infotext

Po dlhom čase konečne film, ktorý ma úplne dostal. Možno na iných to tak nezaberá, pre mňa však jeden z najlepších filmov, aké som kedy videl. Veľmi citlivý, neskutočne frustrujúci a súčasne neskutočne nádherný. Ale možno som mal len šťastie, že som naozaj od tohto filmu nečakal nič, nevedel som ani kto je režisérom, ani nič. A prišiel mi hlavne strašne úprimný (hoci je zvláštne štylizovaný, hoci je to tak trochu moralita, práve preto, že sa odvažuje byť sentimentálny a súčasne veľmi smutný, a možno aj preto, že sa na scenári skutočne podieľali deti, možno aj preto, že som už v puberte stratil niekeho veľmi blízkeho...). Myslím, že je to príbeh, ktorý môže mnohým klásť odpor, pretože na diváka v podstate neberie ohľad, vzniká čisto z vnútornej potreby (nie z vnútornej potreby exhibovať a z potreby presláviť sa, alebo zarobiť peniaze, ako v podstate väčšina toho, čo bežne vidieť v kinách aj na obrazovkách...)