jakeer

Film, ktorý ani neašpiroval na päť hviezdičiek, no ja sa nehanbím mu ich dať. Absurdný humor tu skvele fungoval, nahlas som sa smial nielen pri bizarných sexuálnych scénach. Popri tom si však film drží aj dramatickú linku a mix emócii vie umne nakombinovať. Dej je najmä o hlavnej postave, tie vedľajšie pôsobia skôr ako kulisy. A paradoxne vďaka tomu film funguje, lebo Stellan podal skvelý herecký výkon.

Paprika Steen už hrala vo filme o rodinnej oslave s názvom Rodinná oslava (to boli ešte časy slávnej Dogmy 95). Tam si mohla naživo ohmatať, že podobný námet skrýva potenciál a sama si to aj natočila (nevedel som, že je aj režisérka). Neviem, či je v Dánsku bežné, že sa Vianoce oslavujú vrámci takejto širokej rodiny a ak áno, tak som rád, že u nás tak robíme v najužšom kruhu. Rodina je totiž entita ľudí, s ktorou máte pramálo spoločné a rokmi sa to len umocňuje. Presne to bolo hlavné posolstvo filmu, ktorý bol spracovaný so cťou. Spoiler: Páčilo sa mi, že záverečný happy end bol znegovaný úmrtím - zostali sme tak geograficky v Škandinávii.

Asi najmenej originálny severský film, aký som kedy videl. Je pravda, že Škandinávci vedia umne natočiť aj bežné témy, ktoré sa venujú každodennosti. Ale toto bolo doslova schematické. Otrepaný námet tu je síce ozvláštnený kvalitnou filmárčinou - neustále vás premáha nepríjemný pocit a pozeráte na to s otvorenými ústami - o čo presne išlo. Obaja hlavní protagonisti hrajú veľmi dobre. Ale neprišlo mi, že by v konečnom dôsledku malo význam tento film vidieť. P.S. Na margo tunajších komentárov, ktoré sa snažia interpretovať dej: Marie tu je vykreslená celkom zrejme ako postava, ktorá vykazuje známky psychopatického správania. Rasmus by s ňou nebol šťastný, či už by bol dominantný, submisívny, alebo akýkoľvek iný. To nie je sfilmovaný béčkový vtip o stereotype, ako sa žena nasťahuje k mužovi a zmení mu jeho bývanie a v podstate celý život (a on to znesie výmenou za prísun pravidelného sexu). Naozaj tu je relevantný fakt, že hlavná ženská postava je psychicky chorá a koná zlo. Je to legitímna umelecká licencia a vďaka tomu film nestereotypizuje ženy a nie je mizogýnny. P.S. Po jednom dni pridávam jednu hviezdičku. Podobne ako pri Teorii tygra to nie je film, ktorý by ste užívali pri jeho sledovaní, ale núti vás o ňom premýšľať aj hodiny po jeho zhliadnutí.

Vtipné momenty striedajú ešte vtipnejšie, no ale aj doslova kameňákovské scénky. A hoci sa to spočiatku nezdá, že z filmu by niečo mohlo byť, je treba uznať, že neustále naberá na tempe a v zmysle "koniec dobrý, všetko dobré" si tie štyri hviezdičky zaslúži. Veľkým pozitívom je, že film dokáže neustále prekvapovať, z pomerne generických zápletok vždy vykorčuluje originálnym spôsobom. A aj keď ste príbehov "from zero to hero" videli nespočetne, tento je predsa len niečim unikátny a ani happy end nie je úplne happy (ale taký škandinávsky).

Christopher Nolan kedysi povedal, že každý dobrý film potrebuje kúsok Michaela Cainea. Som rád, že sa mu dobrý film podarilo natočiť aj bez spomínaného velikána (toho času na zaslúženom dôchodku). Je pravda, že Nolan, čoby jeden z mojich dvoch naj režisérov uspokojil moje divácke chúťky po dlhých deviatich rokoch, keď Dunkirk a Tenet boli pre mňa (síce štvorhviezdičkovým) sklamaním. Nesúhlasim síce s nadšenými hlasmi, že ide o najlepší Nolanov film, lebo ním naozaj nie je (a ani druhým či tretím), ale po filmárskej stránke mu nie je čo vytknúť. Zozačiatku to je síce Oppenheimerov život letom svetom, tempo je šialené, až sa to napokon radikálne spomalí. Výbuch bomby neznamená vyvrcholenie filmu, po ňom nasleduje ešte cca hodina deja, ktorý pojednáva o tom zvláštnom pojednávaní (bol to súd, disciplinárka či čo?), ktoré mňa nejako osobne nezaujíma (tak ako ani Oppenheimerovo sukničkárstvo, arogancia či osobný život celkovo). Boli to podobné pocity, ako pri Eastwoodovom filme Sully, kde tiež chceli hlavnú postavu perzekvovať, no mne to žily netrhalo. Čo je naozaj na deji zaujímavé, je vhľad do toho, ako atómovka vznikala. Nolan už menej hrá na formu ako v jeho ranej tvorbe, film je v podstate konverzačkou, ale svoje povestné audiovizuálne fičúry teraz s mierou využíva predovšetkým na podkreslenie vnútorného boja hlavného hrdinu (alebo v čiernobielej farbe jeho nemesis). Snímka otvára polemiku o morálnosti vzniku a napokon použitia jadrovej zbrane a priestor na vlastný záver ponecháva aj divákovi. P.S. Aby som nezabudol, videné v IMAXe.

A Oscara za najdlhšie naťahovaný koniec získava... Zaujímalo by ma, že kto bol cieľovkou tohto diela. Či tie teenky, ktoré tvorili väčšinu osadenstva v kine a ktoré zaiste museli pobrať narážky na dekády pred ich narodením. Sú to vlastne dva filmy v jednom, kým jeden sa tvári nad vecou, je uletený a má nevídaný vizuál a ten druhý zas generickým spôsobom tlačí politickú agitku. To je plne legitímna vec, len už asi po prvých dvadsiatich minútach (ktoré boli vo filme najlepšie) je jasné, akým smerom sa to bude celé uberať a len sa to naťahuje. Finálny súboj medzi Barbies a Kenmi je už znôžkou do neba volajúcich hovadín. Je až nepochopiteľné, že takáto snímka má bezmála dve hodiny. Je však pozitívne, že v pocovidovej dobe dokázal nejaký film opäť pritiahnuť množstvo divákov do krvácajúcich kín.

Sú filmy, ktoré vo vás rezonujú dni po ich projekcii a predsa im nedáte plné hodnotenie. Pre mňa je jedným z takých filmov aj Aftersun (a uznávam, že v podobných prípadoch som tak nízku známku ešte nedal). Tri hviezdičky vyjadrujú totiž môj autentický pocit priamo v kinosále, kde ma film proste nebavil. Áno, ten pomalý dej smeroval k záverečnej bombastickej scéne (kataklizme), tá však nenapravila dojem z predošlých deväťdesiatich minút. A to som absolvoval (aj v kine) stovky pomalých artoviek. A aj uznám, že v tomto filme je skvelo vystihnutá atmosféra 90’s, že je tu výborný strih, že dve hlavné postavy (a to najmä detská herečka) hrajú neuveriteľne dobre. No ako mnohí iní predo mnou v komentároch uviedli, že to nie je príbehový, ale pocitový film, u mňa bola primárnym pocitom nuda. Možno sa k filmu po rokoch vrátim a "nafeelujem" ho na päť hviezdičiek.

Vzhľadom na to, koľko toho mám na srdci, budem čo najstručnejší. 1. Som rád, že na Slovensku a ergo na Markíze vznikla miniséria. Popri tých nekonečných telenoveloidných zverstvách, ktoré bežne produkujú, to bol balzam na dušu. Námet ma zaujal už od uputávok pred uvedením do vysielania. 2. V slovenských reáliách pôsobí táto licencia komicky. Doktor býva v megadome v intraviláne Bratislavy, učiteľka taktiež, jej sestra dokonca býva v diplomatickej štvrti. Policajtka žijúca so svojou partnerkou čaká dieťa a v Slovakistane to každému príde úplne bežné. Muž - právnik na rodičovskej dovolenke je tiež riadne sci-fi. 3. Dialógy šuštia papierom. Už v jednej z prvých scén, ktorú Markíza promovala na YouTube (dve hlavné postavy sa stretávajú pred školou a kurizujú si) bola tak neuveriteľne neprirodzená a toporná. A ono sa to za ostávajúci dvanásť epizód nezlepšilo. 4. Vysoký herecký štandard predviedol iba Ľubos Kostelný, ktorý hral vedľajšiu rolu. Maštalír odviedol svoj štandard, opäť na hranici uveriteľnosti. Keď som videl herecký prejav Moniky Horváthovej, neveril som, že hrá inak v Národnom. Nevie ani len rozprávať. Najväčším negatívnym prekvapením je však Zuzana Fialová – tak zle som ju hrať ešte nevidel. V Teleráne sa chválila, že namiesto britskej predlohy, kde bola stvárňovaná policajtka poňatá „chlapsky“, ona sa rozhodla to hrať odtiahnuto, bez emócií. Vôbec v tej polohe nepôsobila autenticky (zrejme až príliš veľký kontrast voči jej afektovanému normálu). Višňovský si po rokoch opäť zahral vyšetrovateľa a bolo to ok, rutinérske. Arató tiež ok. Zvyšok castu úplne zabudnuteľný. 5. Seriál vizuálne zobrazuje len tú atraktívnejšiu tvár Bratislavy – mrakodrapy, reštaurácie na Dunaji a luxusné autá. To je legitímna umelecká licencia. No keď vnímame vyrozprávaný príbeh v jeho komplexnosti, je to nezmysel. Spočiatku si myslíme, že to celé bude o znásilnení. Dovtedy ako taká konzistentnosť funguje (autori umne narábajú s pochybnosťami diváka, ktorý sa nevie dočkať, kto vlastne hovorí pravdu). Po pomerne rýchlom odhalení toho ako s veci majú sme už svedkami iba neprirodzeného správania sa postáv. Druhá polovica je o vyšetrovaní vraždy. Tam už akékoľvek napätie nehrozí, lebo divák sotva bude tŕpnuť, že kto spáchal úplne legitímnu vraždu. SPOILER: Rozuzlenie v poslednej epizóde je absurdné. Dozvedáme, že celá vražda nebola vraždu, ale sebaobranou – kde by páchateľke/poškodenej nič nehrozilo, no ona sa z akejsi hrdosti nepriznala a celých šesť epizód nás vodila za nos. SUMMA SUMMARUM: Ešte raz musím Markízu pochváliť, že vyrobila seriál s ohraničeným počtom epizód, ktorý mal ako tak hlavu a pätu. Aj z toho, čo uverejňovali na YouTube môžeme vidieť, že hercom na tom veľmi záležalo a urobili maixmum pre čo najlepší výsledok. A nepoznať súčasnú svetovú seriálovú tvorbu, ale len napr. markizácke telenovely, bol by som úplne nadšený. P.S. Vidím, že najhoršie hodnotená tu je retrospektívna epizóda Otec, ktorá mne osobne prišla najlepšia - ako po hereckej, tak aj scenáristickej stránke.

V čase, ked jeden ruský Voloďa pred celým svetom zohráva svoju životnú rolu v novodobej antickej tragédii, sa tento národ rozhodol natočiť film o inom Voloďovi, ktorý prežil idylickú mladosť v Sovietskom zväze. Hlavnou postavou je napokon Voloďova novomanželka, ktorá ako jediná prežije haváriu lietadla a stroskotá. V sovietskej tajge musí čeliť mnohým nástrahám ako napríklad tigrovi, pohyblivému blatu či opäť idylickým spomienkam na život v ZSSR. Tento boj o holé prežitie sa prelína s retrospektívnymi zábermi na ľúbostné spomienky  s (už nebohým) Voloďom, čo je podľa môjho názoru najhoršie zvládnute prelínanie dejových línii, aké som kedy videl. Milostné scény pôsobia veľmi gýčovito a herecky hrozne zvládnuté (filmári asi chceli docieliť nenútenosť, akú videli v nejakých nie áčkových amerických filmoch). Na Ameriku sa tu hráme po celý čas - a hoci jediná vydarená scéna z celého filmu je samotná havária lietadla, štylizovanosť (a opäť gýčovitosť) kamery či réžie je v mnohých prípadoch komická. Hrať tu nevedia nielen dvaja najhlavnejší herci, ale ani tí vo vedľajších rolach. Keď sa matka dozvie, že jej syn zrejme zomrel, je to herecký výkon hodný jojkárskej Súdnej siene. Aj zdanlivá kritika sovietskej spoločnosti tu je len naoko, v zmysle socialistickej komunálnej satiry. Kritizujeme tu zlyhania jednotlivcov, nie systému. Toto celé je komplexný problém ruskej mainstreamovej kinematografie, ktorá sa chce hrať na Hollywood a napokon z toho vylezie Hollywood z Wishu. Na druhú stranu súčasní ruskí nezávislí filmári si už dokázali nájsť vlastný rukopis (ako môžeme vidieť z rôznych festivalov) a aspoň oni tvoria niečo hodnotné.

Námet prevzatý z amerických komédií určených pre tíndžerov, samozrejme aj v hlavnej role s tínedžermi. Tuto to s plnou vážnosťou hrajú štyrisatnici/päťdesiatnici. Amatérske dialógy film zrážajú aj pod úroveň priemeru.