fashion

http://www.youtube.com/watch?v=2c3VVJb562Y

Skvelý výkon JULIETTE BINOCHE! I love her

Vizuálne dokonalé.

Musela som sa zasmiať, keď som kukala tento film a prišiel za mnou brat, že či pozerám Kruh 2. Niekoľko skvelých recenzií na film, tak čítajte, ak sa vám chce:) Haneke sofistikovane poukazuje na zasievanie semien nenávisti. Rodičia si neuvedomujú tzv. butterfly effect, teda aký dopad bude mať ich výchova nielen na potomkov, ale i na históriu a spoločnosť. Kňaz riadiaci sa podľa svojho svedomia a ,,božského“ zákona deformuje psychologický vývin svojich detí, vďaka ktorému začnú deti vnímať svet pokriveným objektívom hodnôt. S názormi sa nerodíme, osvojujeme si ich, primárne prostredníctvom rodičov. Rodičia sa neuvedomujú dôležitosť svojho posolstva, pričom práve výchova je esenciálnym a kľúčovým prvkom vo vývine jedinca a z osemdesiatich percent ovplyvní ako jeho pohľad na svet, tak aj celoživotnú púť. Idei sa pretavujú do ideológií a sociálny nacionalizmus začína klíčiť. Podľa Johna Rawlsa deti nedokážu porozumieť princípe viny. Deti, v podstate tabula rasa, imúnne voči vine predstavujú malého frankensteina. O následkoch popierania viny nás režisér presvedčil vo filme Caché. No v Bielej stuhe tlačí oveľa viac na pílu, bezhlavú sliepku nahrádza zlynčovanie mentálne postihnutého chlapčeka. Haneke šokuje chladnosťou, akou si svorka vyberie a zaútočí na najslabšieho z kmeňa. ,,Deti budú pykať za hriechy rodičov,“ žalm pripnutý na brutálne zbitom postihnutom dieťati, plodu zakázanej lásky a jedného z mnohých výsledkov doktorových ekcentrít, zvyšuje ozrutnosť aktu vykonanom na bezbrannej a hendikepovanej bytosti osobami rovnakej vekovej kategórie. Stotožnenie Hanekeho s Freudovou hypotézou, že za všetko môžu rodičia by bolo príliš úzkoprsé. Režisér pátra hlbšie, ponára sa do tajomných hlbín detskej psyché. Dôležitým varovaním a výstrahou je fakt, že rozklad nastáva zvnútra. Za deformáciou individuality nestojí establishment, ako tomu bolo napríklad pri Mechanickom pomaranči, ale osoby priamo zodpovedné za vývoj jedincov. Dysfunkčnosť je dedičná a spoločnosť zostáva bez nároku na utópiu. Rakouský režisér Michael Haneke se vzmohl ke svému dosud nejlepšímu filmu. To, že Bílá stuha loni vyhrála hlavní cenu v Cannes a stala se patrně nejdiskutovanější festivalovou událostí, je způsobeno právě proměnou, kterou prošel styl díla oproti starším Hanekeho filmům. Chladná odměřenost tu přechází v dojem naprosté ukočírovanosti a sebekontroly snímku jako celku, jež připomíná tvorbu dominantních autorských osobností evropské kinematografie šedesátých let. Děj i styl sledují jasně definované téma a každý detail dotváří mozaiku komplexní autorské vize světa. Takto pevně uchopené dílo s originálním dějem a literárními, precizně formulovanými dialogy působí jako zjevení především v současné situaci dlouhodobé krize scénářů, která prochází napříč všemi vrstvami kinematografie. Zjevením Hanekeho snímek patrně také zůstane. Mladší generace festivalových tvůrců se totiž krizi scénářů učí obcházet důrazem na rafinovaný styl, improvizaci, realismus či minimalismus. Michael Haneke pracuje s pro něj typickým odosobněným stylem vyprávění. Černobílé ladění a zvláštní matnost obrazu vyvolávají nostalgické záchvěvy ze starých fotografií, počínání jednotlivých aktérů je však v rozporu s nevinností a čistotou, která se pojí se zašlými časy. Čím hlouběji nás Haneke vpouští do svého světa, tím zjevnější je naprostá morální devastace a rozklad. Nenávist, pohrdání a krutost, které klíčí za libými fasádami vesnických domů, se projevují s různou intenzitou. Většinu bolesti a ponížení režisér před divákem úmyslně skrývá – za dveřmi, za zdí, mimo oko kamery. Rafinovaný sadismus, kdy je bolest jasně tušená, ale skrytá za překážkou, nesmírně trýzní a skličuje. Svět před našima očima není takový, jaký se zdá. Cítíme příznaky jeho zkaženosti, ale dlouho je nedokážeme přesně pojmenovat. Víme jediné – zlo zasahuje hluboko. Jako rakovina rozežírá všechny uctívané hodnoty a devastuje morálně celou společnost. Naznačený příchod První světové války se tak nejeví jako prudký přelom, ale jako logické vyvrcholení postupného uhnívání. Čiernobiela štylizácia nepôsobí „retro“, vytvára vlastný svet filmového svetla. Kamera Christiana Bergera (pre film vymyslel vlastný systém odrazového svietenia) si zaslúži azda najväčšiu pochvalu. Precízne komponované zábery sú plné napätia (napríklad „videoherný“ pohľad od chrbta na neznámeho kosca, ktorý rozseká kapustové pole – divák má však pocit, že prinajmenšom niekoho zabíja!). Herecké výkony sú veľmi presvedčivé a jemné, vrátane detských protagnistov. Hudba vám v Hanekeho filmoch už tradične nechýba. Po vizuálnej a stvárňujúcej stránke skutočné veľdielo. Biela stuha je horor bez čohokoľvek typicky hororového, bez všetkých atribútov žánru. A predsa, ako hrozivo pôsobí trebárs správanie Kláry, pastorovej najstaršej dcéry, v strohosti jej veku neprimeranej a v tom, ako stále nosí ruky spojené na bruchu?! Alebo hoci výraz tváre detí pastora zakaždým, keď mu zaklopú na dvere a opovážia sa ho vyrušiť v práci. Horor sa posúva do roviny ustavične neurčito prítomného pocitu hnusu a odporu, skrytého pod hladkým povrchom. Akýmsi dejovým a možno aj myšlienkovým vrcholom je scéna rozhovoru lekára s jeho zostarnutou milenkou. Odhaľuje s neobyčajnou koncentráciou tú najhlbšiu neľudskosť, akej je človek schopný, doslova pred nami gumuje celý dejepis humanizmu. „Ach, prečo jednoducho už nezomrieš?“ pýta sa na jej konci vidiecky doktor, ktorého nehoda, podľa všetkého nastražená, stála na začiatku rozprávania. Neurčitá existencia čohosi príšerného visí vo vzduchu po celý čas. Mystifikácia sa stáva pre vyštudovaného psychológa Hanekeho prostriedkom výrazovo neobyčajne čistého ponoru do hĺbok podvedomia. A pre nás podnetom k uvažovaniu nad tým, čo znamená biela stuha, aký by mal byť vzťah detí a rodičov, muža a ženy a o tom, prečo musia trpieť deti za hriechy svojich predkov. O ničom z toho síce film nie je, ale niečo z toho v ňom predsa len je. Zlatú Palmu má Biela Stuha!!! Pri prvých záberoch to na žiadne veľké kino nevyzeralo. Dedinské postavy sa ako bez duše pohybovali v strohých, čiernobielych obrazoch, každá jedna bez šmrncu. Hlas rozprávača neustále pridával nové informácie, akoby ich čítal z miestnej kroniky, ale zdalo sa, že nikam nepovedú. Predstava, že tento film bude trvať dve a pol hodiny, nebola veru optimistická. A predsa, čoskoro sa to suché rozprávanie zmenilo, zrazu bolo príťažlivé a sugestívne. Nechcelo pustiť. Kde sa v nás berie všetko to zlo? Opýtal sa rakúsky režisér Michael Haneke a za drámu Biela stuha nakoniec dostal Zlatú palmu. Haneke nezvykne detektívnu linku svojho filmu objasniť, rozprávanie nepotrebuje ani veľkolepo zakončiť. Ako rozuzlenie ponúka nepokoj. „Myslím si, že filmy sú ako skoky na lyžiach. Niekto vám pripraví sneh, ale skočiť už musíte vy, diváci," hovorí Haneke. Sám vidí v Bielej stuhe metaforu, podobenstvo o tom, ako nenápadne vzniká zlo. Že sa už vlastne začína pri ušľachtilých ideáloch: „Z každej idey možno dospieť až k terorizmu, ak sa berie doslova a uplatňuje absolútne." Michael Haneke zopár cien z festivalu v Cannes už má. Pred štyrmi rokmi ho odmenili za réžiu filmu Ukrytý a v roku 2001 dostal za Pianistku cenu poroty. Napriek tomu vstupoval do tohtoročnej súťaže bez veľkého haló. Nie preto, že by jeho film nikoho nelákal. Naopak, lákal, a veľmi. To len jeho vystupovanie je skôr nenápadné, aj úsmev má skôr decentný. Keď mu predsedníčka poroty Isabelle Huppertová podávala Zlatú palmu, vravel: „Manželka sa ma občas pýta takú typicky ženskú otázku, vraj, či som šťastný. Zvyknem jej odpovedať, že momenty šťastia sú veľmi vzácne. Táto chvíľa však rozhodne takou je." To šťastie však tak trochu podmieňuje reakciou publika. Ak si budú Nemci myslieť, že Biela stuha je filmom o fašizme, bude spokojný. Ak si však to isté bude myslieť aj zvyšok sveta, to už spokojný nebude. „Je to film o všetkých druhoch terorizmu. Ak v ňom niekto uvidí len čisto nemecký problém, bude to znamenať, že sa chce pred jeho ťarchou skryť."

Tak tento typ humoru skutočne môžem, ale miestami to bolo až nepríjemne trápne.

Celkovo zaujímavý film, nebyť debilného konca. Ako Arogantný Keanu Reeves so sarkastickým humorom bol skvelý. Najlepší výrok = ,,To ty by si mal skončiť v pekle, ty hybride!" ,,Ano, umrieš mladý, pretože od 15 rokov fajčíš 30 cigariet denne. A pôjdeš do pekla kvôli životu, ktorý si viedol. Si v hajzlu."

No Johnny tu vyfajčil peknú kopu cíg. :D Mala som pocit, že ten film chce u diváka vyvolať chuť zapáliť si. A fungovalo. Kladom je ale Polanskim vytvorená skvelá atmosféra.

Pozerala som to prednedávnom a s odstupom času to nedokážem tak oceniť tak, ako keď som to videla prvý krát. Amenábar je môj obľúbený režisér. Prvýkrát videné v koncom roku 2012. Vtedy ma to veľmi zaujalo, vtiahlo do deja, bolo cítiť obrovské napätie. Dlho som nad týmto filmom ešte rozmýšľala. Teraz, keď som to pozerala, tak mi to prišlo obyčajné, priam predvídateľné. No napriek tomu hodnotenie nezmením.

Keby som mala hodnotiť iba scenár a emotívny výkon 20 - ročnej herečky, tak je film dokonalým zmysluplným dielom neznámej režisérky. Táto sociálna dráma je asi najväčším prekvapením na finálovú 10 filmov nominovaných na oscara.

Silný príbeh silnej ženy. Obdivujem vášnivých ľudí, ktorí bojujú do poslednej kvapky krvi. Marion Cotillardová podala významný herecký výkon svojho života. Pri piesni Non, Je Ne Regrette Rien (neľutujem nič) som sa neubránila slzám. Tá žena poznala, čo je to život so všetkými úchvatnými vzostupmi aj hlbokými pádmi. Napriek tomu dokázala milovať a to je obdivuhodné.