Terzeus

Pri sledovaní filmu som si spomenul na skvelý román China Miévilla "Ambasadov". Román, ostatne mladší ako tento film, akoby sa inšpiroval jeho ústredným elementom. Jedno dielo problém jazyka komplikuje, vznecuje do fantastických rozmerov, kým tento film jazyk ozvláštňuje, činí z neho nástroj nebezpečenstva a než sa človek nazdá, odrazu má hlavu plnú lovecraftovského hororu, a to rozhodne nie je niečo, čo očakáva, keď si sadne, aby si pozrel komorný horor z prostredia rozhlasovej stanice. Nemyslím si, že sa nájde mnoho ľudí, ktorí majú chuť "Pontypool" pozerať znova, a nemyslím, že medzi ne budem - aspoň v akokoľvek dohľadnej dobe - patriť aj ja, nič menej nemôžem filmu uprieť, že núti človeka rozmýšľať. Do hodiny a pol vtesná na jednej strane poetické a na druhej strane znepokojivé otázky o spôsobe, akým chápeme život a jazyk, a zároveň z týchto prvkov namieša nepriateľa, ktorý je neuchopiteľný a predsa visí vo vzduchu; nedá sa premôcť účinne a všeobecne, čím odporuje logike a vedie k zblázneniu. Koniec je bizarný, pretože zobrazuje boj s bizarnými vecami. Film je zriedka vhodné médium na kozmický horor, ibaže "Pontypoolu" sa darí jeho esenciu vniesť do svojej štruktúry tak prirodzene a nenásilne, že mu musím zložiť poklonu. Vo všetkých ostatných ohľadoch je to remeselne, herecky i technicky tak schopný počin, ako sa od nízkorozpočtového filmu dá zmysluplne očakávať. Herci, obzvlášť líder Stephen McHattie, by dokázal udržať pozornosť diváka po celý film hádam aj sám, ak by to bolo nutné. Inými slovami, pri všetkých čiastkových úspechoch si ten film stále je perfektne vedomý toho, že jeho najväčšia sila spočíva v tom, čo do mysle diváka zaseje, než v tom, čo mu predvedie na plátne. V duchu lovecraftovského hororu by sme mohli povedať, že kto raz nahliadne za závoj reality a skutočne pochopí svet, aký žijeme a ako ho žijeme, musí sa zblázniť. Tento horor akoby si podobnú tézu vybral za svoj cieľ a pevne sa ho držal. Či už to zarezonuje v divákovi alebo nie, berie risk a neustupuje. To chce gule v hocakom čase a v hocakom médiu. A to je niečo, čo rešpektujem.

Vizionár Neil Breen sa v ďalšom epickom príbehu o morálke, dobre a zle, vyberá opäť do púšte, ako inak. Značne väčší rozpočet dokladajú viaceré skvostné vizuálne efekty, čo síce divákov poteší, ale je nutné povedať, že Fateful Findings, majstrovský počin génia Breena, zostal doposiaľ neprekonaný.

Pokiaľ existuje dôvod, prečo si Doubt pozrieť, tak je to herectvo. Zriedka sa nájde film, kde každé jedno gesto a záchvev hlasu je tak presné a vyvážené ako tu. Avšak mimo to sa skôr Doubt hrá na to, že má, čo povedať pretože po tom, ako skončí, vás vo výsledku nechá rovnako chladným ako jeho geniálne nasnímaná výprava (stále hanba akademikom, že Deakins ešte nedostal oscara) a réžia, ktorá vyhrocuje dialógy a pritom neposkytne žiadne vyvrcholenie (celkovo sa bloky rozprávania príbehu od prvej "pochybnosti" prakticky neposúvajú, vedú sa iba na dnešné pomery extrémne predĺženými, múdro napísanými dialógmi, ktorých výsledkom sú až do konca iba ďalšie pochybnosti) ani uspokojenie až na finálne odhalenie pravdy, ktoré je však rovnako chladné a neosobné ako spomínaný vizuál. Na to ako vynikajúco sa to pozerá, ako vášnivo je to napísané a ako majstrovsky zrežírované, tomu chýba paradoxne emócia a hoci to neznášam takto hovoriť - chýba mu výpovedná hodnota (a môže si tam pán režisér pchať toľko peria a paralelizmu s ním ako chce, nič tým nezmení). 65%