FlyBoy

Hrejivý a povrchný midcult, ktorý (mňa) nebaví a primárne sa opája iba sám sebou. Nič čo by som musel vidieť znovu. Dôkaz, že tento vypočítavý druh indie poetiky mi vôbec nesedí a potešenie v ňom nenachádzam. Ešte že americký nezávislý film stále žije a má svoju tvár, ktorá sa tejto falošnej našťastie nepribližuje...

Glodell je v podstate taká umiernenejšia a viac čitateľná verzia Carrutha. Zatiaľ čo Shane sa vo svojom "Upstream Color" tématicky absolútne vymyká bežne prijateľným normám a progresívna forma a štýl jeho snímkov významovo ovplyvňuje mozaiku prelínajúcich sa tém, tak Evan, napriek počiatočnému mlženiu, jasne definuje predmet/konflikt v rozprávaní a expresívny spôsob spracovania potom u neho slúži predovšetkým k pôžitkárskemu obohateniu ambivaletného príbehu s presahom, ktorý si však servítky tiež rozhodne neberie. Ta radikálna zmena tónu v polovici filmu je fascinujúca, a nutno dodať, že je tomu tak hlavne z dôvodu uvedomelého zosílenia štylistickej exhibície a sugestívneho roztrieštenia naratívnej štruktúry. Mám na mysli onu natrippovanú, resp. intuitívnu strihovú montáž, ktorá postupne stiera hranicu medzi skutočnosťou a chimérou, agresívne obmieňanie filtrov a šošoviek (nehovorte mi, že Vám ani raz na um nezišli "Natural Born Killers") a rajcovnú neurčitosť dejových slučiek, odbočiek a mystifikácii. Zážitok umocňuje trúfalá, a veľmi účinná práca s mimozáberovým zvukom, sebaisté výkony protagonistov a vyhrotený, umelecky hyperbolizovaný finiš (cca. posledných 20 minút), ktorý ma rozsekal na márne kúsky. Ostatne by sa o "Bellflowerovi" dala z pohľadu "kritických aspektov androcentrizmu" napísať snáď aj prípadová štúdia, ale to s radosťou prenechám kompetentnejším.

Tandem Lord/Miller mi po niekoľkých skúsenostiach v kategórii "nenáročných oddychoviek" naozaj vyhovuje, o žiadne filmárske zázraky sa síce nejedná, ale spôsob akým spracúvajú jednotlivé námety je nemálo kreatívny a hlavne náladu takmer vždy pozdvihujúci. Platí to jak v hranom ("21", "22"), tak animovanom formáte ("CWACOM"), kedy sa do popredia derie jeden nápad za druhým, kombinujú a podvracajú sa rôzne žánre a šikovne sa pracuje s popkultúrnymi odkazmi. "Lego Movie" nie je výnimkou, ani on síce nepredstavuje súdržný, z hľadiska rozprávania sofistikovane sprostredkovaný celok, ale na oplátku patrične funguje v našľapaných skečoch, ktoré dokážu ohromiť nielen tvorcovskou originalitou, ale aj puntičkárskym prevedením. Frenetický zážitok prekypujúci údernými running jokes, vyhaluzenou animáciou a pozitívnou energiou posilujú i perfektne koncipované voice-overi, ktorých mierne fraškovité vyznenie a nepredvídateľnosť je poväčšinou fakt do kolien zrážajúce. Adeptov by sa našlo neúrekom, ale u mňa boduje predovšetkým mentorujúci šaman Vitruvius pod taktovkou Morgana Freemana…ten ma úplne dostal.

Predpokladám, že ono návykové čaro potrhle zábavnej a podaním vynachádzavej bromance to - podobne ako u jedničky - nadobudne až po pár reprízach. Z fleku však môžem konštatovať, že toto bol (opäť) krutý náklad bezprostredných gagov, intertextových narážok a hravých digitálnych vychytávok a za menej cenný ho považovať netreba. Niektoré hefty už samozrejme hraničia s trápnosťou, ale to je pominuteľné riziko podnikania, pri ktorom nemožno očakávať, že každá sranda bude univerzálne srandovná; v konečnom dôsledku je to aj tak len o uhle pohľadu a pravdou v tomto prípade ostáva, že neohrabane trápne sa velice rýchlo vie obrátiť v pôsobivé a fresh. Trochu mi vadila väčšmi rozháraná a nedôsledná hudobná dramaturgia (až ten Diplo to pri konci na chvíľu vykompenzoval), ale čert to vem, bavil som sa prevažne kráľovsky, potešilo ma, že si tvorcovia všimli mojej poznámky na margo Cubovho akcentu (straight outta Compton) a použili ju v príbuznom kontexte:) a ta nevyhasínajúca chémia medzi Hillom a Tatumom, je fakt skvelá. Dúfam, že si to za nejaký ten čas spolu dajú aj v dvadsať trojke.

Pocitová žánrovka kladúca dôraz na šifrovanú psychológiu postáv, účelnú izolovanosť fikčného sveta a silu provokatívnych náznakov. Hľadať v tom vnútornú logiku či zmysluplné motivácie je celkom zbytočné, kedže sa jedná o záležitosť pudovú a teda racionalitu zámerne odopierajúcu. "Tom à la ferme" považujem skôr za dômyselnú hru s divákom, kedy sa nad jednotlivými výstupmi musí aktívne premýšľať, spájať ich do prípadných súvislostí a širších významových rámcov a predovšetkým pristúpiť na striktné pravidlá fráze "takmer nič nie je také jednoduché ako to na počiatku vyzerá". Táto čisto ponurá, prevažne depresívna a prejavom utlmená poloha je na Dolanovi zaujímavá a to či už na plátne alebo spoza neho...

Poctivá a veľmi dôvtipná deklarácia Coenovkého štýlu, ktorý si na poli nezávislého filmu právom vyslúžil kultové postavenie a dostalo sa mu jak (poväčšinou) parazitujúceho napodobovania, tak (pomenej) svojského parafrázovania. Dialógy šuštia papierom, niektoré twisty sú napokraji frašky a akokeby tarantinovské rozprávanie môže niekedy pripadať až moc samovoľné. Avšak to ostré prepínanie medzi bipolárnymi náladami, karikatúrnosť jednotlivých postáv či pokrivená estetizácia násilia sú opodstatňované skrz nonsensové rozhovory, cynický podtón a režisérsky ošetrený moment prekvapenia; vyjadrovacie prostriedky, ktoré v tak pedantsky zosúladenom konsenze len ťažko neoslovia. Navyše je to remeslo zvládnuté na výbornú, atmosféra úkladnosti a vyšinutosti z toho priam sála a ta permanentná nonšalancia krížená so štipľavým čiernym humorom má naozaj grády. Po čase a po treťom pozretí mi to už nepríde tak neodolateľné ako kedysi, ale stále si myslím, že sa jedná o dôležitý príspevok do histórie auteurských kriminálok.

[SFF 2014, Sydney] Po revízii poznámok a ich podrobnejšom preskúmaní a takmer mesačnom zadumaní sa prikláňam k maximálnemu hodnoteniu. Už sa neviem dočkať ako to uvidím znovu a užijem si to konštruktívne vypĺňanie ukotveného (z hľadisky príčiny a následku), a pritom stále nevyspytateľného (čo do konkrétneho vyobrazenia) syžetu. Spoľahlivé dávkovanie informácii nadobúda podobu vzorca, stáva sa automatizovaným a postavám spolu s prostredím v ktorom sa realizujú sa dostáva opojnej syntézy prvkov revenge movie, socio-politickej satiry a úsporne plýnucej, až uhrančivej vyvraždovačky so signifikantným severským humorom. V jednotlivých pasážach si spomeniete na hocičo, od "Dirty Harryho", cez "In Bruges", až po "Fargo"; a práve z posledného zmieneného titulu si Hans vypožičiava základný stavebný kameň svojho snímku. Fargovský motív "when the situation goes wrong" rozohráva do polohy "when the daddy gets pissed off" a postupne túto osvedčenú šablónu obohacuje o vyššie uvedené aspekty. Nemá problém ani s komickým oglosovaním typicky (malo)meštiackych rasistických narážok, stretu mladej a starej generácie bossov podsvetia a napokon symbolickej nedotknuteľnosti puta medzi otcom a synom. K bravúrne zahraným charakterom sa vyjadrovať nebudem, to si treba vychutnať naživo, avšak fatalistický soundtrack zo strún elektrických gitár si Vás získa od prvých okamžikov a Molandova sebavedomosť a neúprosnosť v budovaní živelných a pozoruhodne žánrovo sa prelínajúcich sekvencií zaručene udrží Vašu pozornosť až do hutného finále. "Kraftidioten" (v anglickom preklade "Prize Idiot") predstavuje unikátny zážitok plný zatajeného dychu, nemého úžasu a škodoradostného smiechu. Vrelo odporúčam.

[SFF 2014, Sydney] Vtipné to v niektorých momentoch určite je (hlavne scény s Maggie Gyllenhaal), ale domnievam sa, že vyššie ambície - o ktoré sa tu Abrahamson očividne snažil - naplnené neboli. O komplexnejšom podchytení témy mainstream vs alternatíva možno tiež len pochybovať, kedže sa nám tu jednotlivé výstupy scvrkávajú do úsečných (a kategorických) povzdychov typu "zlý mainstream - hudba pre popularitu" a "dobrá alternatíva - hudba od srdca". Vždy som bol radšej za to druhé, ale toto mechanické stavanie do kontrastu dvoch odlišných sfér, mi príde krátkozraké a tým pádom veľmi rýchlo zabudnuteľné. Ako osobná dráma o Frankovi by to na mňa asi zapôsobilo viac, lenže v tomto smere sa niečo významné začalo črtať až na samom konci a než som sa stačil nadýchnuť, bol koniec…a ešte k tomu - vzhľadom na predošlé dianie - až moc dojemný. Chápem, že tento element pre režiséra primárnym nebol a skôr sa sústredil na ono vytýčenie hraníc v rámci diametrálne rozdielneho zmýšľania a tragikomické zdôraznenie následkov vzájomného nesúladu, ale pokiaľ by som mal definovať "nadmernú spokojnosť" na filmovom pôdoryse hudobnej revolty, resp. niečoho kde sa oslavuje kreativita, už vyššie spomínaná hudba od srdca či iný pohľad na vec, tak dávam prednosť napríklad škandinávskému polostrovu a to konkrétne podarenému žánrovému cross-overu "Sound of Noise". Jedná sa síce o dva nezlúčiteľné koncepty, no podstata je pre najmenšom obdobná a spracovanie dua Ola Simonsson/Johannes Stjärne Nilsson mi sedí proste viac.

[SFF 2014, Sydney] Nefalšovaný a vyčerpávajúci emočný uragán od Xaviera. Najprenikavejším kúskom u mňa stále pretrváva jeho trojhodinová freska "Laurence Anyways", ktorá (mimo iného) umne balancovala medzi zložitou vzťahovou drámou a extravagantnými režisérskymi finesami, ale toto formálne svieže, scenáristicky kvetnaté a čo do štýlu intenzívne prepracovanie mustru z "J’ai tué ma mère" ma tiež zasiahlo presne mierenou ranou. Nie že by nebolo čo vyčítať, soundtrack sa spočiatku síce zdá byť reprodukčne nosným nástrojom v druhom pláne, ale až na zopár výnimiek, pôsobí skôr prehnane páčivo a takisto súhlasím s tým, že ten flashforward tam byť vôbec nemusel a vyhli by sme sa tak obvineniam z gýčiarstva. S čím sa už stotožniť nedokážem je názor, že Dolanove postavy sa správajú afektovane a ich interakcia je prepálene chcená. Akokeby nebolo už od prvého snímku tohto talentovaného kanaďana jasné, že ona "ukričanosť" je len úprimným odrazom autorského zápalu pre vec - vyváženým mixom divadelných a filmových postupov a to neprestajné zavádzanie o údajnom afekte je len výsledkom neochoty si pripustiť, že by možno mohlo ísť aj o expresívnosť. Podstata prístupu k médiu ostáva stále rovnaká, nič sa nikomu zadarmo nedáva; dochádza však k vzostupnému a zcela iste svojbytnému experimentovaniu, ktoré si u menej tolerantného diváctva pochopenie hľadá dosť ťažko. Ďalším relevantným dokladom budiš "Mommy", búrlivá terapia o iskrivej nádeji, dôležitých maličkostiach, ale aj o nešťastnej predestinácii a nutných zmenách; inými slovami vzťahy skúšané životom a neustály rozpor medzi premennou a konštantou. Ďalej len Lana Del Rey a jej "Young and Beautiful".

Vzhľadom na profiláciu postáv nezmyselné, ideovo tézovité a čo je najhoršie, v rámci snahy o ultimátnu žánrovku s posolstvom, aj sterilné. Kamera fajn, slušné poriešenie mizanscény a nápaditá práca s farbami/svetlom. Inak hrúza, počínajúc plagátovým a pateticky hrajúcim ústredným duom, cez povrchné a polopatistické podávanie nosných motívov a mizernou katarziou končiac. Z čisto všeobecného, kvalitatívneho hľadiska, kedy porovnanie kvôli odlišným konceptom nie je príliš na mieste; keď zoberieme do úvahy rozpracovanie/zužitkovanie ťažiskovej témy odkomunikovanej prostredníctvom špecifického filmového jazyka, tak s nadčasovým a intenzívnym snímkom "Gattaca" je "In Time" absolútne neporovnateľný.