FlyBoy

FlyBoy

Austrálie

111 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 6 11 15 20
    • 9.10.2017  16:47
    matka! (2017)
    ***

    [Dendy's Lounge, Sydney] WPH - Well Played Hysteria...a Aronofsky sa zas bere vážne; no zbohom Mama :)

    • 9.10.2017  16:16

    Fantázia v pohybe...a rytme.

    • 18.6.2017  15:26
    Přízrak (2017)
    ****

    [SFF 2017, Sydney]

    • 18.6.2017  15:25
    Happy End (2017)
    ***

    [SFF 2017, Sydney]

    • 18.6.2017  15:25
    Čtverec (2017)
    ****

    [SFF 2017, Sydney]

    • 18.6.2017  15:20

    [SFF 2017, Sydney]

    • 20.6.2015  08:36
    Slow West (2015)
    ****

    [SFF 2015, Sydney]

    • 20.6.2015  08:35

    [SFF 2015, Sydney]

    • 20.6.2015  08:34

    [SFF 2015, Sydney]

    • 3.10.2014  18:56

    Perfekcionistická pastiš, umne prelínajúca prvky slasheru a carsploitation, upomínajúca na konkrétne postupy dobových produckií a plasticky ozvláštňujúca a nedivácky porušujúca zákonnitosti žánrového sveta. Genderovo prospešný a "na drzovku" vztičený prostredník, komplexne vystužená a nápaditá reminiscencia Meyerovej klasiky "Faster Pussycat Kill Kill" a zákerne mystifikujúca profilácia postáv. Kaskadérske kúsky a novo zélandský akcent Zoë Bell očarujúce. Kurt Russell si zahral jednu zo svojich najpôsobivejších rolí a utíšil niekoľko skeptických duší ktoré mu už neverili, že toho vychytralého sleazy motherfuckera predsa len dokáže v sebe - stále naplno - herecky prebudiť. "Death Proof" obstojí ako samostatná jednotka-film a takisto ako plnohodnotná súčasť skupinovej terapie "Grindhouse". Má totiž jasne rozpoznateľné a opojné rysy a trademarky, ktoré fungujú predovšekým vďaka neustále usilovným režisérskym/spisovateľským schopnostiam a má takisto zreteľnú chuť byť čistokrvnou poctou; tzn. história sa síce neopakuje (čož je dobre), ale jej duch žije aj naďalej.

    • 3.10.2014  18:55

    Popri "Grindhouse" sa jedná o jeden z ďalších srdečných - from fanboys to fanboys - projektov dvojice Rodriguez/Tarantino. Pár rokov potom, čo sa tieto dve individua po prvý krát stretli na medzinárodnom filmovom festivale v Toronte roku 1992 (na programe boli premiéry autorských prvotín "El Mariachi" a "Reservoir Dogs"), sa v roku 1996 stretávaju znovu, aby dali dohromady tento ohromne vtipný a hravý prienik rukojemníckeho heistu a upírskeho hororu. Podľa všetkého Quentinova najvydarenejšia herecká kreácia, výborne napísana zápletka stavajúca na sharp dialógoch a zbesilých twistoch a typicky neortodoxný, rodriguezovský štýl. Kebyže mám menovať zoznam snímkov formujúcich moju lásku k filmu počas onoho bezstarostného veku mladosti, tak tento by bol rozhodne jeden z nich.

    • 3.9.2014  16:37

    Po pár rokoch som sa k tejto naspeedovanej hystérii opäť vrátil a musím skonštatovať, že je to stále len naspeedovaná hystéria s pár svetlými momentami. Asi to teda bude "postmoderná variácia na film-noir", ale pripadá mi až otravne preexponovaná. Taký, za adrenalín sa schovávajúci afekt. Do najlepších kúskov Tonyho Scotta to má ďaleko; ten totiž vedel, že aj ono naplňovanie žánrových škatuliek alebo experimentovanie s formou skrz zbesilý a pritom stále sofistikovaný štýl musí mať hlavu a pätu. "Running Scared" je vizuálne uhrančivý guláš bez vnútornej organizácie, ktorý ani po druhej projekcii nenesie známky vyšších ambicií. Škoda.

    • 3.9.2014  15:59

    Bond by očividne chcel byť Boyle, ale na to aby sa k nemu aspoň priblížil by sa nemohol brať tak smrteľne vážne a ovládať aspoň základy remesla. Samoúčelné, blbé a veľmi málo zábavné. Fakt otrasný a neznesiteľný patvar a ďalšie utvrdenie v tom, že dômyselne zapracovať (video)klipovú estetiku do svojho diela nedokáže len tak hocikto. Hviezda za Mikkelsena, Schweigera a Bukurešť...

    • 28.8.2014  08:02
    Zátah 2 (2014)
    *****

    Honosný sequel. O technickej prelomovosti by som však nehovoril. O to sa už predsa dávnejšie postaral Greengrass, ktorému sa - stručne povedané - podarilo prevratne zhmotniť kinetickú energiu "nespoľahlivého" prenosu informácii a pohybu samotného do unikátnej filmovej reči. Evans vsádza na ošetrenú žánrovú istotu zvládnutú po takmer všetkých stránkach, ale kladie dôraz skôr na prehľadnosť a plynulosť vyplývajúcu z plíživých jázd, s naráciou nenarába nijak inovatívne a tým pádom nevybočuje z príslušných noriem...čož ale vôbec nevadí. Jedná sa totiž o výnimočný zážitok, ktorý zbabelo nerecykluje návyky z jednotky a pre zmenu prináša plnokrvný, slušne vyrozprávaný a teda aj dôkladne vygradovaný príbeh; jeden z hlavných dôvodov prečo táto mafiánska sága obstojí v 2,5 hodinovej stopáži. Odrazový mostík pre gulervúce akčné sekvencie, ktoré sa dokonale hrajú s divákom a poskytujú mu prísun tých naozaj prvotriednych atrakcií. Okrem zákonito obľubených úsekov akými sú vzbura vo väzení alebo adrenalínová autonaháňačka, z hľadiska intenzity prežitku a koncepcie pohybu v priestore dominujú scény nočného baru a "bielej" kuchyne, pri ktorých sa človeku rozum pozastavuje a srdce fanboya fandí a súciti spolu s ústredným protagonistom. Škoda toho vlažného konca, záporák Ucovho kalibru si zaslúžil oveľa bolestivejší výprask. Uvidíme s čím príde Evans nabudúce, už teraz som zvedavý.

    • 27.8.2014  06:16

    Nadupaná akčná jazda konštantne porušujúca fyzikálne zákony, testujúca žánrové limity a nastolujúca nový poriadok. Príbeh či toľko opomínaná logika nie sú dôležité; nie pri priamočiarej indonézskej šlahanici, ktorá skôr kladie dôraz na onu - už nespočetne krát vyzdvihovanú - choreografiu a obratné využívanie videoherných prvkov. Séria "Ong-Bak" reprezentuje krásu pohybu a akrobatiky v rytme a súznení bojových techník (prevažne) Muay Thai/Muay Boran, trilógia "Ip Man" čerpá z filozofie Wing Chun a na jej pôdoryse rozohráva epickú symfóniu sústredených bitiek konfrontovaných s daným historickým kontextom, no a "Serbuan Maut" možno považovať za potencionálne nový, nastávajúci fenomén z oblasti Pencak Silat, ktorý základnú metodiku boja posúva do svojho pokročilého štádia, kde sa už úplne rezignuje na akékoľvek obmedzenia a slovo dostávajú pištole, samopaly, mačety, háky, nože a spôsob ich použitia a eliminovania. Hrdina volí stratégiu útoku/obrany podľa toho kde sa zrovna nachádza, čo má práve po ruke a s kým má čo dočinenia; tento pečlivo a pohotovo rozvrhnutý proces tiež patrí medzi ďalšie cenné devízy snímku.

    • 27.8.2014  05:13
    Čtyři lvi (2010)
    ****

    Trefa do čierneho…a to v rámci pikantného humoru, politickej nekorektnosti a toho príznačneho anglického absurdizmu. Ku Cohenovi by som to neprirovnával, ten je napriek svojmu konceptuálnemu podpichovaniu viac cheesy a user-friendly než Morris ktorý nezakrýva vážne mienenú angažovanosť a jeho situačné vtípky sú čo do komplexného uchopenia viac cutting edge. Po expozícii to vyzeralo na odvážny mockument so spoločenským komentárom na margo slobody slova, ale som rád, že sa to nakoniec zvrtlo do perfektne vypointovaného a vrstevnatého satirického pekla, ktoré to montypythonovské velice záživne variuje.

    • 26.8.2014  17:07

    Nepozdáva sa mi označenie indie, ani mainstream, je to niečo medzi a to niečo prekvapivo funguje. Bude to asi tým, že Valieé dobre vie ako narábať s tak ošemetnou látkou akou je boj s AIDS. V prenesenom zmysle slova to znamená schopnosť nezachádzať do zbytočných extrémov a radšej nechať bez nemiestnych predsudkov i prehnaných sympatií voľne plynúť to čo si tak nejak nepriamo vyžaduje byť voľné (fabula) a naopak atmosfericky zosilovať to, čo si každý priaznivec filmu-katarzie praje mať zosílené (syžet). To sa odráža hlavne v používaní jednotlivých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré sa už naďalej nesnažia na seba samoúčelne vzťahovať pozornosť a svojou nestrojenosťou a nedoslovnosťou sa podriaďujú samobytnému fikčnému svetu v ktorom sa ide jak do tuhého, tak sa príhodne odľahčuje. Najzaujímavejšie na "Dallas Buyers Club" potom teda nie sú ani tak bezpochyby brilantné metamorfózy McConaugheyho a Leta, ale skôr ono umné balancovanie medzi príjemnou človečinkou o nádeji a trpkou existenciálnou spoveďou.

    • 20.8.2014  16:13

    Hrejivý a povrchný midcult, ktorý (mňa) nebaví a primárne sa opája iba sám sebou. Nič čo by som musel vidieť znovu. Dôkaz, že tento vypočítavý druh indie poetiky mi vôbec nesedí a potešenie v ňom nenachádzam. Ešte že americký nezávislý film stále žije a má svoju tvár, ktorá sa tejto falošnej našťastie nepribližuje...

    • 20.8.2014  15:24
    Bellflower (2011)
    *****

    Glodell je v podstate taká umiernenejšia a viac čitateľná verzia Carrutha. Zatiaľ čo Shane sa vo svojom "Upstream Color" tématicky absolútne vymyká bežne prijateľným normám a progresívna forma a štýl jeho snímkov významovo ovplyvňuje mozaiku prelínajúcich sa tém, tak Evan, napriek počiatočnému mlženiu, jasne definuje predmet/konflikt v rozprávaní a expresívny spôsob spracovania potom u neho slúži predovšetkým k pôžitkárskemu obohateniu ambivaletného príbehu s presahom, ktorý si však servítky tiež rozhodne neberie. Ta radikálna zmena tónu v polovici filmu je fascinujúca, a nutno dodať, že je tomu tak hlavne z dôvodu uvedomelého zosílenia štylistickej exhibície a sugestívneho roztrieštenia naratívnej štruktúry. Mám na mysli onu natrippovanú, resp. intuitívnu strihovú montáž, ktorá postupne stiera hranicu medzi skutočnosťou a chimérou, agresívne obmieňanie filtrov a šošoviek (nehovorte mi, že Vám ani raz na um nezišli "Natural Born Killers") a rajcovnú neurčitosť dejových slučiek, odbočiek a mystifikácii. Zážitok umocňuje trúfalá, a veľmi účinná práca s mimozáberovým zvukom, sebaisté výkony protagonistov a vyhrotený, umelecky hyperbolizovaný finiš (cca. posledných 20 minút), ktorý ma rozsekal na márne kúsky. Ostatne by sa o "Bellflowerovi" dala z pohľadu "kritických aspektov androcentrizmu" napísať snáď aj prípadová štúdia, ale to s radosťou prenechám kompetentnejším.

    • 28.7.2014  16:49

    Tandem Lord/Miller mi po niekoľkých skúsenostiach v kategórii "nenáročných oddychoviek" naozaj vyhovuje, o žiadne filmárske zázraky sa síce nejedná, ale spôsob akým spracúvajú jednotlivé námety je nemálo kreatívny a hlavne náladu takmer vždy pozdvihujúci. Platí to jak v hranom ("21", "22"), tak animovanom formáte ("CWACOM"), kedy sa do popredia derie jeden nápad za druhým, kombinujú a podvracajú sa rôzne žánre a šikovne sa pracuje s popkultúrnymi odkazmi. "Lego Movie" nie je výnimkou, ani on síce nepredstavuje súdržný, z hľadiska rozprávania sofistikovane sprostredkovaný celok, ale na oplátku patrične funguje v našľapaných skečoch, ktoré dokážu ohromiť nielen tvorcovskou originalitou, ale aj puntičkárskym prevedením. Frenetický zážitok prekypujúci údernými running jokes, vyhaluzenou animáciou a pozitívnou energiou posilujú i perfektne koncipované voice-overi, ktorých mierne fraškovité vyznenie a nepredvídateľnosť je poväčšinou fakt do kolien zrážajúce. Adeptov by sa našlo neúrekom, ale u mňa boduje predovšetkým mentorujúci šaman Vitruvius pod taktovkou Morgana Freemana…ten ma úplne dostal.

    • 28.7.2014  16:45

    Predpokladám, že ono návykové čaro potrhle zábavnej a podaním vynachádzavej bromance to - podobne ako u jedničky - nadobudne až po pár reprízach. Z fleku však môžem konštatovať, že toto bol (opäť) krutý náklad bezprostredných gagov, intertextových narážok a hravých digitálnych vychytávok a za menej cenný ho považovať netreba. Niektoré hefty už samozrejme hraničia s trápnosťou, ale to je pominuteľné riziko podnikania, pri ktorom nemožno očakávať, že každá sranda bude univerzálne srandovná; v konečnom dôsledku je to aj tak len o uhle pohľadu a pravdou v tomto prípade ostáva, že neohrabane trápne sa velice rýchlo vie obrátiť v pôsobivé a fresh. Trochu mi vadila väčšmi rozháraná a nedôsledná hudobná dramaturgia (až ten Diplo to pri konci na chvíľu vykompenzoval), ale čert to vem, bavil som sa prevažne kráľovsky, potešilo ma, že si tvorcovia všimli mojej poznámky na margo Cubovho akcentu (straight outta Compton) a použili ju v príbuznom kontexte:) a ta nevyhasínajúca chémia medzi Hillom a Tatumom, je fakt skvelá. Dúfam, že si to za nejaký ten čas spolu dajú aj v dvadsať trojke.

    • 17.7.2014  04:14

    Pocitová žánrovka kladúca dôraz na šifrovanú psychológiu postáv, účelnú izolovanosť fikčného sveta a silu provokatívnych náznakov. Hľadať v tom vnútornú logiku či zmysluplné motivácie je celkom zbytočné, kedže sa jedná o záležitosť pudovú a teda racionalitu zámerne odopierajúcu. "Tom à la ferme" považujem skôr za dômyselnú hru s divákom, kedy sa nad jednotlivými výstupmi musí aktívne premýšľať, spájať ich do prípadných súvislostí a širších významových rámcov a predovšetkým pristúpiť na striktné pravidlá fráze "takmer nič nie je také jednoduché ako to na počiatku vyzerá". Táto čisto ponurá, prevažne depresívna a prejavom utlmená poloha je na Dolanovi zaujímavá a to či už na plátne alebo spoza neho...

    • 3.7.2014  17:30
    Fargo (1996)
    ****

    Poctivá a veľmi dôvtipná deklarácia Coenovkého štýlu, ktorý si na poli nezávislého filmu právom vyslúžil kultové postavenie a dostalo sa mu jak (poväčšinou) parazitujúceho napodobovania, tak (pomenej) svojského parafrázovania. Dialógy šuštia papierom, niektoré twisty sú napokraji frašky a akokeby tarantinovské rozprávanie môže niekedy pripadať až moc samovoľné. Avšak to ostré prepínanie medzi bipolárnymi náladami, karikatúrnosť jednotlivých postáv či pokrivená estetizácia násilia sú opodstatňované skrz nonsensové rozhovory, cynický podtón a režisérsky ošetrený moment prekvapenia; vyjadrovacie prostriedky, ktoré v tak pedantsky zosúladenom konsenze len ťažko neoslovia. Navyše je to remeslo zvládnuté na výbornú, atmosféra úkladnosti a vyšinutosti z toho priam sála a ta permanentná nonšalancia krížená so štipľavým čiernym humorom má naozaj grády. Po čase a po treťom pozretí mi to už nepríde tak neodolateľné ako kedysi, ale stále si myslím, že sa jedná o dôležitý príspevok do histórie auteurských kriminálok.

    • 11.6.2014  15:47

    [SFF 2014, Sydney] Po revízii poznámok a ich podrobnejšom preskúmaní a takmer mesačnom zadumaní sa prikláňam k maximálnemu hodnoteniu. Už sa neviem dočkať ako to uvidím znovu a užijem si to konštruktívne vypĺňanie ukotveného (z hľadisky príčiny a následku), a pritom stále nevyspytateľného (čo do konkrétneho vyobrazenia) syžetu. Spoľahlivé dávkovanie informácii nadobúda podobu vzorca, stáva sa automatizovaným a postavám spolu s prostredím v ktorom sa realizujú sa dostáva opojnej syntézy prvkov revenge movie, socio-politickej satiry a úsporne plýnucej, až uhrančivej vyvraždovačky so signifikantným severským humorom. V jednotlivých pasážach si spomeniete na hocičo, od "Dirty Harryho", cez "In Bruges", až po "Fargo"; a práve z posledného zmieneného titulu si Hans vypožičiava základný stavebný kameň svojho snímku. Fargovský motív "when the situation goes wrong" rozohráva do polohy "when the daddy gets pissed off" a postupne túto osvedčenú šablónu obohacuje o vyššie uvedené aspekty. Nemá problém ani s komickým oglosovaním typicky (malo)meštiackych rasistických narážok, stretu mladej a starej generácie bossov podsvetia a napokon symbolickej nedotknuteľnosti puta medzi otcom a synom. K bravúrne zahraným charakterom sa vyjadrovať nebudem, to si treba vychutnať naživo, avšak fatalistický soundtrack zo strún elektrických gitár si Vás získa od prvých okamžikov a Molandova sebavedomosť a neúprosnosť v budovaní živelných a pozoruhodne žánrovo sa prelínajúcich sekvencií zaručene udrží Vašu pozornosť až do hutného finále. "Kraftidioten" (v anglickom preklade "Prize Idiot") predstavuje unikátny zážitok plný zatajeného dychu, nemého úžasu a škodoradostného smiechu. Vrelo odporúčam.

    • 10.6.2014  17:23
    Frank (2014)
    ***

    [SFF 2014, Sydney] Vtipné to v niektorých momentoch určite je (hlavne scény s Maggie Gyllenhaal), ale domnievam sa, že vyššie ambície - o ktoré sa tu Abrahamson očividne snažil - naplnené neboli. O komplexnejšom podchytení témy mainstream vs alternatíva možno tiež len pochybovať, kedže sa nám tu jednotlivé výstupy scvrkávajú do úsečných (a kategorických) povzdychov typu "zlý mainstream - hudba pre popularitu" a "dobrá alternatíva - hudba od srdca". Vždy som bol radšej za to druhé, ale toto mechanické stavanie do kontrastu dvoch odlišných sfér, mi príde krátkozraké a tým pádom veľmi rýchlo zabudnuteľné. Ako osobná dráma o Frankovi by to na mňa asi zapôsobilo viac, lenže v tomto smere sa niečo významné začalo črtať až na samom konci a než som sa stačil nadýchnuť, bol koniec…a ešte k tomu - vzhľadom na predošlé dianie - až moc dojemný. Chápem, že tento element pre režiséra primárnym nebol a skôr sa sústredil na ono vytýčenie hraníc v rámci diametrálne rozdielneho zmýšľania a tragikomické zdôraznenie následkov vzájomného nesúladu, ale pokiaľ by som mal definovať "nadmernú spokojnosť" na filmovom pôdoryse hudobnej revolty, resp. niečoho kde sa oslavuje kreativita, už vyššie spomínaná hudba od srdca či iný pohľad na vec, tak dávam prednosť napríklad škandinávskému polostrovu a to konkrétne podarenému žánrovému cross-overu "Sound of Noise". Jedná sa síce o dva nezlúčiteľné koncepty, no podstata je pre najmenšom obdobná a spracovanie dua Ola Simonsson/Johannes Stjärne Nilsson mi sedí proste viac.

    • 10.6.2014  16:36
    Mami! (2014)
    ****

    [SFF 2014, Sydney] Nefalšovaný a vyčerpávajúci emočný uragán od Xaviera. Najprenikavejším kúskom u mňa stále pretrváva jeho trojhodinová freska "Laurence Anyways", ktorá (mimo iného) umne balancovala medzi zložitou vzťahovou drámou a extravagantnými režisérskymi finesami, ale toto formálne svieže, scenáristicky kvetnaté a čo do štýlu intenzívne prepracovanie mustru z "J’ai tué ma mère" ma tiež zasiahlo presne mierenou ranou. Nie že by nebolo čo vyčítať, soundtrack sa spočiatku síce zdá byť reprodukčne nosným nástrojom v druhom pláne, ale až na zopár výnimiek, pôsobí skôr prehnane páčivo a takisto súhlasím s tým, že ten flashforward tam byť vôbec nemusel a vyhli by sme sa tak obvineniam z gýčiarstva. S čím sa už stotožniť nedokážem je názor, že Dolanove postavy sa správajú afektovane a ich interakcia je prepálene chcená. Akokeby nebolo už od prvého snímku tohto talentovaného kanaďana jasné, že ona "ukričanosť" je len úprimným odrazom autorského zápalu pre vec - vyváženým mixom divadelných a filmových postupov a to neprestajné zavádzanie o údajnom afekte je len výsledkom neochoty si pripustiť, že by možno mohlo ísť aj o expresívnosť. Podstata prístupu k médiu ostáva stále rovnaká, nič sa nikomu zadarmo nedáva; dochádza však k vzostupnému a zcela iste svojbytnému experimentovaniu, ktoré si u menej tolerantného diváctva pochopenie hľadá dosť ťažko. Ďalším relevantným dokladom budiš "Mommy", búrlivá terapia o iskrivej nádeji, dôležitých maličkostiach, ale aj o nešťastnej predestinácii a nutných zmenách; inými slovami vzťahy skúšané životom a neustály rozpor medzi premennou a konštantou. Ďalej len Lana Del Rey a jej "Young and Beautiful".

    • 1.6.2014  05:48

    Vzhľadom na profiláciu postáv nezmyselné, ideovo tézovité a čo je najhoršie, v rámci snahy o ultimátnu žánrovku s posolstvom, aj sterilné. Kamera fajn, slušné poriešenie mizanscény a nápaditá práca s farbami/svetlom. Inak hrúza, počínajúc plagátovým a pateticky hrajúcim ústredným duom, cez povrchné a polopatistické podávanie nosných motívov a mizernou katarziou končiac. Z čisto všeobecného, kvalitatívneho hľadiska, kedy porovnanie kvôli odlišným konceptom nie je príliš na mieste; keď zoberieme do úvahy rozpracovanie/zužitkovanie ťažiskovej témy odkomunikovanej prostredníctvom špecifického filmového jazyka, tak s nadčasovým a intenzívnym snímkom "Gattaca" je "In Time" absolútne neporovnateľný.

    • 30.5.2014  08:46
    Elysium (2013)
    ***

    Diletantsky vyrozprávana, výtvarne opäť bohatá, myšlienkovo naivná, a predsa sympatická istotka, ktorú po famóznom a žáner ozvláštňujúcom "District 9" nemožno z môjho pohľadu nazvať inak ako len priemernou. Blomkamp rezignuje na prekvapivé kombinovanie/prelínanie (non)fikčných svetov, formálnych štýlov či mediálnych foriem a orientuje sa skôr na klasické využívanie deadlines a experimentovanie so strihovu skladbou záberu. Copleyho záporák je samozrejme znamenitý bombardér a výskyt kyberpunkových a videoherných prvkov poteší, avšak je zcela viditeľné, že sa nejedná o žiadnu imerziu, ale iba o málo prepracovaný, trendový doplnok. Takže po klišoidnom "In Time" tu máme ďalšie, čo do budovania akčných sekvencií a práce s verhoevenovským odkazom určite viac odvážnejšie dystopické sci-fi, ktoré tiež vsádza na "nenapadnuteľné" upomínanie na civilizačné bremená spoločnosti (v "D 9" to bol rasizmus, "Elysium" rieši zdravotnú starostlivosť a ľudskú nadradenosť na základe lepšieho finančného zabezpečenia), vábi oko zvodným vizuálom, a žiaľ, kvôli "mŕtvemu syžetu" i neucelenému použitiu niektorých vyjadrovacích prostriedkov ho takisto možno považovať len za milú rebéliu bez pridanej hodnoty.

    • 28.5.2014  16:23
    Gravitace (2013)
    *****

    "It's not rocket science". Survival s filozofickým presahom podľa mustru hollywoodskych blockbusterov. Dokonalá fúzia komornej drámy a vizuálne opulentného sci-fi. Kontemplácia bez meditácie, opojné vertigo a oslobudzujúce zocelenie duše i tela. Silné vďaka významotvornej symbolike, atmosferické skrz vesmír definujúci nekonečno a vlastnú monumentálnosť a nádherné vo svojej prostote. Pohlcujúci a očistný zážitok.

    • 29.3.2014  07:49
    Girls (TV seriál) (2012)
    *****

    Návykové, originálne, komplexné. Tiež nekonečne vtipné a umne sebareflexívne. Na základe mojich skúseností, najlepší dievčenský seriál what-so-ever. Inu väčšina mužského osadenstva jása a väčšina ženského si sťažuje v duchu oklamaného zákazníka. Veru, radosť pohľadieť...

<< předchozí 1 2 3 4 6 11 15 20
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace