Hamaradža

"Life is beautiful. Really, it is. Full of beauty and illusions. Life is great. Without it, you'd be dead." Absolútny klenot amerického nezávislého filmu a pre mňa veľmi osobná záležitosť, ktorá mi každým ďalším zhliadnutím dáva viac a viac (a vždy niečo iné!). Harmony Korine je pravdepodobne najzaujímavejším súčasným americkým tvorcom a hovorí nám o tejto krajine omnoho viac, než ktokoľvek z hollywoodu. „Médiá sú v New Yorku a v Los Angeles.‘ vysvetlil Korine. ‚A čokoľvek, čo sa udeje v strede buď nechcú vidieť, alebo vyfabulujú. Číže keď ľudia vidia pravdivý portrét toho prostredia, tak sa buď nahnevajú, alebo to poprú, alebo ich to nezaujíma.‘“ Nenechajme sa zmiasť nihilistickou white trash škrupinou, ako sa to stalo mne pri prvom zhliadnutí pred desiatimi rokmi. Ľudskosti je v nej omnoho viac.

Realita vymknutá z kĺbov, zväčšujúce zrkadlo rozbité na tisíce kúskov, príšerne dlhý film o ničom/o všetkom, v ktorom nič nedáva zmysel. Trochu ako život.

Mikroanarchia. Herzog s mikrorozpočtom stvoril nový svet z prachu a celuloidu.

Halucinogénny MTV sen, dokonalo vystihujúci generačnú derealizáciu. Neónová párty neskorého kapitalizmu, meta popkultúrny experiment navodzujúci iné stavy vedomia, kopírujuci popový mainstream, parazitujúci na ňom, čím je dokonalo dekonštruujúci, až transcendentný. Pre mňa možno najzásadnejší film 21. storočia. Korine je básnik budúcnosti.

Švankmajer je výnimočný umelec nielen na české, ale na celosvetové pomery a natočil film o sexuálnych deviáciách tak, že je všetko len nie zvrhlý, skôr roztomilý, klaňajúci sa ľudskej inakosti, nežný k svojím postavám a zároveň dráždiaci divákovu zvedavosť, gradujúci do grandiózneho surreal finále. Klenot.

Po prvotných zhliadnutiach (pri ktorých je pravdepodobné ohúrenie dychvyrážajúcou presnosťou a technickou dokonalosťou Morganovej stop-motion animácie, ktorá patrí k svetovej špičke, smelo po boku Švankmajera či Quay Brothers) je veľmi zaujímavé prejsť aj k analýze spirituálneho presahu Bobbyho Yeah (ako i väčšine ďalšej jeho tvorby). Postavy jeho filmov sa s Kafkovsky nejasným cieľom, časom či priestorom, dostávajú do surreálnych (a nebezpečne fyzicky hmatateľných) svetov, či situácii, ktorým rozumejú samé zrejme iba o trochu viac ako samotný divák. V týchto chaotických nočných morách si prechádzajú tými najhoršími útrapami a absolútnym rozpadom akýchkoľvek istôt, aby napokon dosiahli oslobodenie, nájdenie absolútneho šťastia, možno i vyššej formy vedomia, nie vymanením sa z hrôzostrašných svetov, ale akceptovaním svojho osudu, nájdenie slobody v chaose, nájdenie blaženosti v pekle. Napriek formálnej desivosti mi teda Morganove filmy koniec koncov pripadajú v istom smere prekvapivo krásne, ich vnútro je krehko transcendentné.

Kafkovská nočná mora a jeden z najimaginatívnejších a najsilnejších klenotov novej vlny.

Mal som to šťastie vidieť Decasiu druhý krát na veľkom plátne a bol to dychvyrážajúci, spirituálny zážitok. Rozklad a smrť v audiovizuálnej extázi, film priezračne číry, čistý. Jebot.

Udrelo ma to ako rana z jasného neba. Majstrovské búranie hraníc medzi hraným filmom a dokumentom, úplné podmanenie si filmu ako média. Úprimnosť až na dreň a do naha. A keď som myslel že už film ani nemôže byť dokonalejší, ozvali sa Einstürzende Neubauten. Vizionársky masterpiece fungujúci ako švajčiarske hodinky - jeho domodra vygrejdené srdce je ľadové, no i tak sebaisto pumpuje krv. Všetko v ňom má svoje miesto. Bál som sa, že takto sa už pri filme nikdy cítiť nebudem. Dokonalo sa mi to trafilo do vkusu, ako už niekoľko rokov nič iné. Ďakujem.

Pulp Fiction nie je film. Pulp Fiction je životný štýl.