Karamanlis

Účať osvedčených mien ako Hoost, Aerts, Le Banner, Bonjasky, Schilt či Karaev a zredukovanie počtu kdejakých ťarbavých dvojmetrových kolohnátov (Bob Sapp a Predator Terkay ale bohužiaľ nechýbali ani tentokrát) priniesla zvýšenie kvality jednotlivých fightov a ročník 2005 najmä vďaka tomu považujem za najvydarenejšiu edíciu K-1 Premium 2005 Dynamite!!.

Napriek tomu, že K-1 v tomto čase už zápasila s finančným problémami, do tohto turnaja sa jej podarilo poskladať niekoľko zaujímavých bojovníckych mien a zrealizovať divácky atraktívne zápasy ako Semmy Schilt vs Mighty Mo, Mirko "Cro Cop" Filipovič vs. Hong Man Choi či Melvin Manhoef vs. Mark Hunt: Pre mňa osobne však bola udalosťou večera deštrukcia korunného princa K-1 Badra Hariho, o ktorú sa postaral v tej dobe ešte relatívne málo známy Holanďan Alistair Overeem. Ten v nasledujúcich mesiacoch absolútne nečakane ovládol celú K-1.

Organizácii K-1 už v tomto čase začal dochádzať dych aj financie a preto začala v spolupráci s konkurenčnými federáciami usporadúvať takéto eventy, na ktorých sa okrem štandardných regulí K-1 zápasilo aj podľa pravidiel MMA. Pre zvýšenie atraktivity týchto turnajov turnajov začala K-1 do svojich radov regrutovať aj kdejakých prerastených exotov, ktorí síce po fighterskej stránke nemali čo ponúknuť, extrémov chtivé japonské publikum však po nich šalelo (asi dajaký kaiju komplex...). Okrem tradičných bojovníkov ako Ernesto Hoost, Alexey Ignashov či Francisco Filho sa tu teda objavili aj netypické zjavy ako Jan Nortje, Eric "Butterbean" Esch, Sylvester "The Predator" Terkay, Bob Sapp či žijúca sumo legenda Akebono Tarō. Akebonov vstup do sveta bojových športov bol vo všetkých ohľadoch vysloveným prúserom a okrem toho, že si tento vyše dvojmetrový a 250 kg vážiaci gigant touto finančne motivovanou anabázou pokazil dobré meno, v každom jednom zápase ako pre ringové zápolenie netrénovaný a fyzicky nepripravený zápasník ohrozoval svoje zdravie či dokonca život.

Guilty pleasure jak prasa... Doteraz všetky televízne "reality" show išli úplne mimo mňa, no vo Farmárovi som nečakane našiel záľubu :) Skrachované životné existencie, opustené zúfalkyne topiace sa v beznádeji, intrigánske alkoholičky rúbajúce do seba už od včasného rána poldecáky vs. nekrôchaní dedinskí balíci, túžiaci po láske a porozumení... táto show je tak neuveriteľne zlá, až je vlastne výborná... Veď čo o už len každodennými životnými problémami sužovaného slovenského diváka poteší viac, než pohľad na mentálne zaostalého vidláka Mariana, slastne gúľajúceho prasačími očkami pri pomyslení na to, ako sa dôverne zblížil s istou účastníčkou súťaže či pani v rokoch, veselo zapíjajúca tabletu Nitroglycerínu domácou hruškovicou, ktorá sa v alkoholickom opojení okamžite mení v sexuálnu predátorku, nekompromisne poľujúcu na zástupcov mužského pohlavia... škodoradosť je najlepšia radosť všakáno, takže zámer tvorcov tejto relácie podľa mňa vyšiel na 100%.

Svojho času najlepšia zábavná relácia, aká bola k videniu v našej porevolučnej TV. Čo dokáže ulica priniesla mnoho geniálnych nápadov (častokrát vymyslených divákmi), gagov, ktoré na chvíľu skultovneli a najmä nový svieži zábavný formát, ktorý sa u publika rýchlo ujal. Bodaj by aj nie, však čo poteší rádového Slováka viac, než poriadna škodoradosť... Oliver Andrássy a Elena Vacvalová sa v tej dobe ukázali byť zdatnými recesistami, ktorí sa nebáli ísť ani na do extrémnejších situácií, častokrát zaváňajúcimi aj fyzickým atakom... Dodnes si pamätám Olivera v úlohe flegmatického zamestnanca pošty, vydávajúceho v čase výplaty sociálnych dávok cigáňom namiesto peňazí "hodnotnú" literatúru či ako drzého bezdomovca, oxidujúceho okolo bankomatu a nakúkajúceho vyberajúcim ľuďom cez plece v snahe odsledovať PIN... boli to fakt husté a originálne scénky, kam sa hrabe Pročko s jeho neskorším Je to možné?...