Desperado

S obrovským nadhľadom natočená akčná kravina, s veľkou dávkou čierneho humoru. To čo sa na plátne aj za tých slabých 80 minút dialo, ma však neraz nútilo otáčať očné buľvy s nechápavým výrazom tváre a následnym chápavým úsmevom. Charizmatický tvrďák Owen dostal rolu šitú na mieru a experimentálny záporak Giamatti tu chrlí hlášky ako Rambo nábojnice z guľometu. Po čase je to ale jednotvárne a začína nudiť. A s tými mrtvolami tu máme zrejme nový rekord, lebo môj bodycount sa zasekol niekde v polovici filmu.

Ako komiksom nedotknutý divák na mňa druhý Sladov celovečerný pokus pôsobil mierne rozladene. Režisér sa snažil pomalým tempom a temnou atmosférou navodiť filmu autenticttu s príchuťou apokalyptična. Ako žánrový bonus pridáva aj nemalé množstvo krvi, rozrezaných údov či hláv, kde kameru zámerne neodvracia. Tento ojedinelý mix gore a survival hororu Sladovi celkom vyšiel. Na papieri to všetko vyzeralo, že sa bude jednať o skvelý zážitok. Ale nastal problém. A tým je scenár. Natiahnúť 30 dní do necelých 2 hodín na plátno sa ukázalo pre tvorcov ako ťažké dilema. Kde pridať a kde ubrať? Ako vnútiť divákovi pocit za 110 minút, že sa pozerá na mesačné utrpenie preživších? Častá zmena tempa mala za následok, že som sa vo filme časovo strácal a nebyť tých naozaj málo informačných dodatkov, že ktorý deň práve ubieha, bol by som mimo už načisto. Tieto scenáristické barličky tu boli dôkazom, že scenár sa neveľmi vydaril. Dialógy, odhliadnuc od toho, že film má základ v komikse, sú natoľko toporné, až sú miestami otravné. Vzťahy medzi hrdinami (a nielen medzi nimi) sú len odfláknuto načrtnuté, nič viac. Spomínaná časová neprehľadnosť spôsobuje, že po čase stráca okrem tempa aj gradáciu napätia. Pri dôležitých pasážach, ako napríklad vynútená poprava jedného z preživších, zas chýbajú emócie. Kamera je pri akčných scenách natoľko roztrasená (akýsi novodobý trend), že z toho bolia oči. A záver je natoľko nepodarený, konkrétne jeho prevedenie do filmu, že z relatívne slušne rozbehnutého, vybudovaného celku sa mi na jazyk derie to povestné - sklamanie. Avšak, na strane druhej, sú tu solídne herecké výkony, zaujímavo stvárnení upíri a pôsobivá atmosféra. Takže celkovo priemer.

Rodinný film podľa románu spisovateľky Kate DiCamillo. Skúsený Wang síce nemrhá zbytočným sentimentom, no v závere filmu som mal aj ja slzy v očiach. Čakal som rodinnú zbesilosť typu Beethovena, no dočkal som sa milého civilného filmu, kde vzťah dievčatka so psom neslúži ako priorita príbehu, lež vodítko k príbehu o potrebe priateľstva medzi ľuďmi, ktorí ho potrebujú možno najviac a ktorým život nedáva často druhú šancu. K veľmi pozitívnemu zážitku pomáhajú aj skvelí, ale aj netradiční herci: AnnaSophia Robb si zahrala v podobne ladenom filme Cesta do Terabithie, Jeff Daniels ako melancholický pastor bol presvedčivý, Cicely Tyson ako takmer slepá a osamelo žijúca vdova, ktorá má skúseností zo života na rozdávanie či legendárny hudobník Dave Matthews ako bývalý trestanec, s vrelým vzťahom k zvieratám a ku gitare. Milé prekvapenie, ktorému by sa možno darilo aj v kinách, zatiaľčo to distribútor odignoroval aj na DVD. Ďakujem!

To že bol Božský Evan písaný alebo skôr prispôsobený Carellovi na telo, som postrehol už v traileroch. Úprimne, mám Jima Carreyho rád, ale tentoraz mi jeho expresívny humor nechýbal. Carell je viac pri zemi, je uhladenejší a nestrhuje na seba za každú cenu pozornosť. Okrem toho, Jima Carreyho ako zarasteného biblického Noea si nedokážem predstaviť, Carellova fyziognómia sa k tým lennonovským vlasom a mojžišovskej brade hodí predsa len viac. To že stál film viac než jednotka, je zreteľné. Božský Bruce pri ňom vyzerá ako televízna inscenácia. Roztomilé zvieratká, krakonoš Carell, komediant Shadyac, božský Freeman... Tento rok som zatiaľ nevidel lepšiu rodinnú zábavu ako Božský Evan, takže spokojnosť.

Nezávislé filmy s kriminálnou tematikou sa vždy vyznačovali špecifickou atmosférou. Irónia, sarkazmus a absurdita tejto čiernej komédii svedčia ako psom uši. Veľmi dobre napísané postavy mi dokázali pripomenúť či už Coenovo Fargo alebo Raimiho Jednoduchý plán. Palec hore.

Disturbia je malá, nenápadná, s jedinou snahou: na vyše 100 minút zabaviť diváka, aby dostal svoju zaslúženú porciu napätia, jemnej erotiky, štipky výchovy a nejaký ten dielec humoru a akcie. D.J. Caruso je taký typický odpočinkový režisér, neunavuje zbytočne diváka nudnou vatou, ide rovno na vec, a aj keď sa tá vata zásluhou scenára predsa len logicky dostaviť musí, má Caruso v talóne vychádzajúcu megahviezdu Shiu LaBeoufa, ktorý pôsobí na plátne sebaisto a sympaticky, čiže hluchšie pasáže dokáže zastrieť svojím charizmatom. Či už pri samoúčelných monológoch, prostinkých dialógoch alebo len pri záberoch, kde sa snaží zahnať nedobrovoľnú nudu. David Morse sa už neraz ukázal ako lahôdkový záporák. V kontraste jeho robustnej postavy so sympatickou, dobráckou fyziognómiou mu dávajú podobne napísané postavy vďačnú príležitosť predviesť svoj nemalý herecký rozmer. Viac takýchto odpočinkových filmov, pri ktorých si užijú aj dospelí, aj teenageri.

Na pokračovanie pre mňa nie veľmi vydareného filmu 28 dní neskôr som bol pripravený v tom zmysle, že to čo inak relatívne cenený originál Boyle spackal, ťažko nájde podarenejšiu kontinuitu v pokračovaní jeho nástupca. Mýlil som sa. Tvorca zaujímavého Intacta to na moje prekvapenie zvládol lepšie. Nesnaží sa dať filmu didaktický tón, zameriava sa len na čistú psychológiu v stiesnených podmienkach fiktívnej katastrofickej vízie Zeme. Zo začiatku mi síce nebola po srsti trasľavá kamera navodzujúca kvázi autenticitu, no potom našťastie tá "Parkinsonova vizualizácia" ustala. Opäť však musím pochváliť hudbu, presne vystihujúcu bezútešnosť a frustráciu danej situácie. A Robert Carlyle ako...no, nebudem ďalej prezrádzať, ale vskutku som si to celé užil lepšie ako pseudo-freudovskú Boylovu jednotku.

Z času na čas dostanem chuť aj na akési nekomfortné snímky, takže občas si zaexperimentujem aj v inej tematike, než čo ponúka štandardný mainstream či do seba zahľadený underground. Náboženská tematika ma vždy fascinovala, no nie z pohľadu ortodoxne veriaceho, ale z pohľadu fanúšika mytológie, histórie a tým pádom aj spomenutého religionizmu. Ak sa k tomu pridá aj moje obľúbené obdobie prelomov 18. a 19. storočia v Spojených štátoch, moja zvedavosť a viera v atmosferický zážitok sa približujú takmer k extáze :-). Priznám sa, na nenápadný The Last Sin Eater som sa tešil ako pobláznené chlapča na jazdu horskou dráhou. A výsledok? Drobný výňatok z histórie welšských prisťahovalcov poslúžil na vyrozprávanie veľmi zaujímavého a chytľavého príbehu, ktorý sa napriek tomu, že miestami príliš zvoľní tempo a graduje veľmi pozvoľne, ponúka akúsi naivnú katarziu pre senzibilnejších divákov a príjemnú, nádhernými scenériami podčiarknutú atmosféru Nového sveta spred 200 rokov. Nevadili mi pritom ani toporné dialógy, ktoré boli vzhľadom na príbeh zasadený viac-menej do obdobia neznalostí a nevedomostí a pohanskej viery, asi zámerom. Nevadila mi ani nešikovne servírovaná, ale o to viac úprimnejšia reklama na kresťanstvo, ba ani dojemný koniec. Čo ma však veľmi potešilo, bol skvelý výkon 11-ročnej Liany Liberato, ktorá s prehľadom ťahala prakticky celý film. V úlohe vzpurnej, vznetlivej a ráznej Cadi excelovala. A na záver to zhrniem do týchto slov: veľmi príjemne strávené dve hodinky.

Ukážková štúdia šialenstva postavená na mýtoch či poverách, faktoch či legendách. Kingova krátka poviedka, natiahnutá na poldruhahodinovú one-man-show v podaní Johna Cusacka. Hafstrom slušne buduje atmosféru mysterióznosti, a do konca filmu si divák nie je istý, či sleduje duchársky príbeh, satanský horor alebo psychologický thriller. A aj keď záverečné vysvetlenie trochu ubralo na pôsobivosti snímku, aj napriek tomu sa jedná o to lepšie, čo podľa Kingových diel vzniklo.

Že by tak preslávený tvorca, akým Roland Joffé bezpochyby je, natočil vyložene zlý film? To teda nie. Captivity nie je zlý film, ako sa to tu poniektorí snažia nahovoriť, ba dokonca porovnanie so Saw nie je úplne na mieste. Skrátka Joffé natočil niečo menšieho, komornejšieho, s dôrazom na ľudskú psychológiu v tiesni a na nepravdepodobné situácie, ktoré sa však môžu prihodiť hocikomu. Najväčším problémom je tlmený scenár, ktoré má za následok niekedy až príliš pomalé tempo. Predovšetkým prostredná časť sa zbytočne naťahuje a doslova nudí. Kdežto záver je strhujúci, aj keď ten zvrat nie až tak šokujúci. Elisha Cuthbert je na pohľad veľká kočka, no zároveň musím priznať, že do hereckého suterénu nepatrí a vo svojej postave naivnej celebrity sa ani na chvíľu nestráca, občas jej však scenár podkopáva nohy a tak vyznie jej jednanie neraz viac než nepravdepodobne. Nie je to však chyba Elishy. Svoj vysoký štandard odviedol aj Pitt Taylor Vince, ktorý sa v podobných úlohách, akú stvárnil v Captivity cíti ako ryba vo vode. Kdo však čaká ďalšiu vykonštruovanú pecku typu Saw, bude sklamaný. Myslím, že Captivity sa na nič nehrá, už vôbec sa nesnaží kopírovať spomínaný teenagerský majstrštyk, a dovolím si tvrdiť, že síce Joffé na časy Vražedných polí a Misie môže len nostalgicky spomínať, stále považujem jeho najnovší počin za sofistikovanejší pohľad na ľudskú psychiku ako spomínaný Saw.