Macejko

Ak by sa v poslednej epizóde otvorila zemská kôra, vyliezol by Cthulhu a celé osadenstvo krčmy aj s budovou napchal priamo do šialenstvom vyplnenej, interdimenzionálnej riti samotného Azathotha, išlo by o radostnejšie finále. Pravdepodobne najcynickejšia a najdepresívnejšia vec, akú som kedy videl. Miloval som z toho každú sekundu, ale neviem, či si to chcem ešte niekedy pozrieť znova. Louie je démon.

Fajn knižná séria verzus banda od reality odtrhnutých, korporátnych zmrdov. Výsledkom je teda vcelku neprekvapivo odpudivý patvar, ktorého cynické zmasakrovanie predlohy je zďaleka ten najmenší problém. Už dlho razím názor, že prekopať knižný príbeh je v poriadku, ak je výsledkom kvalitný film. V prípade Artemisa Fowla by však scenár nesmel byť ako od kreténa, plný logických dier, voice-overov, expozície na dosranie, cringe-worthy replík, nefungujúcej štruktúry a absolútne nezaslúžených dojímavých/heroických momentov. Ferdia Shaw v titulnej úlohe je tragický - preboha, keď má byť hlavnou postavou môjho filmu dvanásťročný latentne-sociopatický génius, tak si dám V PRVOM RADE záležať, aby ho nehral niekto s hereckými schopnosťami Brana Starka po mozgovej porážke. Miesto Branagha režírujú počítače. Tak prečo potom také relatívne vysoké hodnotenie? V prvom rade preto, že skutočná hlavná úloha patrí Joshovi Gadovi, ktorý z Mulcha Diggumsa vystrihol naozaj sympatickú a miestami dokonca nefalšovane vtipnú a charizmatickú figúrku. Rovnako bola radosť vidieť Judi Dench, ktorá sa dobrovoľnou účasťou v tejto chujovine u mňa definitívne presunula do škatuľky "národný poklad". No a nakoniec - môj milovaný Patrick Doyle si po rokoch opäť poriadne zakomponoval a prišiel so svojím pravdepodobne najlepším soundtrackom od Zrodenia Planéty opíc. Hudba je zďaleka najlepšou zložkou filmu. Dajte Doyleovi Avatara 2 a všetkých tých Desplatov, Giacchinov a iných uspávačov hadov pošlite konečne do dôchodku.

Milý dokument s vynikajúcou hudbou Ramina Djawadiho.

Film, aký by dnes natočil Disney. Samozrejme nie ten súčasný, ale ten, ktorému sa medzi nohami ešte stále hrdo hompáľajú gule z čias Levieho kráľa a Zvonára od matky božej. Videné druhý krát a ten film je aj napriek uponáhľanému finále nutné obdivovať. Jednoduchý a plnokrvne vyrozprávaný príbeh (vo viacerých významoch toho slova), ktorý sa nebojí do potenciálneho detského diváka páliť scény o filmárskej intenzite, aká v dnešnej dobe Elsy, Anny a iných tancujúcich ananásov tak veľmi chýba. Štylizácia a trikové prevedenie hovoriacich zvierat sú vzhľadom na finančné okolnosti dokonalé a spolu s hlasovými/mo-cap výkonmi nechávajú prekliaty pomýlený remake Levieho kráľa hlboko zadupaný v prachu.

Ničím neurážajúca fantasy, síce pomerne šablónovitá, ale ten obrovský hate je podľa môjho názoru neopodstatnený. Predovšetkým však disponuje fenomenálnou hudbou Marca Beltramiho, ktorého som donedávna aktívne neznášal, ale svojimi monumentálnymi orchestráciami mi tentokrát až šokujúco vytrel zrak.

Hororový skvost a filmársky majsterštyk, ktorý tunajšia banda na marvelovský cecok prisatých kokotov nemôže nikdy doceniť...

Od najlepšieho seriálu k totálnej sračke. Benioff a Weiss, vy mizerní, netalentovaní kokoti. Dúfam, že skončíte na staré kolená impotentní.

Vzhľadom na to, aké sračky sú schopní sami napísať, sa osobne nečudujem, že tu poniektorí považujú podobne babrácky storytelling za dokonalosť.

Dokážem pochopiť divákov, ktorí filmovému spracovaniu Shingeki no kyojin vyčítajú úpravy deja a postáv - zmien je tu naozaj obrovské množstvo a polemizovať o opaku je bezpredmetné. Je možné však toto kreatívne rozhodnutie obhájiť? Sú zmeny voči predlohe naozaj legitímnym dôvodom, prečo udeliť nízke hodnotenie? Nuž, to závisí od toho, aký máte postoj k celkovej idei "adaptovania zdrojového materiálu na iné médium". Objektivita samozrejme neexistuje nikdy, sú však faktory, ku ktorým by sa podľa môjho názoru malo prihliadať vždy. Trebárs také prachy. Na tie koniec koncov treba myslieť na prvom, na druhom a aj na treťom mieste, tak to proste je. A faktom ostáva, že Japonci ich nikdy nemali a ani v dohľadnej dobe nebudú mať toľko, ako najväčšie produkčné spoločnosti Hollywoodu. V Toho Pictures nemali na veľké medzinárodné obsadenie, kde by jedinou autentickou Japonkou bola fan-favourite Mikasa Ackerman. Nemali na monumentálne gotické mestá, nemali na gigantické steny. Nemali skrátka prostriedky na to, aby zadaptovali pôvodnú mangu/anime v ideálnej podobe. Preto je obsadenie japonské, preto je z Erena Jaegera iba obyčajný Eren, preto je Armin čiernovlasý Japonec a nie blond Nemec, preto sú veľkolepé múry Shina, Maria a Rose iba anonymné steny zredukovanej dĺžky. Nebudem ani príliš preháňať ak poviem, že môžeme byť vlastne radi za zachovanie krstných mien ako Jean alebo Sasha, pretože vzhľadom na okolnosti by mali tvorcovia plné právo zmeniť aj tie, a takto si vlastne na seba uplietli bič, pretože neznalým divákom bude prítomnosť podobných mien v japonskom filme prinajmenšom podozrivá. Skrátka a dobre: adaptácia. Prispôsobenie sa podmienkam, ktoré nemusia byť vždy ideálne. Prispôsobenie, pri ktorom je vizuálna stránka a mená postáv tým najmenším problémom. Scenáristi a režisér totiž stáli proti oveľa väčšiemu Titanovi, a síce starému známemu problému "ako uspokojivo napchať príbeh x-dielneho seriálu do x-minútového filmu". V tejto chvíli by som čitateľstvo, ktoré pri tomto grafomanskom príspevku doposiaľ zotrvalo, odkázal do profilu filmu "Berserk: Ōgon jidai-hen I - Haō no tamago". Podobne ako v prípade titanov je aj prvý diel berserkovskej trilógie adaptáciou anime seriálu, ktorý má však na rozdiel od filmu Shinjiho Higuchiho výhodu v tom, že neopustil vody animácie a nepokúšal sa o spracovanie hrané. Teda, aby som bol úplne presný: tá výhoda je čisto teoretická. V praxi je totiž Berserk: Golden Age Arc I. katastrofálnym clusterfuckom, ktorý je pre neznalca pôvodného anime (čo som bol v tomto prípade úbohý ja) nielen absolútne nepochopiteľný, ale tiež vzpierajúci sa akémukoľvek emocionálnemu precíteniu a prepojeniu s hlavnými postavami. Videli ste, koľko má ten film percent? 83! Je mi jedno, koľko otaku tým teraz naštvem, ale pre mňa už bude filmový Berserk na večné veky iba "tou skratkovitou kokotinou s bielovlasým transvestitom, pri ktorej mi bolo tak maximálne ľúto úbohého Shira Sagisua, že k nej musel skladať hudbu". A je úplne jedno, či sa pre mňa niektoré súvislosti stanú jasnejšími, ak si niekedy náhodou pozriem pôvodný seriál. Adaptácia má byť pochopiteľná pre všetkých, nielen pre zarytých fanúšikov. Preto si v prípade tvorcov, ktorí sa tak odvážne pustili do filmového spracovania SNK, myslím, že je v konečnom dôsledku škoda, že nešli so zmenami ešte o kus ďalej. Kompletne vyhodiť Armina (ktorý je minimálne v tomto prvom dieli plánovaného dvojfilmu absolútne zbytočný) a sústrediť sa na rozvíjanie zvyšných charakterov v konštelácii, aká im bola nastavená. A práve tu je pes zakopaný: podľa môjho názoru to funguje. Miesto toho, aby som bol nasratý, že Eren a Mikasa už nie sú (takmer) súrodenci, ma skôr zaujíma, ako vo filme vlastne funguje ich novovytvorený vzťah potenciálnych milencov. Správajú sa postavy v súlade s ich novým príbehovým pozadím, v súlade s ich novými motiváciami? Áno, správajú. Má to na mňa emocionálny dopad? Samozrejme, hergot, dokonca viac, než som čakal. Higuchimu sa podarilo nemysliteľné a nielen že jeho film skutočne funguje ako príbeh s uspokojivým (hoci miestami predsa len trochu uponáhľaným) začiatkom, stredom a koncom, ale v záujme dosiahnutia skutočnej kompaktnosti a svojbytnosti finálneho diela sa sústredí aj na také drobnosti ako "atmosféra" a "zaujímavé vedľajšie postavy". Iste, Armin je sám o sebe skutočne zbytočný. Ale aj tento môj názor dostával isté trhliny v momentoch, kedy Higuchi rozvíjal vzťah medzi ním a pahltnou Sashou. Zosmutnel som, keď sa romanca iného, takmer anonymného páriku dopracovala k svojmu trpkému koncu. A bol som doslova a dopísmena šokovaný, keď si tento film, od ktorého väčšina ľudí chcela iba čo najefektnejšiu rúbačku obrov, na moment zastavil a odhalil nám svoje srdce v podobe mladej mamičky Hiany, ktorá sa uprostred apokalypsy rozhodla vytasiť nie so svojimi badass bojovými skillmi, ale naopak so svojou prirodzenou ľudskou zraniteľnosťou a potrebou bezpečia, čo ako falošné a krátke by malo byť. Veď viete, ľudská hĺbka. Zaujímavosť postáv. Veci, na ktoré sa v poslednej dobe serie stále viac a viac. Nebudem na tento film nadávať, v žiadnom prípade. Nebudem pindať na nedokonalé triky, pretože na hrane uncanny-valley tancujúci Titani sú aj tak regulérne desiví. Nebudem pyskovať na pozmenené/odstránené/zredukované postavy, pretože ma aj v takejto podobe prinútili niečo k nim cítiť. Nebudem pohoršený hudbou, nakoľko heroický soundtrack Hiroyukiho Sawana zo seriálu by sa k tomuto filmu hodil asi ako Fantastická štvorka na Oscary (aj keď v Akadémii je to očividne samý kretén, tak človek nikdy nevie...) a starý dobrý Shiro Sagisu dopĺňa obraz viac-menej presne tak, ako to konkrétna scéna potrebuje (pár prešľapov v podobe absolútne nevhodnej orchestrácie odpustím, pretože ako celok kope OSTčko vysokú ligu). Presne ako som spomínal, priatelia - adaptácia. Schopnosť vyťažiť maximum z každej situácie. Shingeki no kyojin: Zenpen nie je dokonalý. Má k tomu ďaleko. Vo svojej kategórii sa však môže smelo pozrieť do tváre adaptáciám z ranku filmovej Enderovej hry. Ak prehra, tak prehra naozaj so cťou.

Neopísateľný clusterfuck a dokonalá prehliadka rozprávačskej neschopnosti. Iba čas a prípadný štvorhodinový director's cut ukážu, či za to môže zbabelosť Warnerov a ich mäsiarsky zostrih pôvodne geniálnej vízie... alebo autorom brilantných Matrixov a Atlasu mrakov už definitívne a neodvolateľne preskočilo. Svet potrebuje zneuznaných géniov a ja som doteraz neochvejne veril, že súrodenci Wachowskí sú tými najlepšími z nich. Nechcem, aby bol Jupiter Ascending dôkazom o opaku.