inej animácii, ktorá je aj celkom presná, ale príbeh, príbeh, príbeh. Namakaného cyklistu so sosákom a la Miro Noga chytia nejakí mafiáni a unesú, no ukáže sa, že to nie sú žiadni mafiáni, len hranatí týpci ako náš premiér Hranol. Táto paralela ma pobavila i keď ide o filmovú postavičku, ktorú vymyslel istý Francúz. Problém však je, že snímka ozaj nedokáže naplno zaujať a úletmi ako jazdiaca stará babka na psovi ma neohúri.

Film má dobrý ťah, prvú tretinu kedy sa započúvate do rozhovoru advokáta a zločinca, ktorý vrcholí nezabudnuteľným priznaním väzneného, že "šukal prasata", by som vyhodnotil ako najlepšiu časť príbehu. Celkovo sa však z historického príbehu nevykľul aj silný film. Retrospektíva udalostí je rozkolísaná, pochybnosti mám aj o žánri - má to byť psychologická sonda do duše (ne)normálneho človeka či to má byť thriller či len prostá dráma? Ševčík ohúril temným vizuálom, tridsiatkové kulisy sú fajn, ale divadelný look nezaprú, ale nadovšetko ešte musí popracovať na vyprávaní príbehu dobudúcna. Skratkovitosť a z toho vychádzajúca nesúrodosť zapríčiňujú stratu záujmu o postavy. Napr. vrahova žena v závere - mne už bolo úplne jedno ako to s ňou dopadne. Tiež mi vadí, že sa tvorcovia pustia do príbehu vraha, ktorý mal 30, neskôr 40 rokov keď vykonával sériu vrážd, a dajú to zahrať pomaly 70ročnému Kňažkovi. Zahral to dobre, nehovorím, silne pripomínal Lectera, ale vedel som si to pri sledovaní odmyslieť, lebo Kürten nebol kanibal. To nevieme v Čechách a na Slovensku nájsť herca, ktorý by zahral zrúdu? Či by mu takáto rola zničila kariéru a bol to režijný zámer?

Dal som si ročný odstup od verzie, ktorá ako prvá uzrela svetlo sveta v roku 1999, aj keď nebola od pôvodného režiséra. Táto verzia má tiež niečo do seba, aj keď 2/3 stopáže je to to isté, akurát bez krásnych filtrov, je to skrátka viac drsňácke. Iná tretina snímky ma nezdvíha zo sedadla, aj keď je viac stráviteľnejšia, je v nej menej scén, v ktorých hrdinovi všetko vychádza. Je to príjemná pocta noirom ako takým, lebo až na štýlový cigaretový dym pri zatemnených žalúziách obsahuje všetky prvky žánru. Hodnotím rovnako obe snímky.

Baťa je fenomén, motivátor vlastným príkladom, vlastným životom. Zábery z baťamestečiek, z tovární v rozvojových krajinách, do ktorých expandoval, potešia. Je to špeciálne keď vidíte nápis BATA niekde v Indii a ako miestni o ňom pekne hovoria. Na druhej strane snímka často bez rozmyslu skáče medzi témami zo súčasnosti a minulosti, z príbehov zo Zlína na príbehy z Afriky či Ameriky. Dokumentom nás sprevádza občas rozprávač Bolek Polívka, ktorého hlas, pri epizódach z USA či zo zahraničia, znie pateticky. Celkovo však film má čo informačne priniesť pre každého diváka.

Doba praje sfilmovaniu života množstva speváckych hviezd (Freddie Mercury, Elton John, Elvis Presley...), avšak vo väčšine prípadov, aj v tomto, je to zle podchytené a film nepridá nič navyše k skvelým piesňam interpreta. Problém je v najhlavnejšom, v scenári, a v rozhodnutí či sfilmovať všetko, či len úsek života. Ak je to všetko a bavíme sa o cca 30-ročnom intervale, tak je nemožné to dať štýlom, že vám chcem(e) ukázať z každého rožka troška. Potom aj výsledok je kostrbatý keď sa len tak mimochodom dozvieme ako vznikol ten ktorý hit, že Whitney si zahrala vo filme (Bodyguard, kto by nevedel), resp. že podľahla drogám. To posledne menované je implicitne zobrazené až zrazu sa jedného dňa, v poslednej tretine stopáže, dozvieme od jej producenta, že by s nimi mala seknúť. Je to skrátka zlátanina životných osudov hocijako, bez poriadnej prípravy, bez formy, navyše v televíznom looku. Herci vôbec nestarnú naprieč rokmi, všetko ide ako sa pôvodne setuplo, v 80.rokoch. Tvorcovia sa nesnažia ani o emóciu, chladné podávanie faktov zabalených v počúvateľných songoch mi nestačí.

Kto vyberal názov filmu? Čo to má vlastne znamenať? Začiatok je svižný, postupne nám tvorcovia predstavujú protagonistov, prichádza aj zápletka s ukradnutým nákladiakom, no potom... čo to má znamenať? Dej sa zastaví a do konca sa ide na zotrvačník. V skratke sledujeme partičku chlapov, ktorí vedú mizerné životy v zaprdenej Ostrave, niektorí majú andropauzu, niektorí ani zďaleka vekom, ale prežívaním áno. Do toho nevery, ohováračky, nemohúcnosť, naprd život. Herci Kostelný a Bareš výborní, zvyšok len priemer. Záver podtrháva moje hodnotenie - chlapi, všetci spolu, si vybijú posledné zvyšky testosterónu na trampolíne.

Priemerný kúsok v Hitchovej kinematografii kde eso ako Marlene Dietrich strčí do kapsy neznámu Wyman či pána Todda. Film, ktorý nevie či má byť detektívkou, či romancou, nebodaj komédiou hranou v divadle. Na diele sa dá oceniť to, že každý mu na základe napozeraných diel majstra uverí úvod... a potom ho prekvapí záver, i keď istá nejasnosť v správaní hrdinu čo-to naznačuje aj v priebehu stopáže. Hitch dal slabší dôraz na napätie, na tvorbu atmosféry, zato však na lesk a púder divadla nezabudol.

Každý nejako začínal. Nádejný rejža Škop zacielil na príbehy šiestich postáv, ktoré reprezentujú jednotlivé vrstvy kultúry, ktorá tvorí Šariš. Ťaží zo silného Lazoríka či Vica, ale prekvapí aj Židovka Hrehorčáková či cigán Ignác. Dokument len ukazuje, nič nerieši, je veľmi roztatárený, a v druhej polovici sa až prekvapivo sústredí na kritiku súčasnosti, na mainstream, na to čo ľudia sledujú v TV a ako to ovplyvňuje ich život. Aj takouto odbočkou prispieva k nesúrodosti diela. Ťažko sa mi pozerá na faily ako zvrchu sa objavujúci mikrofón v záberoch, a že ich nebolo málo, takéto veci sa majú odladiť.

Snímke chýba dramatický oblúk. Dlho sme na rovine, na povrchu, v štádiu náboru žien s príbehom a lámaní tej, ktorá to prvá roztočí s nálepkou neanonymná. Aj to jej presvedčenie nie je poriadne vykreslené. Má to priveľa postáv a divák sa skoro stratí. Čo poteší je civilný náhľad do súkromia oboch novinárok, aj do bežných situácií s deťmi, na ktoré sa chtiac-nechtiac lepí to čo ich mama investiguje. Obe herečky sú príjemné a nemáte problém im fandiť. Poteší aj zaujímavá réžia napr. skrz Harveyho silné naliehanie na dotyčnú herečku pričom ako diváci sledujeme pomaly jazdiacu kameru skrz hotelovú chodbu, alebo samotný Harvey, ktorý ak je v zábere, tak vždy chrbtom.