FlyBoy

[SFF 2012, Sydney] Vlažný rozjazd sa nesie v duchu okázalo muzikálovej romance a profilovej identifikácie "nowhere" reálií. V jednom okamžiku sa to však preklopí to urputného boja za integrálny mier, za záchranu pozostalých, za nádej. Primerane okorenené desiatkami nesílene úderných vtipov/narážok, čiastočne sprevádzané neľahko popísateľnou štvoricou ukrainských tanečníc a na koniec (i keď s menším dôrazom na pedantné vykreslenie globálneho problému) podobne "s hruškou v hrdle" úsmevné ako napr. "Bacheha-Ye aseman". Sú tam síce momenty, ktoré zaváňajú kalkulom, ale nie je ich tam toĺko, aby to kazilo výsledný dojem-imho. ten je zcela obstojný. Nielen kvôli Nadine Labaki v čiernom závoji i bez neho, hašišu alebo sympatickým zachraňovacím manévrom mám/manželiek, ale hlavne pre onu jasnú obžalobu vojnových konfliktov, ktorých nezmyselnosť je tu zas raz nástojčivo a napokon aj exaktne apelovaná. Pri troche zhovievavosti vydreté 4*.

Tak nekompromisný mix som už dávno nevidel. Tak bezprostredné a trefné herecké výstrelky tiež nie. Z kina odchádzať viac než spokojný-nepamätám. Úžasná vizitka dánskeho remesla, ktoré stojí pevne na nohách ako najnovší štadión v Kodani. Prelínanie jednotlivých nálad a pocitov ohromuje a divák nevie či sa má smiať, plakať, zamýšľať alebo sa len tak pozerať a nechápať. Škrtám druhú a poslednú možnosť a ručím Vám zato, že pokiaľ tento nejednoduchý svet beriete s rezervou, tak tento výtvor Vás naplní všetkým potrebným a (ako ja) budete odchádzať nadmieru spokojný. Avšak bezpodminečne musíte mať radi čierne odtiene a veriť v...to, čo chcete.

Bourne v šľapajách Bonda? Znie to zvučne, ale nezdá sa. Nájdu sa zhodné rysy, ale pri triezvom zahľadení na agenta BE okamžite vycítime iný "šarm" akým neoplýva práve sedmičkový BD._______ James je atrakcia. Elegán/pohodár s vždy inou buchtou sa sedadle spolujazdca, vo dne/v noci, za tepla/za zimy, naprieč kontinentom (napr.) deaktivuje zbrane hromadného ničenia a (napr.) kedykoľvek dostihne padajúce lietadlo. Predurčený k baveniu, rozradostní-rozlúskne nakázané zadanie._______ Jason je asociácia. Stratég/nervák, s vždy iným fyzikálnym prepočtom, v introvertnom sústredení eliminuje zúrivého protivníka, ako štvaná zver kľučkuje na korupčnej križovatke hŕstky vplyvných srabov, stará sa o jediné - očistiť a pomstiť. Stvorený k stotožneniu, stať sa ním (alebo mu aspoň fandiť) vzbudzuje ohromné záchvevy spolupatričnosti a neodkladne prehlbuje narastajúcu obľúbenosť. Obidvaja majú na seba čím upozorniť, avšak každý v inom ťažení, s iným pracovným manuálom._______Pilot k neskorším (omnoho drsnejším) opletačkám zotročovaného utečenca sa dá počastovať prívlastkom staromódny. Potešujúce je, že Doug Liman si z tejto škatuľky separuje len to najpotrebnejšie a v prospech celého konceptu (striedavo) pridáva priamočiary dravý odpich, v ktorom sú obsiahnuté jak strhujúce sekvencie tak motivačná vychcanosť i zápasnícka zdatnosť BE, tri prednostné parametre, ktoré Greengrass neskôr ždíma do poslednej kvapky. Nápomocným sa javí aj John Powell, ktorého ústredný motív skvelo korešponduje so špionážnym podkreslením a stáva sa akousi neoficiálnou hymnou celého projektu. Matt Damon si počína obstojne, roli prichádza na chuť a aj keď s ňou nie je ešte naplno spätý, počas hľadania identity lúska nezdržanlivé kreácie. Až na pár realizačných nečistôt (oneskorený strih, vlažné pasáže) sa píše jedno vrelé venovanie pre všetkých tých čo majú radi dôkladnosť.

Burton si doberá Disneyho a ja z toho veľkú vedu robiť nejdem. Veď už samotný trailer je pozvánkou do akéhosi štiepeného zázračného sveta/sna, ktorý si ako "Planet of the Apes" ide za svojim predsavzatím, za zákazkou. A s týmto tušákom si pohodovo snorím v panoptiku rozprávkovo-halucinogénnych výplodov na dne zajačej nory. Kde sa "Alice" Wasikowska stáva sprievodcom statočným, riešiac rivalitu medzi červenou a bielou kráľovnou si testuje predurčenosť k odťatí hlavy príšery. "Mad hatter" Deep ako koordinátor fantazmagórnej rodinky nehrá druhé husle. Ohraničeným "part timeom" si uplatňuje svoje privilégia a k dievčatku hýri kolegiálnym činmi. "Cheshire Cat Fry" je žolík, ktorého krajne vycerené "keep smile" zuby nemožno nemilovať a po jeho zmiznutí znovu chceš jeho ksicht. Okrem toho, že založím odporové hnutie ATD ("Anti Three-Dimension") na margo prznenia výberového materiálu a každý piatok prekľajem prihlúply slovenský dabing, si tu a teraz s kľudom smiem kecnúť. "Wonderland" ako tak chutil.

[IFF 2011, Bratislava] Tomáš Luňak a jeho opatrný-čo mimochodom neznamená nepodarený-debut. Nazdávam sa, že výsledná fazóna zdupkáva predovšetkým na neochote pridržať sa pôvodnej predlohy, ktorá v sebe ukrýva nespočetné množstvo nepoužitých narážok a heftov. Bez nich "mlha ktorá šuká les" vyzerá dosť vypreparovane a túto kastráciu naplno nevynahradí ani rotoskopické zaobalenie. Má zbehlého Krobota (mimovoľná podobnosť s "A Londoni férfi" ma rozplesala), má v malíku exteriéry z čias normalizácie a chmúrne prostredie bývalého Sudetska, má skôr heslovité, než doslovné razenie-k tomuto nemôžem napísať krivého slova. Spomeňme si však napr. na "Waltz with Bashir" a "Scanner Darkly", ktoré sa núkajú k provizórnemu prirovnaniu-Folman aj Linklater kráčali totožným smerom, avšak ich spovede-i keď boli diametrálne odlišné-boli buď tematicky hutné alebo fabulovo rozvetvené. "Alois Nebel" neni ani jedno, ale aj tak sa neubránim spokojnosti z vytvorenia niečoho (na tuzemské pomery) špeciálneho a preto vravím, snaha sa cení.

[SFF 2012, Sydney] Súťažná sekcia opäť nesklamala, nie že by sa tu nedalo čítať medzi riadky-to áno, ale je to asi taká radosť ako pri meditovaní na heroíne. S tým samozrejme nemám žiadne skúsenosti, len si to odvodzujem z mojej bujnej predstavivosti, ktorá mi počas tohto "gréckeho bedlamu" neustále našepkávala: "niečo si dali, niečo si dali", čož mi poväčšinou nevadí-vítam bizardnosti všeho druhu, ale pri združení "Alps" mi strečkovanie tamojších čudákov prišlo zväčša disfunkčné a hlavne nekoncepčne provokatívne. Táto neskonalá snaha o divadelný realizmus dopláca na to, že sa nesústreďuje na nijaký splniteľný cieľ, ceste po ktorej by mohla kráčať sa nepochopiteľne vyhýba a radšej hľadá skratky. Inými slovami je to zmätené vo svojej originálnosti-to žiaľ nepovažujem za kompliment, ani za prínos...alebo sa len ozval samozvaný ignorant, ktorý nechce uznať (alebo nevidí) onu skrytú výnimočnosť, veď každého vec. Napokon uvidím čo povie časom "Kynodontas", snáď ma niečim prekvapí a rád ho potom odmením...

[DC, Sydney] Obdivuhodný pokrok, po semi-amatérskom "DHIAT", kde sa na to išlo zhurta a intuitívne, prichádza rozvážnejšia a s ohľadom na predošlý počin rafinovaná "AM" a klope na dvere profi ligy, bez srandy...aj s ňou. Nastali zmeny a "Twisted Twins" oficiálne dospeli a komu sa to nepáči, ať si zajde na hřbitov, že jo. Začal by som od výborného obsadenia, ktorému vojvodí finančne švorc sexi študentka medicíny Mary (Katharine Isabelle) a jej dočasne spriaznená duša, zazobaný podivín-dobrák "Betty Boop" Beatrice (Tristan Risk). Okrem ich pôsobivých prednesov v ktorých vládne polaritný mix nonšalantne-extrovertných mimík, pozornosť upútava aj ich výživné pripútanie ku genderovej sebaistote a nešetrné zhodenie sociálnej obmedzenosti. Ruku k dielu takisto prikladá hlavný kameraman Brian Pearson spolu s maskérmi, kostymérmi, aranžérmi, ktorý spoločne odviedli kus poctivej roboty, plastiková maskara T.R. nepotrebuje obsiahlejší komentár, decentné nanášanie farebnej palety na objekty čoby predloženie druhého plánu (červená, zelená, čierna) zrenice rozšíri a tiesnivé poriešenie mizanscény je vo vzájomnej harmónií s dramaturgickou výstavbou, všetko zachytené v perspektívnej kompozícií. Kto by v tom chcel hľadať niečo kravaťácky odmerané prudko narazí…na naivitu a nepravdepodobnosť, kto sa zas rád rochní v neodôvodnene rozliatych kalužiach krvi či roztrhaných vnúrnostiach sa skôr unudí, než sa nad niečim zamyslí. "American (Bloody) Mary" je na viacero spôsobov vyložiteľný, výbojný a frajersky ukočírovaný body-horror ala odmocnina Cronenberga za mlada v ktorom niet núdze o fyzicko-psychické pnutie, nežoviálne, do čierna ladené hlody a všakovaké vibrácie. Niekomu sa môže zdať, že štylizácia prevyšuje razanciu a pointa je zbytočne mlžená, ale toto nie je snímok zameriavajúci sa na priame zhnusenie/strašenie či iba vážne allebo iba ľahkomyseľné postihnutie látky, ide o film pohrávajúci…sa s očakávaním, náladami, katarziou. A možno Vás pri sledovaní prepadne podobná otázka: "ako sa vlastne staviame, resp. (ne)akceptujeme prahové, lifestylové alternatívy?

[IFF 2011, Bratislava] Úmysel Barra je zjavný-poukázať na bezbrehú moc manipulatívnosti-posadnutosti-živočíšnosti neústupčivo vyberajúcu krutú daň chorými a naivnými jedincami, ktorí sa nepriamo odvolávajú na právo independentného spolunažívania. Zastávam názor, že premisa to zlá rozhodne nie je, ale zadupať ju do zeme obyčajným pózerstvom mi pripadne trápne a plané. Áno, za pózu považujem to, keď sa mi niekto pokúša nanútiť zdanie regulérneho artu tým, že nasadí jeden z jeho obvyklých mustrov (tj. nemainstreamové, akože šokantné poňatie), ktorým sa tvrdošijne usiluje o drtivý dopad, no v skutočnosti len kĺže po povrchu a spadá do samoúčelného "work shopu." Francúzskú odviazanosť mám rád, lenže u "American Translation" so mnou prílišne nehne a putuje zväčša do stratena.

[Signature Theatre, Kalispell, Montana] Back to 70's. Konštruuje pušku. Debatuje s kňazom. Spoznáva Kláru. Clooney nezaháľal a tento free-lance mód mu pasuje excelentne. Prenádherné notové podkreslenie (Grönemeyer), prepracovaná kompozícia obrazu (Corbijn), zodpovedne budované napätie a zámerne "ohlodaná" výpoveď o tichom Američanovi. Je to taká posmutnelá púť nájomného vraha skrývajúca v sebe zdravú zámernosť (nadväznosť na novú vlnu francúzskych thrillerov, priama pocta Gabinovi či Delonovi, westernová koncepcia, atď.) a končistý (=katarzný) dopad. Anton Corbijn vie, ako sa v útlych uličkách talianskeho mestečka Castel del Monte hýbať a orientovať a takisto vie, že minimalizmus môže byť pre symbolizmus veľmi prospešným nástrojom. Opomínať pomalý pacing či všade prestupujúcu statickosť mi príde nemiestne, "The American" je o melancholických náladách, nevyspytateľných pocitoch a povznášajúcej symbolike, nie o epileptickej akcií alebo iných predajných dopingoch.

[SF 2012, Sydney] "Teeth meets Welcome to the Dollhouse." Tak by asi znel neoficiálný názov pre nový žánrový flick od talentovaného sympaťáka Richarda Batesa Jr., ktorý sa nechal inšpirovať aj osobitými filmármi a natočil jeden nesmierne vtipný, rafinovaný, doslova až grafický hororový pop art. Tam je (okrem Lichteinsteina a Solondza) Cronenbergova "Mucha", podobnosti sa neubráni Argentova "Suspiria" a nemusíme sa ani extra namáhať aby sme zbadali nepotlačiteľnú familiárnosť s McKeeho "May." Perličky tu vyzrádzať určite nebudem, uskromním sa na konštatovanie, že obsadenie je kráľovská žranica pri ktorej si prídu na svoje hlavne tí, čo radi pokrivené charaktery, ikonické legendy, úchylných pošukov a nové objavy. Tu mi ale nedá nespomenúť, že tým objavom je prevažne seriálová buchtička AnnaLynne McCord, ktorá rolu okolím zavrhnutého a záľubami nezaraditeľného tínedžera stvárnila s najväčšou bravúrou. Jej zvrátené snívanie na pozadí spoločenského boja za toleranciu je suprovou predprípravou na onen maniakálny verdikt, ktorý predstavuje tu pravú chilli ozdôbkou na tomto obdivuhodne zrealizovanom psycho-suburban genre cvičení. "Excision" je pýchou nízkonákladovej produkcie, darčekom pre fandov pokleslého/kreatívneho umenia a ráznym impulzom pre začínajúcich autorov...pretože tadiaľto milí zlatí cesta istotne vedie.