--TMO--

--TMO--


4 body

Moje oblíbené filmy

  • poster

    Vital (2004)

    Pre mňa najlepší film, aký som za posledných 25 rokov videl a zároveň najlepší film Tsukamota. Jediná vec, ktorú mu možno zazlievam je jeho dĺžka, ktorá neprevyšuje ani tých klasických 90 minút. Pre mnohých možno zdanlivo jednoduchý príbeh chlapa, ktorý sa zamiloval a potom trpí následky svojho stavu (čiže čosi, čo je zrejme minimálne v každom druhom filme), ale pre mňa majstrovský pohľad do duše ľudí, ktorých myšlienky niesú úplne bežné, tak isto, ako ich túžby a zároveň do duše muža, ktorý je zamilovaný fatálne. Maximálne subjektívny pohľad Tsukamota v tomto filme vyžaduje zároveň maximálne subjektívny pohľad diváka, inak do skutočnej hĺbky neprenikne. Vital som si nechal zaliezť poriadne hlboko pod kožu, preto mi aj vždy behajú zimomriavky po tele pri väčšine scén, možno je to aj podmienené osobnými skúsenosťami, ktoré človek má, a možno je to len to plieskanie vlasov Ryoko, ktoré tak krásne rozvibrovalo moje emócie. V tomto filme podla mňa ako v máloktorom platí, že je jednou veľkou metaforou - na ľudí, ktorí sú schopní vložiť do "obyčajného zamilovania" resp lásky celú svoju dušu a telo. Späť ale k zemi - film je obdarený nádhernými farbami, dočkáme sa aj Tsukamotových tradičných abstrakcií a roztrieštenej kamery (zábery na komíny krematória mi neviem prečo pripomenuli oboch Tetsuov), atmosféra by sa dala rozkrájať na desať malých Lynchov a minimalistický herecký výkon Asana je tak dobrý, ako je jeho usmiata tvár v záverečnej časti filmu. Posledný záber so slovami Ryoko patrí k tým najkrásnejším a najpoetickejším ´posledným záberom´, aké som kedy videl.

  • poster

    Karisuma (1999)

  • poster

    Propast (1989)

  • poster

    Janghwa, hongryeon (2003)

  • poster

    Vetřelec (1979)

  • poster

    Zazie v metru (1960)

    Tento film som prvý krát videl pred dlhými rokmi, pozerajúc ho v malej izbietke v prítomnosti ďalších troch ľudí, nevediac nič o knižnej predlohe a o tom, čo ma čaká. Výsledok bol ten, že všetci prítomní ledabolo sucho sedeli, rovnomerne rozložení na podlahe alebo gauči, a ja som sa medzitým doslova a do písmena od začiatku filmu sekal v boľavých kŕčoch nezastaviteľného smiechu, spôsobeného tým maximálne stupídnym a absurdným humorom, ktorý na mňa z obrazovky sršal. Film zo seba vyslovene striela jednu absurdnosť za druhou, či už v podaní vizuálnom alebo verbálnom. Apropo, vizuálne stvárnenie filmu je geniálne, excentrické, nenapodobiteľné, groteskné, všetko v jednom a zároveň nič, pamätám si, že pri niektorých záberoch (hlavne počas naháňačky po meste) som vyslovene vyprskol a smiech sa nedal normálnym spôsobom z môjho tela dostať - ruka v ruke s absurdným humorom totiž ide aj absurdný strih (scény, kde sa zrazu Zazi ocitne v aute a hádže "bomby", prípadne "rybárčina" zavŕšená vytiahnutím starej nasrdenej ženskej na vlas podobnej Zazi - sú neskutočné), ktorý skvelo dotvára výsledný efekt. Po niekoľkých pozretiach ale vnímam aj perfektný obsah filmu - jeho vyslovene historické svedectvo o dobe, pocitoch a spoločnosti. Scéna a preslov na Eiffelovej veži je jedna z tých najsilnejších surrealistických jázd, aké sa len dajú zakomponovať do filmu. Knižku som napokon prečítal niekoľkokrát a musím povedať, že obe dielka sú u mňa na rovnakej úrovni, Queneau môže od radosti skákať a Malle dokázal, že je génius. Jeden z prípadov, kedy knižná predloha naozaj neprečnieva vysoko za svojim filmovým stvárnením, ale je mu rovnocenným partnerom.

  • poster

    Kairo (2001)

    Pre mňa osobne zatiaľ najlepší "duchársky" film, aký som videl, aj keď prívlastok duchársky si zaslúži vôbec nie v prvom rade. Kairo je prvý film, ktorý naozaj devastujúco temným a depresívnym spôsobom nastoluje problém ľudskej samoty a odcudzenia, smútku a akejsi vnútornej prázdnoty. Je to v ňom vyjadrené metaforicky a pritom veľmi presne - sme to my, ktorí sa meníme na rozmazané čierne škvrny, túlajúce sa svetom bez cieľov a motivácie, nemohúcne a bez sily, ktorá by nás spájala s našimi blízkymi. Kiyoshi Kurosawa nemá tradičnú filmovú reč, dokáže len ponúkať subjektívne pocity a situácie, do ktorých človek buď prenikne, alebo proste nie (tak isto ako napr v Karisuma). Hodnotiť u neho scenár alebo konanie postáv je čosi ako vyčítať stene, že nemá dvere o kúsok bližšie - je to zbytočné. Lenivá kamera a takmer sépiovité vyznenie filmu ešte podtrhujú atmosféru, nehovoriac o skvelo nedokonalých obrazoch duchov. Dĺžka filmu a jeho pomalosť sú jedny z hlavných devíz a jeho viac-menej nekompromisný priebeh je jednoducho krásny, drví akúkoľvek štipku nádeje na to, že by to celé mohlo skončiť nebodaj happyendom. Žiaden hrdina, ktorý sa napokon pomocou hyperplazmového dela alebo magického náramku postaví proti "hlavnému" záporákovi. Sme to len my proti prázdnote v nás. Je to jeden z filmov, ktoré sa musia prežiť a precítiť, pretože sú to emócie za oponou, ktoré rozprávajú ten skutočný príbeh. Plus, krajší záver som si nedokázal predstaviť.

  • poster

    Namgeuk ilgi (2005)

    Jeden z najatmosférickejších filmov za poslednú dobu, tešil som sa na to oprávnene a teraz, keď sa tento film konečne ku mne dostal, stal sa razom jedným z mojích najobľúbenejších. Prekrásne exteriéry Antarktídy sú pre mňa doslova pastvou pre oči a fakt, že v celom filme hrá iba 6 chlapov tento miestami tichý, inokedy zase burácajúci - ale stále svojou podstatou minimalistický film - iba umocnil moje pocity. Takto si predstavujem naozaj kvalitne zvládnutý film s perfektnou atmosférou a myšlienkou, na ktorú sa celé tie dve hodiny oplatí čakať. Herecké výkony skvelé, atmosféra pre mňa dokonalá, hudba prekrásna, vizuál fantastický.. proste som si tento film užil plným dúškom.

  • poster

    Braindead - Živí mrtví (1992)

  • poster

    Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964)